demokracia je na ústupe, hovoria výsledky Indexu demokracie, čo každoročne vypracúva The Intelligence Unit časopisu Economist. Necelých päť percent svetovej populácie žije v „úplnej demokracii“. V „istom type demokracie“ žije menej ako polovica ľudí sveta. Celá tretina ľudí musí žiť v autoritárskych režimoch. Na vysvetlenie, Index demokracie sa počíta podľa 60 indikátorov, ktoré súvisia s volebným procesom a pluralizmom, s fungovaním vlády, s politickou participáciou obyvateľov, s demokratickou kultúrou a občianskymi slobodami.
Takže necelých päť percent obyvateľov tejto planéty môže povedať, že ich krajina je plne demokratická. Alarmujúce? Ešte znepokojivejší je všeobecný trend: stav demokracie vo svete sa v posledných rokoch takmer nelepší. Ani len v USA či v západnej Európe, demokratických lídroch. Môžu za to príklon k populizmu, ekonomické neistoty, bezpečnostné hrozby a zmeny silových pomerov vo svete. A hoci Index demokracie nie je neomylný, toto vystihol: Demokratických krajín je vo svete veľmi málo, autoritárske režimy hrajú prím a vytvárajú ohniská napätia. O to dôležitejšie je, čo zoči-voči nástupu autoritárstva robia demokratické krajiny. (Ktoré majú navyše dosť starostí o stav svojej vlastnej demokracie.) Väčšinou majú dilemu: byť k tvrdým režimom tvrdý, alebo nie? Tlačiť na diktatúry, aby aspoň neohrozovali svoje bezprostredné aj širšie okolie? Alebo uprednostniť vyčkávanie, vyjednávanie a dúfať, že diktatúra sa časom vyčerpá či zmierni?
Nie vždy je tlak na tvrdé režimy uskutočniteľný. Mnohé autoritárske krajiny zostávajú mimo hlavného radaru – ak nezvyšujú napätie tak, že by to ohrozovalo globálnu bezpečnosť, demokratické veľmoci prižmúria oko. Dá sa pýtať, či je to fér, najmä voči obyvateľom autoritárskych krajín, ale zväčša je to realita. Niet dosť času a zdrojov hasiť všetky ohne, tie menšie zostávajú a prevládne nádej, že postupne vyhoria. Žiaľ, neraz urobia presný opak: vybuchnú do veľkého požiaru. Príkladom je Sýria, dlho považovaná za navonok pomerne neškodnú diktatúru. Požiar, aký tam vzbĺkol s vypuknutím občianskej vojny, by už nik nehodnotil ako malý – skôr ako príliš komplikovaný na priamy zákrok. V čase, keď sa ešte azda hasiť dal, v USA prevládol za Obamovej administratívy názor, že doň netreba zasahovať, prípadne treba prenechať zasahovanie Rusku. Bol to ukážkový príklad mäkkého prístupu k tvrdým a problémovým režimom. Aké ovocie priniesol konkrétne v Sýrii, to je jasné: trpiaci civilisti, utečenecká vlna, rozbitá krajina, posilnenie autoritárskeho režimu Asada, ale aj problematických síl ako Irán a Rusko. Demokratickí hráči v regióne a v Sýrii sú dnes mimo hry.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.