mala som šťastie, ale aj vytrvalosť a počas štúdií vo Francúzsku a neskôr v New Yorku som sa odhodlala osamostatniť. Je to náročný proces – časovo aj emočne. A nechajme radšej bokom finančnú investíciu pre človeka, čo odišiel z postkomunistického sveta a bez „zichrov“.

Dnes, po takmer pätnástich rokoch v New Yorku, mám dve občianstva. Zložila som dve prísahy vernosti, dvom krajinám – keďže som slovenské občianstvo tým americkým stratila a znovu ho získala späť. Spomínam to aj preto, že krajan, Slovák, si v týchto dňoch možno aj povie: „Fúha, niet ti čo závidieť.“ V tom modrom americkom pase je krátka vetička, iba tri slová: We the People – my, ľudia. Ľudia a ich osobná sloboda ma v Amerike fascinovali, odkedy som vkročila do New Yorku. K tomu sa ešte vrátim.

kamarát Bob: je síce liberálka, ale je fajn

Mám však jedno malé tajomstvo: ako pomerne čerstvá Američanka a liberálka som v USA nevolila. V roku 2016 som volila Bernieho Sandersa a Hillary Clinton. Kamarát Bob, volič Donalda Trumpa, to chvíľu taktne obchádzal mlčaním. Bob, Texasan a vietnamský veterán, ma zvykne predstaviť slovami: „Anabela je síce liberálka, ale je fajn.“ Počas volebnej noci sme sedeli v Prahe na Zoome a Bob mi pogratuloval k filantropickému daru významného podporovateľa ľudských práv z Kanady. „Na umenie sa v týchto ťažkých časoch tuším zháňa ťažšie než na trestancov, čo vyjdú z basy. Len dúfam, že tým, že si nevolila, si sa pochválila až po tom, ako ti peniaze pípli na účet.“

Žartík som preglgla. (Trumpove čísla v tom momente už aj tak, chvalabohu, klesali, Bob mal dôvod trochu sa opustiť. Nerobila som kiš-kiš.) Pre konzervatívcov a republikánov sú liberáli a demokrati táraji, ktorí sú schopní násilia, úskokov a podrazov kvôli nekonzistentným ideám, ktoré fanaticky obhajujú. V takej diskusii padne často meno Sartre a ruské gulagy, kde pošla väčšina ruských elít a intelektuálov. A predvojnové Nemecko.

Príklad zraneného dieťaťa, odmietnutého vlastnou rodinou (či už pre homosexualitu, transrodovosť, alebo skrátka pozíciu nechcenej čiernej ovce), by bol ďalšou možnou cestou k hlbšiemu pochopeniu istého zápalu vnútri kultúrnych vojen. Toho, že mnohé utopické a vzletné idey často vychádzajú zo zranenia, ktoré veľakrát vzniká ešte v útlom detstve. Nielen z komfortu, ktorý odpája od reality a drží vo falošnom bezpečí – a úletom z toho je revolúcia. No nie je iba „privilégiom” liberálov, že keď sa čertia, tak toxicky škodia ako zákerné malé deti. Sám nervový systém sociálnych sietí dnes dokáže takto našu vlastnú psychológiu podchytiť a obrátiť proti nám samotným. Tomuto výskumu sa venuje nielen dvojdielny film Facebook Dilemma, ale napríklad aj izraelsko-francúzsky výskumník a hacker Moran Cerf. Viete, čo hovorí? Že 90 % celého toho hacku na našom vedomí a pozornosti stojí na ľudskom faktore. Ak niekto chce hacknúť systém, musí niekomu podhodiť USB kľúč, ktorý zvedavec sám vsunie do počítača.

ako som sa priletela a „zostala“

No. A v kontexte toho, čo sa dnes melie v digitále, to bol od Boba vlastne milý žart: nevďačná, nová Američanka, ktorej vlastenectvo takto rýchlo opadlo. Bob totiž aj tento rok osobne odletel z Prahy a počas Covidu19 to v Texase opäť hodil svojmu Donaldovi. To, že som nevolila, bolo však, naopak, vedomé a veľmi ťažké rozhodnutie. A asi by som si ho nelajsla, keby som bola v New Yorku. Nemala by som emočný odstup a volila by som proti Trumpovi.

