pred štyridsiatimi rokmi, v horúcich letných mesiacoch roku 1980, vyzerala Európa úplne inak ako dnes. V tom čase kontinent pretínala železná opona, ktorá nebola iba metaforickou líniou politického rozdelenia. V skutočnosti oddeľovala slobodné a demokratické štáty od štátov, ktoré stratili zvrchovanosť a stali sa celkom závislé na sovietskom impériu.

Medzi krajinami, ktoré po vojne zostali pod protektorátom komunistického režimu, sa ocitla aj moja vlasť – Poľsko. Poľsko, ktoré v dôsledku druhej svetovej vojny stratilo takmer šesť miliónov občanov, z čoho polovicu tvorili poľskí občania židovského pôvodu. Bola to katastrofa, po ktorej sme sa – ľudsky – nemali právo vzchopiť.   

A predsa sme sa snažili. V časoch povojnového zotročenia, známeho ako obdobie Poľskej ľudovej republiky, sa Poliaci nevzdali svojich snáh o uskutočnenie snov o sebaurčení, slobode a nezávislosti. Nikdy sme sa nezmierili s nespravodlivým ortieľom histórie. Preto sa v Poľsku neustále opakovali pokusy o hrdinský boj s režimom závislým na Moskve. Bohužiaľ, bezvýsledne. Komunistická vláda totiž krvavo pacifikovala všetky spoločenské protesty, tajne sledovala spoločnosť alebo cenzurovala prejavy slobody v umení a literatúre. S každou nasledujúcou vzburou pribúdali ďalšie obete, ale nádej aj tak nevyprchala.