roky píšete o politickom vývoji spoločností, tentoraz ste sa zamerali na fenomén, ktorému nie je venovanej veľa pozornosti. Začnime od začiatku: prečo ste svoju knihu nazvali Secret City – tajné mesto?
Vždy ma zaujímalo obdobie studenej vojny a pracoval som aj pre Rádio Slobodná Európa, ktoré v tomto konflikte zohralo dôležitú rolu. Studená vojna je pre mňa zaujímavá nielen globálne, ale aj ako obdobie, keď sa v Amerike odohrávalo všeličo podstatné. A v Amerike bolo počas studenej vojny asi najnebezpečnejšie byť homosexuálom. Vo Washingtone to bolo dokonca nebezpečnejšie, ako byť komunistom, pretože z komunistu sa mohol stať bývalý komunista, ale ak raz niekoho odhalili, že je homosexuál, tak to bol pre neho – pre ňu – koniec kariéry. Čím viac výskumu som tejto téme venoval, tým viac som si uvedomoval, že strach z homosexuality mal dopad na každé prezidentské obdobie, na každý významný jav, kontroverziu či škandál, ktoré sa za studenej vojny vo Washingtone vyskytli. Všetky mali priesečník v homosexualite. Bola to fascinujúca téma.
už názov knihy naznačuje, že táto téma bola v americkej politike prítomná skôr skryto. Aké ľahké či ťažké bolo dostať sa k faktom a dátam, ktoré v knihe uvádzate?
Vyžadovalo si to roky výskumu, čítania textov, kníh, memoárov aj článkov z novín. Nadlho som sa ponoril do archívov – prezidentské knižnice, prezidentské archívy, Knižnica amerického Kongresu, vládne dokumenty, záznamy z vypočutí, a tiež som sa dostal k mnohým pôvodne utajeným dokumentom od FBI a Ministerstva zahraničia, k materiálom Výboru pre štátnu službu, ktorý riešil personálne otázky a počas studenej vojny vyšetroval ľudí s homosexuálnou orientáciou. Okrem toho bolo potrebné spracovať ústne výpovede nahraté od ľudí, ktorí už dávno zomreli.
do akej miery boli vaši respondenti, ľudia, za ktorými ste prišli s otázkami, ochotní o tejto téme otvorene hovoriť?
Dnes už v tejto téme panuje otvorenosť, to sa odrazilo aj pri mojej práci. Ale zažil som aj momenty, keď ľudia nechceli hovoriť o istých incidentoch či epizódach, na ktoré som prišiel a opísal ich v knihe. Napríklad škandál týkajúci sa poradcov, ktorí v roku 1980 pracovali pre Ronalda Reagana, v čase, keď kandidoval – vtedy sa rozšírili klebety, že Reagana ovláda nejaká tajná homosexuálna lobby. V tomto škandále boli zapletení aj kongresmani, ktorí v čase písania knihy ešte žili, a bolo ťažké presvedčiť ľudí, aby o ňom hovorili. Stále ich to privádzalo do rozpakov. No vcelku bola väčšina ľudí, ktorých som oslovil, zhovorčivá. Samo osebe to odráža dramatickú zmenu v spoločnosti, zmenu v prístupe k téme homosexuality ako takej.
je to naozaj dramatická zmena?
Určite. Napríklad len pred niekoľkými týždňami sa v Senáte odohral menší škandál – jeden mladý muž, homosexuál, sa nahrával pri intímnej chvíli s partnerom. Keď sa podobné škandály vyskytli v minulosti, zakaždým mali drastické dopady nielen na ľudí, ktorí v nich boli zapojení, ale vlastne pre všetkých homosexuálov – zrazu boli všetci gejovia a lesby podozriví, nasledovali čistky, výpovede z práce. A teraz? Nič také sa neodohralo. Konkrétny človek dostal výpoveď a to bolo všetko.
BETTMANN/CONTRIBUTOR/GETTY IMAGES22. máj 1954 Baltimore, USA: Riaditeľ FBI J. Edgar Hoover (vpravo) a jeho asistent Clyde Tolson na dostihoch v areáli Pimlico Race Track. Od 40. rokov kolovali klebety o ich údajnom homosexuálnom vzťahu.
riešilo sa to jednoducho ako pracovnoprávny priestupok?
Áno, riešilo sa to presne takým istým spôsobom, ako keby šlo o dianie na pracovisku medzi dvoma heterosexuálnymi ľuďmi. Ešte by som chcel poznamenať, čo by mohlo zaujímať čitateľov zo strednej Európy, ktorí sa k mojej knihe dostanú, a to, že byť homosexuálom vo Washingtone počas studenej vojny bolo tak trochu ako byť disidentom v komunistickej krajine počas studenej vojny. Gej alebo lesba v 50. alebo ešte aj v 60. rokoch mohli svoje vzťahy pestovať len potajomky, pošta im zadržiavala zásielky, bolo ilegálne posielať si určité tlačoviny. V roku 1958 sa vyskytol jeden dosť slávny prípad, bol to prvý spor o práva gejov, ktorý prejednával americký najvyšší súd, šlo o doručovanie časopisu nazvaného One. Bol to časopis gejov a len preto, že bol určený pre nich, americká pošta ho označila za obscénny a zakázala jeho posielanie. Polícia v tom období robievala razie v gej baroch, do prvých organizácií, ktoré sa aktivizovali za práva gejov, sa infiltrovala FBI a podobne. Celá situácia bola až absurdná, gejovia mohli byť zatknutí za to, že sa na verejnosti držali za ruky. Sex medzi osobami rovnakého pohlavia bol zákonom zakázaný. Áno, mohlo to pripomínať situáciu disidentov v totalite.
takže homosexuál nemohol zastávať verejnú funkciu?
