v marci roku 1995 vydal prezident Republiky Srbskej Radovan Karadžić nariadenie armáde Republiky Srbskej (ARS), známe ako Nariadenie č. 7: „Čo najskôr dokončite fyzické oddelenie Srebrenice od Žepy, aby sa zabránilo akejkoľvek komunikácii aj medzi jednotlivcami v týchto dvoch enklávach. Plánovanými a premyslenými bojovými operáciami vytvorte neúnosnú situáciu úplnej neistoty bez nádeje na ďalšie prežitie alebo život obyvateľov Srebrenice.“ ARS zvyšovala počty svojich vojakov v okolí holandských vojenských jednotiek, ktoré mali chrániť oblasť Srebrenice. Ktokoľvek z holandských vojakov, kto oblasť opustil, sa už nemohol vrátiť. Počet Holanďanov, ktorí boli na mieste s úlohou chrániť civilné obyvateľstvo, neustále klesal.

V polovici roku 1995 boli podmienky v Srebrenici už absolútne neudržateľné. Začiatkom júla začali od hladu umierať prví civilisti. 

obsadenie

Dňa 6. júla 1995 začali jednotky ARS v počte asi 2 000 mužov útok od juhu. Dňa 9. júla, posmelený slabým odporom bosnianskych vojakov, ktorým dochádzali zbrane a munícia, vydal Karadžić ďalší rozkaz, ktorým prikázal jednotkám ARS obsadiť Srebrenicu. Ráno 10. júla žiadal podplukovník Karremans o leteckú podporu NATO. Stíhačky NATO začali bombardovať srbské tanky blížiace sa k mestu, pre zlú viditeľnosť však museli útoky zastaviť. K zastaveniu útokov došlo aj preto, lebo ARS hrozila vraždením v oblasti Potočari, kde boli ako rukojemníci držaní holandskí a francúzski vojaci. Neskoro popoludní sa generáli Mladić, Živanović, Krstić a ďalší už prechádzali po ľudoprázdnom meste. Podplukovník Karremans bol donútený vyjednávať o osude civilného obyvateľstva, ktoré pred ARS utieklo do tábora holandskej armády v Potočari. V tom čase sa tam nachádzalo už viac ako dvadsaťtisíc utečencov.

násilnosti v Potočari

Už od 12. júla dochádzalo v Potočari medzi utečencami k vraždeniu prevažne mužov, chlapcov a starcov. Vojaci ARS, často prezlečení za vojakov UNPROFOR, počas noci prechádzali oblasťou a odvádzali mužov od rodín, aby ich následne strieľali v priľahlých domoch. Očití svedkovia hovoria o zvukoch mučenia, kriku a nariekaní. Svedkovia tiež hovorili o tom, že za zinkovňou videli viac ako 20 mŕtvych tiel. Iní popisovali znásilňovanie a vraždenie aj malých detí.