Je po voľbách, zvyknite si – túto niekdajšiu vetu Vladimíra Mečiara budú ešte určite v niekoľkých variantoch pripomínať tí, ktorí budú najbližšie obdobie sedieť vo vláde a v parlamente. Ale Slovensko je rozglejené a súdržnej opozície nikde. Čo s tým?
Povolebné Slovensko je beznádejne rozdelené. Jeho dve časti sa navzájom považujú za ohrozenie krajiny, takže nemožná je nielen ich spolupráca, ale aj elementárny rešpekt. Má takáto spoločnosť šancu na úspech?
v nejakom zmysle je odpoveď na možnosť úspechu fatálne rozdelenej spoločnosti triviálna: Ak to, čo považuje jedna časť spoločnosti za významný úspech, považuje druhá časť za kritický neúspech, potom spoločný úspech je nemožný priam z definície. Takto je to na súčasnom Slovensku minimálne v dvoch kľúčových oblastiach, ktorými sú jednak vyšetrovanie a stíhanie kriminálnej činnosti politikov a jednak zahraničnopolitická orientácia krajiny. A takto je to aj v objektívne menej závažných, ale subjektívne intenzívne prežívaných oblastiach, akými sú napríklad nekultúrne kultúrne vojny alebo za imigrantov považovaní migranti.
Poznamenajme, že existujú aj oblasti, v ktorých by sa väčšina krajiny vedela aspoň do istej miery zhodnúť na tom, čo je úspechom. Postavenie diaľnic a postavenie nemocníc (postavenie, nie výstavba) sú len dva príklady z viacerých. Mohol by úspech v týchto oblastiach pomôcť v spájaní rozdelenej spoločnosti? Zbytočná otázka. Zásadný úspech v nijakej z týchto oblastí nehrozí, takže nemá veľký význam o ňom uvažovať.
Zdá sa teda, že sme odsúdení na veľmi hlboké rozdelenie nielen v súčasnosti, ale aj v dohľadnej budúcnosti. Lenže takéto rozčesnutie spoločnosti je veľmi nezdravé. Preto, ak je to čo len trochu možné, treba sa pokúšať ho aspoň tlmiť, keď už nie prekonať. Ale ako sa to robí? Ako sa máme v takejto situácii správať?
V prvom rade si treba uvedomiť, že toto nie je symetrická situácia. Od momentálnych víťazov (pričom tesných víťazov, na to netreba zabúdať) sa nedá očakávať nijaké výrazné tlmenie vášní a príliš štátnické uvažovanie. Otázka stojí skôr tak, ako sa budú správať budúci víťazi, keď sa raz karta obráti. Základy tohto správania sa kladú už dnes. Už dnes treba rozhodným spôsobom vzdorovať staronovej moci, ale nestrácať pritom zo zreteľa, že protivníkmi sú v tomto prípade naši spoluobčania.
BORIS NÉMETH4. marec 2018, Bratislava: Protestný pochod Za slušné Slovensko, ktorý spontánne vznikol ako reakcia na vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Do ulíc sa vydali desaťtisíce ľudí.
Základná otázka znie takto: Ako viesť rozhodný boj s niekým, koho nechceme celkom zničiť? Je to stará otázka a existuje na ňu niekoľko možných odpovedí. Jednou je gangsterská odpoveď šokujúceho vystrašenia nepriateľa, ktorý sa potom zo strachu podvolí bez toho, že by musel byť zničený. Inou je rytierska, respektíve všeobecne šľachtická odpoveď úplne intenzívneho boja bez straty elementárnej úcty k nepriateľovi. Je možné, že v blízkej budúcnosti budeme konfrontovaní s gangsterskou odpoveďou. Je dôležité udržať si pritom vedomie, že naša odpoveď musí mať rytiersky charakter. Áno, aj voči gangstrom.
Bude to zložité, ale je to potrebné. Zložité preto, lebo k šľachtickým tradíciám nemáme príliš rozvinutý vzťah. Dlho-predlho sme si nechali vtĺkať do hláv mináčovské sprostosti o plebejskom národe. Je možné, že v sebe po všetkých tých rokoch jednoducho nemáme dostatok rytierskych cností. Ak je to tak, neostane nám zrejme nič iné, len sa opäť raz pokúsiť v sebe tie cnosti vypestovať. Pretože bez nich sa víťazstvo mení na pomstu, nie na spravodlivosť. A víťazstvo, ktorého cieľom nie je spravodlivosť, nestojí za boj.
Potrebujeme rozhodný vzdor bez nenávisti, morálnu prevahu bez pohŕdania, chladnú hlavu bez cynizmu. Keď pre nič iné, tak už len preto, lebo bez nenávisti, pohŕdania a cynizmu sa vyhráva ľahšie. Ak teda chceme vyhrať ako rytieri.
Kým prejdeme k tomu, čo aj v
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
