podľa najaktuálnejších štatistických údajov sa Venezuela v prvom štvrťroku 2018 hospodársky prepadla o 12 percent oproti rovnakému obdobiu v minulom roku.
Úpadok krajiny je najviditeľnejší od roku 2013, keď sa k moci dostal Nicolás Maduro. Od začiatku jeho vlády kleslo hospodárstvo krajiny už o 42 percent. A koniec je v nedohľadne.
Zahraniční spravodajcovia médií s globálnym dosahom bývajú dobrými zdrojmi informácií. No Anatoly Kurmanaev, ktorý bol od roku 2013 stálym korešpondentom novín Wall Street Journal vo Venezuele, je jedinečný. Zažil totiž posledné roky Sovietskeho zväzu (v ktorého sibírskej časti sa narodil) aj postsovietsku éru. Môže teda porovnávať inak ako západní novinári, ktorí komunizmus poznali len z diaľky.
Vo svojej eseji Tragédia Venezuely píše: „Vyrastal som v provinčnom Rusku v deväťdesiatych rokoch, zažil som kolaps veľmoci a bol som svedkom korupcie, násilia a úpadku, ktoré po ňom nasledovali. Preto som sa nazdával, že v tom viem chodiť, nestratím sa ani v šialenej socialistickej byrokracii Venezuely, a aspoň si vychutnám príjemnejšie počasie.“
So skúsenosťou z rozpadávajúceho sa sovietskeho komunistického modelu prišiel do krajiny, ktorá skúšala latinskoamerický model rovnostárskej spoločnosti. Hneď po príchode mu bolo jasné, s akým úspechom: „Okamžite ma šokovalo, ako málo sa aj socialistickí pohlavári usilovali udržiavať aspoň zdanie rovnosti. Na tlačovky do biednych štvrtí chodievali s kolónami novučičkých obrnených terénnych áut. V štátnej televízii kráčali po chátrajúcich továrňach s rolexkami na zápästí, političky s kabelkami Chanel.“ Vtedy ešte venezuelský štát bezhlavo míňal posledné peniaze z ropy, atmosféra v prímorských mestečkách pripomínala veľkú párty. Potom prišiel kolaps.
„Takto skončí krajina, kde moc zostane dlhodobo v rukách populistov.“
Kurmanaev začal pôsobiť ako korešpondent vo Venezuele v roku 2013, v tom poslednom čase, keď ešte venezuelská ekonomika rástla. Vzápätí však padla šialeným tempom dole: za päť rokov sa jej objem zmenšil o 42 percent, čo je recesia, aká sa už desaťročia nikde na svete nevyskytla. Podľa Kurmanaevových slov boli dôsledky kolapsu ešte oveľa horšie ako ten chaos, ktorý zažil na vlastnej koži v postsovietskej ére v Rusku.
Dnes žije 87 percent Venezuelčanov v chudobe, čo znamená, že deväť z desiatich ľudí nezarába dosť, aby si obstarali základné životné potreby. Tri milióny ľudí, čo je desatina populácie, sa za dve desaťročia socialistickej vlády vysťahovali. Nie sú to klasickí „ekonomickí emigranti“ – oni unikli z pažeráka smrti. Vo Venezuele sa totiž bežne zomiera na podvýživu, ale aj na úplne liečiteľné choroby, keďže aj základné lieky sú mnohokrát nedostupné. Len v Kolumbii žilo koncom roku vyše pol milióna venezuelských prisťahovalcov, v roku 2018 tam prišlo zatiaľ ďalších 50-tisíc. Médiá v súvislosti s Venezuelčanmi síce nespomínajú masovú imigračnú vlnu, ale zrejme by mali. Sú to totiž čísla takmer porovnateľné s útekom z vojnou zmietanej Sýrie. Keď sa v decembri realizoval prieskum, zistilo sa, že až 40 percent respondentov zo všetkých častí Venezuely túži z krajiny utiecť. Skutočný počet tých, ktorí by najradšej emigrovali, je pritom vyšší, pretože v štáte, kde na každom rohu striehnu špehovia režimu, tajní policajti a Madurovi vojaci, nepovie v prieskume človek len tak ľahko svoj názor.
Ako sa z krajiny, bohatej na ropu, stal pracovný tábor, kde väčšina obyvateľov iba za posledný rok od podvýživy schudla vyše desať kilogramov?