Na východnom fronte pokoj?

keď sa naposledy vo svetových médiách zborovo písalo o Ukrajine, bolo to v novembri po incidente v Azovskom mori, v Kerčskom prielive, keď ruská pobrežná stráž zadržala ukrajinské lode plávajúce do Odesy. Potom zase stála Ukrajina za hlasnejšiu zmienku v decembri pri vzniku pravoslávnej cirkvi, ktorá je nezávislá od Moskvy. Inak panovalo v zásade zdvorilé ticho. Je to tak, päť rokov od Majdanu už Ukrajina nepripadá svetu ako problém, ktorý je potrebné riešiť, ale skôr ako nepríjemnosť, ktorú je možné a potrebné zametať pod koberec decentného mlčania.

A keďže sa o Ukrajine hovorí a píše pomerne málo, vzniká tak dojem, že na východe Európy už prakticky o nič nejde, že Ukrajina s Ruskom sa časom tak či onak nejako dohodnú. Akoby tam stále neprebiehala vojna, ktorá má vyše desaťtisíc obetí, akoby sa život vrátil do normálu – alebo, čo je horšie, ako keby tento stav bol novým normálom.

V skutočnosti má Ukrajina od normálu ďaleko. K jej hlavným vnútorným ťažkostiam patrí – samozrejme, okrem vojny v jej východnej časti – obsiahla korupcia a neschopnosť prijať potrebné reformy, ktoré by ju posunuli ďalej. Analytik Alexander Duleba, riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA), považuje za najväčší problém súčasnej Ukrajiny stále veľmi vysokú mieru prepojenia politiky a súkromného biznisu. „Toto prepojenie sa okrem iného prejavuje v závislosti politických strán od oligarchických skupín, ktoré presadzujú vlastné skupinové záujmy na úkor verejného záujmu. Výsledkom je brzdenie legislatívneho procesu v parlamente a pomalšia realizácia reforiem, a to sa týka aj implementácie legislatívy, ktorú vyžaduje asociačná dohoda s EÚ. Šanca na to, že sa to zmení, závisí od výsledkov prezidentských i parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnia v roku 2019. Medzi kandidátmi na post prezidenta i medzi politickými subjektmi, ktoré sa budú uchádzať o hlasy voličov vo voľbách, sú osobnosti i strany, ktoré by mohli v prípade volebného úspechu znížiť vplyv oligarchických skupín na ukrajinskú politiku.“ Podľa Alexandra Dulebu je takouto šancou na pozitívnu zmenu kandidatúra exministra obrany Anatolija Hrycenka, ale aj osobnosť komika Volodymyra Zelenského. Zelenskij nie je typ ako taliansky Beppe Grillo, pôsobí racionálne, je odhodlaný na systémové zmeny. Pritom je zaujímavé, že v poslednom prieskume na vzorke šesťtisíc respondentov sa dokonca dostal na prvé miesto. Zelenskij je hrdý Ukrajinec, vie však zmierlivo pôsobiť aj na ruskojazyčných voličov a zároveň sa hrdo hlási k svojmu židovskému pôvodu. Pre Ukrajinu s jej ťažkou minulosťou je to dobrá správa.