talianska premiérka Giorgia Meloniová bude kandidovať v júnových voľbách do Európskeho parlamentu. Rozhodnutie oznámila na nedeľňajšom straníckom podujatí v meste Pescara. TASR o tom informuje podľa správy agentúry AFP.
„Chceme v Európe urobiť presne to, čo sme urobili v Taliansku 25. septembra 2022 – vytvoriť väčšinu, ktorá spojí sily pravice a konečne pošle ľavicu do opozície, dokonca aj v Európe!“ vyhlásila talianska premiérka. Podľa AFP tým naznačila, že iba ona môže zjednotiť európskych konzervatívcov.
Vo svojom rozsiahlom prejave na podujatí v Pescare vyzdvihla jeden a pol roka vládnutia svojej koaličnej vlády a jej úsilie bojovať s nelegálnou migráciou, chrániť rodiny a brániť kresťanské hodnoty. Nakrátko sa dotkla aj otázok od náhradného materstva, moslimského pôstneho mesiaca ramadán, až po problematiku syntetického mäsa. Približne po hodine oznámila, že sa bude uchádzať o mandát v europarlamente.
„Robím to preto, lebo sa chcem opýtať Talianov, či sú spokojní s prácou, ktorú robíme v Taliansku a ktorú robíme v Európe,“ odôvodnila svoje rozhodnutie kandidovať.
AFP sa domnieva, že zo strany Meloniovej ide o zjavne vypočítavý krok s cieľom posilniť jej krajne pravicovú stranu, ktorá by tak mohla využiť svoju národnú popularitu aj na úrovni Európskej únie.
Meloniová tiež podotkla, že okrem toho, že je šéfkou strany, je aj líderkou európskych konzervatívcov, ktorá chce mať rozhodujúcu úlohu v zmene smerovania európskej politiky.
vysvetlenie Martina Mojžiša
Máločo vypovedá o Európskej únii tak veľa ako to, kto všetko kandiduje vo voľbách do Európskeho parlamentu. Zatiaľ čo v USA je kandidatúra do Kongresu alebo Senátu väčšinou vrcholom polickej kariéry, Európsky parlament je značne iná káva. Nielen na Slovensku zvyknú do tohto orgánu kandidovať ľudia, pre ktorých v domácej politike akosi nezostalo adekvátne miesto. Preto ich treba niekam dôstojne odložiť, prípadne sa tam pokúšajú odložiť sami – aj plat je viac než slušný, aj do médií sa človek dostane, aj si zacestuje. Nuž a domáca politika sa dá do istej miery robiť aj zvonku.
Ale existujú aj iné motivácie. Neraz je kandidatúra myslená len ako mobilizačná kampaň v rámci domácej politiky, pričom kandidát má od prvej chvíle jasno v tom, že v prípade volebného úspechu do Európskeho parlametu vôbec nenastúpi. Meloniová je takmer určite tento prípad. Európsku politiku robí poslanec spravidla len ako súčasť hlasovacej mašinérie svojej frakcie – kto by toto menil za funkciu premiéra?
Ak neberú mandát poslancov EP vážne samotní kandidáti, ťažko môžeme čakať, že ho budú brať vážne voliči. Legitimita tohto orgánu bude preto ešte dosť dlho zhruba taká, aká je dnes. Čiže nie príliš vysoká. Nuž ale, kto za to môže? Že by my, Európania?