pripomeňme si, o čo išlo. Právnik Brett Kavanaugh sa mal stať sudcom Najvyššieho súdu, no v súvislosti s jeho nomináciou sa rozpútal škandál. Na verejnosť vystúpila profesorka psychológie Christine Blasey Ford a obvinila Kavanaugha, že sa ju pred vyše tromi desaťročiami pokúsil znásilniť. Hovorila, že sa spolu ocitli na večierku, kde ju mal opitý Kavanaugh hodiť na posteľ, obchytkávať, vyzliekať a zapchávať jej ústa, keď sa pokúšala volať o pomoc – až sa zľakla, že ju nechtiac zabije. Hroznú situáciu vraj ukončil až kamarát obvineného, ktorý skočil na dvoch zápasiacich a zhodil ich na zem. Ona potom ušla.
Kavanaugh dôrazne vyhlásil, že nikdy nič také nikomu neurobil. Čo však s jeho nomináciou?
Senát, ktorý mal o Kavanaughovej nominácii hlasovať, nariadil preskúmať obvinenia. Kavanaugh aj Fordová verejne vypovedali a obaja pôsobili presvedčivo. Fordovej slová, podčiarknuté emóciami, viditeľne vypovedali o reálnej traume. Kavanaughova reakcia, takisto emotívna, odrážala pobúrenie. Kto hovoril pravdu? Prípad nebol o nič jasnejší. Plynul čas, Najvyšší súd mal stále prázdne miesto. Senát určil, že prípad treba zveriť FBI. No a FBI pri vyšetrovaní nenašla nijaký dôkaz v prospech Fordovej tvrdení. Napokon Senát tesnou väčšinou odsúhlasil nomináciu Bretta Kavanaugha.
„Niektorí prívrženci Kavanaugha reagovali výsmechom voči Fordovej.“
Kavanaugh zasadol na sudcovskú lavicu, no búrky netíchnu. Má morálne právo sedieť tam?
v rámci boja o najvyšší súd
Nuž, áno. Jednak preto, lebo obvinenia proti nemu neboli preukázané. A potom preto, lebo tie obvinenia vôbec neodzneli bez kontextu, z čistej túžby po spravodlivosti.
Ich kontextom je rola, ktorú hrá v USA Najvyšší súd. Tento orgán je v systéme „checks and balances“ protiváhou voči rozhodnutiam Kongresu a prezidenta. To, akí sudcovia sú na Najvyššom súde, ovplyvňuje vývoj krajiny. Demokrati vedeli, že nech už Trump nominuje kohokoľvek, budú proti, lebo pôjde o konzervatívneho sudcu či sudkyňu.
Konzervatívni sudcovia, nazývaní aj textualisti či originalisti, sa snažia rozhodovať v súlade s úmyslami autorov pôvodného textu ústavy. Ich prístup väčšinou obmedzuje právomoci federálnej vlády, necháva viac priestoru na rozhodovanie štátom únie a v konečnom dôsledku uchováva viac slobody. Progresivisti toto odmietajú, sú presvedčení, že do výkladu ústavy treba uviesť súčasný kontext a presadzovať tak dnešné agendy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.