samozrejme, okrem pracovnej úrovne má každý takýto samit aj silnú politickú dimenziu, či už vnútornú, alebo vonkajšiu. Koniec koncov, ide o združenie politicky a vojensky najsilnejších štátov sveta, navyše so spoločnými hodnotami, založenými na princípoch liberálnej demokracie. Na politickej úrovni bolo azda najočakávanejším momentom vystúpenie amerického prezidenta. Počuli sme predpovede, že to bude hladké, ale aj také, ktoré kreslili katastrofické scenáre vrátane konca článku 5 Washingtonskej zmluvy o kolektívnej obrane. Nakoniec sa ukázalo, že to nebolo hladké, ale ani zďaleka nebolo treba alianciu odpísať. V záverečnom dokumente sa potvrdila jednota členských štátov vrátane vnímania hrozieb, ako aj potrebných odpovedí na ne. Zároveň sa ukázalo, že európski lídri na tej politicko-komunikačnej úrovni stále nenašli cestu k americkému prezidentovi, presnejšie odpovede na jeho politický štýl a komunikáciu, a stále existujú odlišnosti politického vnímania, čo vlastne aliancia ako taká znamená.
Redukcia otázok súvisiacich s alianciou na politickej úrovni len na otázku obranného rozpočtu sa nestretla s veľkým porozumením, požiadavka na dosiahnutie štyroch percent z HDP na obranu je nereálna a aj nepotrebná, skôr by som to vnímal ako formu nátlaku na skoršie dosiahnutie dvoch percent. To je, na druhej strane, relevantná požiadavka od Američanov. Navyše ani nie nová, opakujú to všetky americké administratívy za uplynulé dve desaťročia. Teraz sa zmenil akurát štýl, akým to komunikujú. Slovensko na tom nie je zle, hoci dve percentá v súčasnosti nedosahujeme, ale prezentovali sme vierohodný plán do roku 2024. Samozrejme, naplnenie tohto záväzku už bude zodpovednosťou ďalšej vlády, po voľbách v roku 2020. V každom prípade je to veľakrát deklarovaný medzinárodný politický záväzok, ktorého naplnenie budem ostro sledovať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.