také vášnivé debaty o Európe ešte azda neboli. Ako má vyzerať – internacionálna, národná alebo žiadna? Chceme Európu konzervatívnejšiu či viac liberálnu? Čo s jej postavením vo svete? Má hovoriť jedným hlasom alebo dvadsiatimi ôsmimi? Chceme udržať Schengen a euro alebo vrátiť naspäť hranice a zmenárne? Pokračovať sa dá donekonečna.
Na konci dňa však tieto voľby presne do bodky odrážajú realitu nás samotných. Zvolení poslanci sú zrkadlom Európanov, a to so všetkým, čo k tomu patrí. Láskou k Európe, kritikou, nenávisťou aj ľahostajnosťou či nezáujmom.
Európska únia zažíva dobu paradoxov. Na jednej strane rastie výtlak politikov, ktorí sú vyslovene protieurópski, na druhej sa EÚ v prieskumoch teší najväčšej popularite od roku 1992. Niečo teda nie je správne. Akoby väčšina ľudí EÚ síce chcela, no v inej podobe, aká je dnes. Aká by to mala byť podoba, to sa dá povedať ťažko. Jedni chcú viac míňať, ďalší viac šetriť. Jedni volajú o pomoc s migrantmi, druhí sa ich boja. Jedni chcú byť prísni na Rusko, iní k Putinovmu režimu vzhliadajú. Jedni chcú viac chrániť klímu, ďalší sa odmietajú vzdať uhoľných baní. „Jednota v rozmanitosti“ – tak znie dlhodobo heslo Európskej únie. Problém je, že tá jednota momentálne visí na tenkom vlásku.
kto nahradí Junckera?
Je absolútne jasné, že primárnym zdrojom súčasnej kritiky EÚ sa stala najprv finančná a následne migračná kríza. Európa má za sebou desaťročie obrovskej nestability, za ktoré si z veľkej časti môže sama, lebo sa lepšie nepripravila, a sčasti to jednoducho schytala vinou diania zvonka.
Dnes už ekonomické problémy ustali, nezamestnanosť je rekordne nízka, v mnohých štátoch nemá kto robiť. Podľa prieskumov ľudí aktuálne najviac trápi bezpečnosť, migrácia či klimatické zmeny. Dá sa očakávať, že presne tieto veci budú medzi hlavnými prioritami novej Európskej komisie, ktorá sa bude formovať v nasledujúcich mesiacoch.
Zatiaľ nie je jasné, kto bude v jej čele. Pri posledných voľbách v roku 2014 zaviedol europarlament (ktorý musí nástupcu Junckera podľa Lisabonskej zmluvy odobriť) úzus, že právo na post šéfa eurokomisie má líder kandidátky (spitzenkandidát) tej frakcie, ktorá získa najväčší počet poslancov. Pointa bola vniesť do rozhodovania o funkciách v EÚ viac transparentnosti. Bežne to totiž fungovalo tak, že premiéri a prezidenti podohadovali všetky top europosty za zatvorenými dverami a bolo vybavené.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.