požiadavky, ktoré predostreli, neboli mimoriadne originálne. Rezignáciu prezidenta Emmanuela Macrona už žiadal prakticky každý, kto vo Francúzsku cíti buď silno ľavicovo, alebo sa hlási k extrémnej pravici. Sám Emmanuel Macron pravdepodobne ani nepočíta deň, v ktorom si neprečíta či nevypočuje, že by mal odísť, za kompletný. Na druhej strane je pravda, že Macron takúto vážnu a s násilnosťami spojenú krízu dôvery za svojej vlády ešte nezažil. A tak bol nútený desiateho decembra vyhlásiť, že síce odsudzuje násilie protestov, ale hnev protestujúcich chápe, považuje ho „v mnohom za legitímny“. A napokon aj prisľúbil ústupky v podobe sociálnych opatrení.
Nemal veľmi inú možnosť. Sám totiž prišiel k volebnému víťazstvu s aureolou ľudového kandidáta, ktorý nepotrebuje dlhoročné stranícke štruktúry, zato však dokáže hovoriť v mene obyčajných Francúzov o tom, čo ich trápi. Zoči-voči ľudovým protestom v uliciach sa mu táto pozícia udržiavala veľmi ťažko. A jeho momentálna popularita je niečo nad dvadsať percent. Nejaká tá záchranná vesta by sa mu zišla – akurát že zo žltej farby mu je už teraz zrejme nanič.
prázdne účty v bankách
Hlavnou požiadavkou Žltých viest bolo, aby sa znížili náklady na živobytie v krajine. Podľa reportérov sa v davoch vyskytovalo veľa žien, najmä pracujúcich, mnohé z nich sú matky-samoživiteľky a majú vážny problém vyjsť s peniazmi, ktoré zarobia. A muži, ktorí si pre protesty obliekali žlté vesty predpísané ako povinnú súčasť autovýbavy, majú v zásade rovnaké ťažkosti. Zarábajú stredne až málo, platia však dane a životné náklady ich nechávajú neraz len bezradne hľadieť na vyprázdňujúci sa účet v banke.
Toto bol určite moment, ktorý pomohol Žltým vestám získať ľudové sympatie nielen vo Francúzsku (tam bola podpora protestov v novembri minulého roka, keď sa začali, až nad osemdesiat percent). Brutalitou protestov, aká sa údajne nevyskytla už od roku 1968, však zároveň hnutie dosť sympatizantov odradilo. Takže väčšina Francúzov v decembri 2018 síce pokladala požiadavky Žltých viest za prijateľné, odsudzovala však násilie v uliciach, ktoré rozpútali. V zahraničí malo hnutie tiež istú odozvu, aj keď jej formy boli neraz bizarné – tak ako na Slovensku, kde sa v žltých vestičkách chvíľu presúšali postavičky z okraja politického spektra.
široké sympatie
To však nebola jediná reakcia. Zaujímavé bolo, ako sa Žltým vestám podarilo získať sympatie aj z tých kruhov, ktoré ináč francúzskym demonštrantom veľmi neprikyvujú. Našli sa ekonomickí liberáli, ktorí tvrdili, že Žlté vesty sú v zásade hnutím proti zdaneniu občana. Lebo protestujúci boli proti daniam z pohonných látok, ktoré zaťažujú francúzske rozpočty.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.