Za desiatky hodín rozhodneme, aké chceme Slovensko v nasledujúcich rokoch. Rozhoduje každý hlas, a to aj vtedy, ak by to nebolo také tesné ako dnes. Náš hlas je našou predstavou o krajine a tá tu ostane bez ohľadu na volebný výsledok.
Za desiatky hodín rozhodneme, aké chceme Slovensko v nasledujúcich rokoch. Rozhoduje každý hlas, a to aj vtedy, ak by to nebolo také tesné ako dnes. Náš hlas je našou predstavou o krajine a tá tu ostane bez ohľadu na volebný výsledok.
keď v roku 1989 padol totalitný komunistický režim, možnosť slobodne voliť sme mnohí zažívali ako zázrak. Po desaťročiach vopred daných výsledkov sme zrazu boli skutočnými hýbateľmi histórie a na našom hlase záležalo všetko – podoba štátu, ľudských práv, kultúry, ekonomiky či miesta Československa vo svete. Nepoznám nikoho, kto vtedy váhal, či sa na voľbách zúčastní.
Dnes váha mnoho ľudí. A mnohí, ktorí neváhajú, idú odhodlane voliť v protismere k zmenám z roku 1989. Čo sa s nami stalo?
Súčasťou slobodných volieb – a to súčasťou podstatnou – je možnosť nejsť voliť. Túto možnosť využívajú – a to v miere vysokej – v zásade dve skupiny voličov. Prvú tvoria voliči, ktorých voľby nezaujímajú. V druhej skupine sú voliči, ktorých voľby síce zaujímajú, ale nemajú koho voliť: ani jedna z kandidujúcich strán nereprezentuje to, čo by voliť chceli.
K tej prvej skupine hádam len toľko, že ten nezáujem trvá len dovtedy, kým trvá tá možnosť. Skúste tým ľuďom zobrať volebné právo a uvidíte tie vášne. Máloktorý krik prekoná to, čo by spustili nevoliči, keby ste im nedovolili voliť. A nie je na tom vôbec nič zvláštne – toto je vlastne úplná esencia slobody. Slobodný človek, rovnako ako väzeň na samotke, môže sedieť celé dni zavretý v jednej miestnosti. Zásadný rozdiel nie je v tom, že slobodný človek odtiaľ odíde, zásadný rozdiel je v tom, že môže odísť. (Mimochodom, mnohé v podstate dobre myslené návrhy na podmienenie volebného práva vzdelaním, príjmom, úspešným absolvovaním testu alebo niečím podobným sú nerozumné práve preto, že nevoliť a nemôcť voliť sú dve veľmi rozdielne veci. Mnohí notorickí nevoliči majú silnú potrebu možnosti voliť, aj keď ich potreba voliť až taká silná nie je.)
Voliči druhej skupiny by aj voliť chceli, ale nemajú koho – väčšinou v dôsledku sklamania zo strán, ktoré volili minule. Niekedy sa im niet veľmi čo čudovať. Ako by napríklad mohli byť spokojní slovenskí voliči, ktorí v minulých voľbách volili Za ľudí alebo OĽaNO? Volebná neúčasť nie je v takomto prípade prejavom ignorancie, skôr je myslená ako trest pre strany, ktoré voliča sklamali. Ak sa nám zdá slovo trest príliš príkre, môžeme namiesto toho hovoriť o vyslaní signálu stranám, ktoré sú voličovi najbližšie, ale už ich nie je ochotný voliť.
AKNEPRIDESVOLIT.SK
Takýto signál niekedy môže a inokedy nemusí byť zmysluplný. Ak je šanca, že „potrestané“ strany sa z menšieho volebného zisku poučia a „napravia“, potom je aj volebná neúčasť zrozumiteľným vyjadrením sa k spravovaniu vecí verejných. Ale ak po voľbách hrozí krajine ovládnutie kriminálnymi živlami a totalitnými zahraničnými mocnosťami, vtedy neúčasť vo voľbách prestáva byť zrozumiteľným riešením. Načo nám budú „polepšené“ demokratické strany, keď už nebudeme mať demokraciu?
Sloboda, ktorá nám prináša možnosť rozhodovať sa, nám prináša aj možnosť rozhodovať sa
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