Nevolenie v takých rozhodujúcich amerických voľbách je nutné trochu objasniť, aby nevzniklo nedorozumenie. Zažiť na prelome 2000/2001 Apple, kam som doletela z elitnej školy Beaux Arts de Paris, a v rozlete internetových biznisov, to prekonalo ešte aj moju fascináciu New Yorkom. Najmä ľudia. Vďaka nezištnej podpore som mohla zrealizovať prvé krátke filmy a stretla Bena Barenholtza. Ten ma naučil, čo filmár potrebuje vedieť (napríklad pozrieť si jeden film aj stokrát a nenechať si zasahovať do diela). Kým spolužiaci z Paríža dostávali z francúzskej ambasády tri tisícky vreckové na ruku na svoje prvé samostatné výstavy v galériách Chelsea, ja som si vytvorila v časoch, keď po tých vernisážach a kluboch chodili mnohí pánkovia typu Harvey Weinstein, vlastnú umeleckú a filmovú prax, na základe ktorej som ako „Alien of extraordinary ability” dostala najprv zelenú kartu a potom aj americké občianstvo. Keď dnes bojujeme o základné práva slovenskej kultúrnej sféry počas krízy Covidu, pripadá mi to trochu šialené, že som tam vďaka ľuďom, ktorí podporili moje projekty, dokázala čosi také vzácne.

Bola som braná ako jedna z nich – a na základe toho, čo prinášam. Bez toho, aby som kohokoľvek poznala. Hendikep Východoeurópana, ktorý nás  dodnes dobieha aj na Slovensku, bol na prvý pohľad neviditeľný: som biela, a preto mám mať v Amerike navrch. Hm.

Tak som zdroje a pozornosť kolegov zo School of Visual Arts nasmerovala na témy gangov v španielskom Harleme. Ben ma odtiaľ neťahal naspäť do „bieleho sveta”, naopak: keď môj krátky film premiéroval na Tribeca Film Festivale, vybavil mi u sponzora NYU Tisch School of the Arts  štipko, aby som sa do skúmania socio-ekonomických a rasových rozdielov tzv. amerického geta mohla ponoriť naplno. A odletieť na otočku do Portorika, čo je z New Yorku na skok. To človek nasadne na metro, potom na lietadlo a ešte v ten deň sa ponára hlbšie, ale rovno v mori bývalej Napalm base, ktorú po sebe na Vieques zanechala armáda.

ak si biela, nevyjadruj sa

Politickú pozíciu je v rámci možností, skutočne ideálne nasávať priamo zo zdroja a utvárať si ju na základe skúsenosti. Multikulturalita a otvorenosť New Yorku. Neexistujúce „židovské spiknutie” a skutočná podpora umenia, kultúry a vzdelávania.

To, čo dnes z USA vidíme v médiách, boli už vtedy – síce neviditeľné a ťažko opísateľné –  bariéry. Rasové a socio-ekonomické rozdiely, ktoré prekračovať bolo nepísaným tabu. Ak si biela, nemáš sa čo vyjadrovať k otázkam Afroameričanov. Ani latino komunity. A to komplikované socio-ekonomické a kultúrne delenie sa dnes, v priamom prenose a v kombinácii s digitálom, prehlbuje do tragickej hĺbky, ktorá má dopad na ľudské životy. Ako očný klam, ktorý karikuje ľudské bytosti a splošťuje ich jedinečné osudy do akýchsi skratiek. Si žena,  #metoo. No tento trend nereprezentuje, slovami Ayan Hirsi Ali, aj násilie na ženách v moslimských komunitách a mrzačenie genitálií či nútené svadby ešte neplnoletých dievčat. Znásilnenia farmármi na mexickej hranici. Tento hashtag sa týka predovšetkým istej vrstvy žien v médiách, politike, Hollywoode a takto je exportovaný aj k nám domov.