keď som sa asi pred desiatimi rokmi osobne zúčastňovala na legislatívnom procese k návrhu európskej smernice o predĺžení lehoty ochrany výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov z 50 na 70 rokov, bola to zaujímavá profesijná skúsenosť. Negatívna. Bez ohľadu na to, koľko odborníkov sa vtedy vyjadrovalo k nevhodnosti návrhu, koľko štátov sa spočiatku vyjadrovalo proti návrhu a bez ohľadu na absenciu presvedčivých argumentov o potrebe takejto úpravy sa rokovalo na politickej úrovni dovtedy, kým sa návrh nepodarilo presadiť. Dodnes som presvedčená, že to bol chybný krok.
Aktuálny legislatívny proces k návrhu smernice o autorskom práve, ktorý bol včera zavŕšený jej odhlasovaním v Európskom parlamente je pre mňa dôkazom, že história sa opakuje. Opäť sa prijal nástroj, ktorý sa opiera o kvetnaté heslá reformy autorského práva a ochrany autorov v digitálnom prostredí, ale reálnych problémov vyrieši len pár.
Neochota európskych inštitúcií riešiť tieto problémy inak, ako bolo od začiatku naplánované, v spojitosti s nekvalitou právneho textu, urobil návrh smernice z odborného hľadiska neakceptovateľným. Vrcholom tohto procesu bol potom absurdný moment, keď Parlament minulý rok schvaľoval svoju pozíciu, pričom odhlasoval aj to, že autorské práva vzniknú organizátorovi športového podujatia. O tomto návrhu pritom nevedel ani samotný spravodajca smernice.
Autorskoprávna ochrana športových podujatí sa nakoniec do finálneho znenia smernice nedostala, toľkokrát kritizované ustanovenia článkov 11 a 13, i keď pod novým číslovaním, však áno.
„Do veľkej miery to znamená, že pôvodná predstava vydavateľov bude značne vzdialená realite.“
Smernica priznáva nové výlučné právo vydavateľom periodickej tlače. Tí už v súčasnosti vykonávajú autorské a databázové práva na základe licenčných zmlúv alebo pracovných zmlúv s autormi. Napriek tomu však pociťujú potrebu, aby dostávali osobitnú odmenu aj za online použitie krátkych textov a ukážok, ako sú napríklad tzv. snippets, ktoré vidí užívateľ Facebooku na spoločnej stene. Zvyčajne ide o malý obrázok, nadpis a začiatok prvej vety, na základe ktorých sa užívateľ rozhoduje, či si článok „rozklikne“. Ak nie, tak potom vydavateľovi unikajú príjmy z reklamy, na rozdiel od vyhľadávačov, sociálnych sietí a iných subjektov, ktoré takýto obsah generujú.
Parlament včera síce schválil, že nové právo vznikne, nebude sa však nakoniec vzťahovať na hyperlinky, individuálne slová ani veľmi krátke výňatky periodickej tlače. Do veľkej miery to znamená, že pôvodná predstava vydavateľov bude značne vzdialená realite. Smernica pritom nezavádza žiadnu formu priamej platby v prospech vydavateľov. Tí si budú musieť odmenu dohodnúť s používateľom v rámci licenčnej zmluvy, prípadne sa budú musieť domáhať ochrany súdnou cestou. Úprimne si myslím, že táto úprava je nielen zo svojej podstaty nesprávna, ale teraz už aj úplne zbytočná. Nijako zásadne neovplyvní ekonomické postavenie vydavateľov a negatívne skúsenosti s obdobnou úpravou v Nemecku a Španielsku sa môžu stať realitou aj inde v EÚ.
„Smernica je dôkazom, že európske inštitúcie vlastne vôbec nevedia riešiť autorskoprávne problémy v kyberpriestore. “
Druhou najzásadnejšou zmenou, ktorú smernica zavedie, je osobitná regulácia pre online platformy na šírenie obsahu. Aktuálne sa za používateľa autorských diel a iných predmetov ochrany považuje osoba, ktorá nahráva obsah na online platformu. Podľa smernice sa však zásadne mení celá koncepcia a za používateľa sa má považovať online platforma. Tá sama síce nepoužíva diela, ale poskytuje k nim verejný prístup. Z toho dôvodu bude online platforma musieť získať oprávnenie na použitie od autorov, iných nositeľov práv alebo organizácií kolektívnej správy, pričom sa na ňu už nebude vzťahovať obmedzenie zodpovednosti. Ak by online platforma súhlas na použitie nezískala, musela by aplikovať filtre, aby zaistila nedostupnosť konkrétnych diel. Tie sú však finančne veľmi nákladné a navyše nevedia dôsledne odlišovať legálny a nelegálny obsah. Po veľkej kritike sa do smernice síce dostala „výnimka“ pre online platformy, ktorých služby sú dostupné verejnosti menej ako tri roky a ktoré majú ročný obrat nižší ako 10 miliónov EUR. Subjektov, ktoré by spĺňali takéto striktné kritériá však zaiste nebude veľa, a preto ťažko možno hovoriť o nejakej relevantnej výnimke.
Chápem, že adaptovať autorskoprávny systém z 19. storočia na digitálne prostredie nie je jednoduchou úlohou, ale schválená smernica je pre mňa opäť dôkazom, že európske inštitúcie, okrem toho, že ignorujú názory odborníkov aj širokej verejnosti, vlastne vôbec nevedia riešiť autorskoprávne problémy v kyberpriestore. Ich jediné riešenie fakticky spočíva v zriaďovaní nových práv, v predlžovaní lehoty ochrany a v zmene konceptov, ktoré fungujú. Dúfam, že teraz na dlhý čas neprídu so žiadnym ďalším „skvelým“ nápadom, ako zachrániť jednotný digitálny trh.
.autorka je uznávaná expertka na právo duševného vlastníctva. Pôsobí v advokácii a v akademickej sfére. Je vedúca projektu Creative Commons Slovensko a autorka viacerých publikácií z oblasti práva duševného vlastníctva.