keď vystúpiš, máš dve možnosti: kopať do zvodidiel, a zakaždým zdvíhať prostredník a nadávať na tých, ktorí majú lepšie autá, alebo snažiť sa zavolať pomoc a diskutovať s odťahovou službou.
Priemerný Francúz nie je a nikdy nebol mimoriadne bohatý človek. Z pohľadu západnej Európy nie sú jeho príjmy ani vysoké, ani úplne nízke. Jeho peňaženka doteraz odolávala malým otrasom, aj keď sa možno občas dostávala do červených čísel. Za posledných pár desiatok rokov sa to však stávalo čoraz častejšie. Najmä socialistické vlády veľa sľubovali, ale peňaženky sa ľuďom plnili málo. Zo začiatku sa tie sľuby ľuďom hádam aj páčili. Takýto model mal však obrovské riziká a nevýhody. Napríklad to, že zakaždým bolo treba sľúbiť viac a potom ešte viac. Nie, že by vo Francúzku neboli aj nejaké pokusy ozdraviť ekonomiku. Zakaždým, keď sa vláda odhodlala osekať nejaké nezmyselné práva a zbytočné výdavky, však do ulíc vyšli ľudia a bolo po zmenách. Politici sa jednoducho zľakli. Nenašiel sa ani jeden, ktorý by mal aspoň kúsok z povahy pani Thatcherovej.
starý zákon o zamestnanosti
Jedným z dôvodov dnešnej mizérie je strata konkurencieschopnosti. Môže za to najmä starý a neflexibilný zákon o zamestnanosti. Vraj má aktuálne cca 1 300 strán a stále sa dopĺňa o nové a nové dodatky. Okrem toho, že kodifikuje vysnený 35-hodinový pracovný čas, košato upravuje najmä práva zamestnancov a povinnosti zamestnávateľov. V praxi mu už skoro nikto nerozumie. Výsledkom toho všetkého je akýsi „dvojitý pracovný trh". Jeden so zamestnancami s definitívnou pracovnou zmluvou. Oni môžu, obrazne povedané, dať svojmu direktorovi počas porady aj frčku do nosa a ten si večer akurát tak môže udrieť z bezmocnosti do gumeného panáka. Vyhodiť svojho podriadeného nemôže. Podobná snaha by ho vyšla pekne draho.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.