mária Bruneau francúzsky sviatočný vidiek

Vianočné Francúzsko sú ustrice, po ktoré netreba ísť k moru. Príde ich na mesiac predávať starec zo severu. Plnená morka, slimáky, foie gras, mušle svätého Jakuba v kombinácii či v poradí podľa domácnosti.

Tradične sa sviatky trávia s príbuznými, vlani s pôvodnou, tohto roku s priženenou famíliou. Pri väčšine súrodencov roztrúsených po krajine ide v praxi o precízne plánované sťahovanie zo všetkých regiónov. Prinajlepšom sa chystajú viacdňové prázdniny u rodičov, prípadne striedanie so švagrovcami, pričom každý ročník hostí ten nasledujúci. Vianoce tu teda nie sú synonymom pohody, ale rodiny bezpochyby. Vysoké nároky sú na jedálny lístok, menšie na matrace po zemi.

Aj preto sa k adventu rozpúšťal lockdown, povedz­me, aby ho ľudia emocionálne zvládli. Ak sa čísla nakazených ďalej znížia, o pár dní bude nahradených terajších 20 km od domu len nočným zákazom vychádzania. A ten sa na sviatky zruší zhovievavo k zmenšeným rodinným stretávkam.

Keďže medzi usadlosťami a dedinami máme rôznu vzdialenosť, oceňujeme aj v týchto časoch príslušnosť ku kantónu. Jeho priazeň závisí od vzdialenosti k väčšiemu mestu a paradoxne, čím je väčšia, tým lepšiu má šancu narásť na význame a súdržnosti svojej oblasti.

V mestečku, ku ktorému patríme, podporuje radnica svoje údolie a najmä teraz aj lokálne nakupovanie. Ide o farmy po celej doline, ale aj o bežné obchodíky ako v Levoči či v Modre. Miniatúrny stromček, už zabalený, sa dá zohnať náhodne od občianskych združení. Iniciatíva prosperuje vďaka tomu, že si tu okrem mňa nik nepotrpí na ohromné ihličnany.

Trh patrí k obžive, preto už nejaký čas nestagnuje, ale grády má predovšetkým ten sobotný. Ak by po iné roky aj organizovali vianočný, bude niekde pod strechou, bez poriadnej zimnej nálady. V tom je čarovné skôr januárové pálenie jedličiek, kde býva chutnejšie varené víno a po domácky napečené.