Generál Macko: Vojenskou hrozbou je hlavne Rusko, aj malé krajiny sa musia vedieť brániť

nedávno ste odišli z armády po nesúhlase s jej nekoncepčným riadením a zlou personálnou politikou súčasného ministra obrany. Vojenskú službu ste opustili s druhou najvyššou možnou hodnosťou generálporučík ako jeden z hlavných odborníkov na obranu. Stálo to za to? 

S odstupom času môžem povedať, že to stálo za to. S odstupom času sa mi z toho, čo sa deje v rámci ozbrojených síl, potvrdzuje, že ak som si chcel zachovať personálnu integritu a odborný kredit, tak asi bolo dobré odísť. Samozrejme, vždy zostane nado mnou otázka, že ak by som zostal, nakoľko by som mohol ovplyvniť veci a chod ozbrojených síl. 

v armáde ste mali veľký vplyv.

Ľudia ma ako zástupcu náčelníka rešpektovali, rovnako ako náčelník a do určitej miery aj minister obrany. Takže určite by som niektorým veciam dokázal obrúsiť hrany alebo ich moderovať. Ale ten rozsah úchylky, ktorý nastáva v ozbrojených silách, je taký veľký, že na jednej strane by som možno čiastočne tlmil rôzne tlaky svojou autoritou, ale na druhej strane by som legitimizoval to, čo sa v ozbrojených silách deje. Smer vývoja ozbrojených síl nie je dobrý a jednotlivec v nejakom systéme v nejakej hierarchii a má veľmi obmedzenú možnosť veci kritizovať. Vnútri ich môžete ostro kritizovať, ale navonok sa musíte tváriť, že je všetko v poriadku. Rezort obrany je veľmi netransparentný, využíva tú vlnu, že treba modernizovať ozbrojené sily, že je na nás tlak spojencov, takže podmienky sú na to priaznivé, ale prijímané opatrenia nesmerujú k zlepšeniu a modernizácii armády tam, kde najviac treba. 

z prostredia, kde platia jasné príkazy a zákazy, prechádzate do politiky, ktorá je skôr o diplomacii a mocenských hrách. Ako sa cítite v role politika? 

Zvykám si. Ono aj v tej armáde, na tom strategickom stupni, kde som pôsobil, rovnako ako v spojeneckých štruktúrach, ste na rozhraní medzinárodnej politiky.  Na úrovni velenia, na ktorej som sa pohyboval, to bolo tiež o kompromisoch a diplomacii. Ale je pravda, že ako vojak som celý život vysvetľoval kolegom, že vojak musí celý život balansovať medzi rozhodnosťou a zdržanlivosťou. Skôr, než to rozhodnutie prijmem, tak musím zvážiť všetky iné možnosti, pretože použitie sily je už tá posledná možnosť a väčšinou sa nedá vrátiť naspäť. Takže to pre mňa nie je nové. Tie kompromisy musíte robiť a robil som ich v medzinárodných štruktúrach, kde máte rôznorodú kultúru. Tam tie kompromisy musíte robiť každý deň a bez toho ani neviete tím udržať pokope. Mal som vo vojenských tímoch 23 až 30 krajín, zladiť z nich jeden vojenský celok bolo veľmi zložité. Bez politiky môžem zmeniť veci na taktickej úrovni, môžem zmeniť postupy vnútri armády, ale neviem zmeniť prostredie, v ktorom naša armáda musí fungovať. Naša politická scéna je v otázkach obrany a bezpečnosti dezorientovaná a nekultivovaná. 

po vašom odchode z aktívnej služby ste spolupracovali so stranou Sme rodina, neskôr ste sa však rozhodli participovať na programe strany Spolu.

Tak začnime tým, že to nebolo priamo z tej aktívnej služby. V tom čase, keď som odchádzal z aktívnej služby, som povedal, že odchádzam, lebo mám výhrady priamo k personálnej politike, ako aj osobné výhrady k smerovaniu ozbrojených síl. V slovenskej armáde je tiež problém, ak ste západne orientovaným dôstojníkom. Jednoducho, ten počet dôstojníkov, ktorí veria v našu integráciu do západných štruktúr, sa zmenšuje. To bolo a je pre mňa neprijateľné. Odišiel som, keď som si uvedomil, že zo svojej pozície už nebudem mať vplyv na prozápadné a proeurópske smerovanie armády. Nevedel som vtedy ešte presne, čo budem robiť. Som aj technik, tak som zvažoval odchod do úplne iného biznisu, ktorý nemá s ozbrojenými silami nič spoločné. Mohol som ísť aj do zbrojárskeho biznisu kúpim – predám, ale viete,  predávať nejaké zbrane je riziko, nikdy neviete, kde skončia. Nenapĺňalo by ma to. 

„Chcem hľadať zhodu, ktorá nemusí byť stopercentná. Môžeme sa líšiť v spôsobe realizácie rôznych záujmov, ale národno-štátne záujmy sú len jedny.“ 

takže k politike ste sa dostali až neskôr.

Keď ma oslovili ako experta. Najskôr ma oslovila strana Sme rodina, ktorá má svojich odborníkov na bezpečnosť, keď potrebovali pomôcť so zorganizovaním bezpečnostnej konferencie. Požiadali ma, aby som im pomohol napísať program pre obranu a bezpečnosť. Súhlasil som najmä preto, lebo som nechcel ísť do zbrojárskeho biznisu, ale chcem aktívne ovplyvňovať to prostredie okolo, pretože verejnosti chýba hlbší pohľad na obranu a bezpečnosť. Rezort obrany sám nekomunikuje, alebo len v reakčnom móde, to znamená, keď vyskočí nejaký problém, tak vtedy narýchlo reagujú a ešte väčšinou emocionálne namiesto racionálneho vysvetlenia. Túto ponuku som preto prijal rád, prostredníctvom nej som mal možnosť napísať, čo naozaj pomôže našej armáde, a nie čo chcú počuť vládni politici. 

prečo ste potom prešli do strany Spolu?    

Oslovili ma ešte pred Sme rodina, hneď po tom, ako som skončil aktívnu službu, či by som im nechcel robiť odborného garanta na obranu a bezpečnosť. Povedal som, že to zvážim, ale medzi tým prišla požiadavka od strany Sme rodina, pre ktorých som robil len odborného konzultanta, čo by som spravil pre každého. Nemám problém si sadnúť dokonca ani so SNS, pokiaľ chcú počuť môj odborný názor. To neznamená, že si ho musia hneď „kúpiť“, resp. osvojiť, ale pokiaľ si ho chcú vypočuť, tak som ochotný rokovať s každým, pokiaľ to nie je nejaká mediálna hra. Ide mi o zmenu fungovania armády, a to môžeme dosiahnuť len spojením všetkých síl. 

čo by ste chceli v politike dosiahnuť, aké máte ambície? 

Obrana a bezpečnosť je vec, ktorá nemôže byť partajná. Je to vec spoločného záujmu a na tom by sme mali stavať, najmä na zahraničnopolitickej orientácií. Chcem hľadať zhodu, ktorá nemusí byť stopercentná. Môžeme sa líšiť v spôsobe realizácie rôznych záujmov, ale národno-štátne záujmy sú len jedny. Tie musíme vedieť naformulovať a zhodnocovať ich. Preto som podporoval stranu Sme rodina, pretože nespochybňuje NATO ani EÚ.