Nie, ak sa to o ňom vedelo. Prvý federálny predstaviteľ, o ktorého orientácii sa verejnosť dozvedela, bol demokrat Gerry Studds z Massachusetts. Jeho coming out sa odohral v roku 1983 a bol k nemu donútený, došlo totiž k škandálu. A to sa písal už začiatok 80. rokov.
a ani tie „bájne“ 70. roky neboli liberálnejšie?
Na úrovni jednotlivých federálnych štátov sa v 70. rokoch vyskytlo iba zopár predstaviteľov, ktorí sa netajili homosexualitou. Prvá lesba, ktorá kandidovala a bola zvolená – netajila sa svojou orientáciou –, bola istá členka mestskej rady na americkom Stredozápade.
ako sa vlastne od tých obáv z gejov a ich nízkej akceptácie dostala americká spoločnosť k tomu, čo vidieť dnes? Že menšinová orientácia už v podstate nebudí žiadnu pozornosť ani u predstaviteľov v štátnych inštitúciách?
Tá zmena dnes pôsobí, že sa odohrala prudko, ale v skutočnosti je za ňou dlhý a pomalý vývoj. Začalo sa to niekedy v 50. rokoch, vtedy vznikli prvé organizácie na podporu práv gejov, a potom prišli nepokoje v gej podniku Stonewall – z hľadiska práv veľká vec. Bola to udalosť, o ktorej sa písalo v celých Spojených štátoch na titulkách novín. Moderné hnutie za práva gejov nabralo dynamiku v 70. rokoch.
BETTMANN/CONTRIBUTOR/GETTY IMAGES14. október 1979 Washington, USA: Tisíce gejov a lesieb pochodujú za rovnaké práva.
v strednej Európe sú spoločnosti v tejto téme dosť konzervatívne a zažívame zvláštnu situáciu. Liberálnejšia časť spoločnosti chce, aby mali menšiny práva ako na Západe, konzervatívna časť sa bráni a tému občas využíva ako zbraň – kritizuje tzv. prehnitý Západ a odôvodňuje ňou svoj príklon k Rusku. Čo s tým?
V type spoločnosti, akým sú postkomunistické krajiny, je podľa mňa najlepšie a najúčinnejšie nepresviedčať ľudí, aby morálne schvaľovali homosexualitu. To nie je podstatné, stačí, ak sa od nich žiada rešpekt k individuálnym právam ľudí – tak, aby nikto nebol v spoločnosti diskriminovaný na základe svojej orientácie či rodovej identity. Základ je, že ľudia majú mať rovnaké práva. Napríklad majú slobodu vyjadrenia. Čiže niekomu sa nemusí páčiť Pride či iný pochod LGBTI+ komunít, ale mal by rozumieť, že aj tieto komunity majú právo slobodne sa vyjadrovať. To je základný argument, na ktorom treba stavať. Lebo kampaň prebieha za práva jednotlivcov. Isteže sa nemôžem s každým človekom zhodnúť, ale tým, s ktorými nesúhlasím, by určite nemal nikto brániť, aby žili, ako chcú žiť, aby sa vyjadrovali, ako sa chcú vyjadrovať – ak niekomu neubližujú.
terajšia slovenská vláda sa prikláňa skôr k Rusku ako k západným hodnotám, a to je celkovo problém. Vy ste pred niekoľkými rokmi v ruskej televízii v jednej diskusii položili priamu otázku, ako to, že Rusko prijíma legislatívu proti svojim homosexuálnym občanom...
Vtedy som protestoval proti čerstvo prijatému ruskému zákonu, ktorý zakazoval propagovanie tzv. netradičných sexuálnych vzťahov – v podstate to bol zákaz verejne čo i len spomínať homosexualitu. Odvtedy sa situácia v Rusku ešte zhoršila, ale nie iba pre homosexuálov – pre všetkých. Rusko je dnes ešte omnoho totalitnejšie. Netvrdím, že tento sklz do totality sa v Rusku začal len prijatím anti-gej zákonov, lebo sa začal v deň, keď Putin nastúpil do úradu, ale práve anti-gej legislatíva bola dôležitým momentom, pretože to bol príklad expanzie vlády, právomocí vlády do súkromia občanov. Ruská vláda v tom momente vyčlenila celú jednu kategóriu slobodného prejavu a postavila ju mimo zákona. Zakázala zobrazovanie homosexuality, pozitívne zobrazovanie homosexuality. A to je podľa mňa dôkaz, že zo zdanlivých detailov sa ľahko skĺzne k všeobecnému útlaku. V USA je problém zákaz tzv. hate speech – nenávistných prejavov. Aj to je klzká plocha, lebo ide o to, čo sa považuje za nenávistný prejav. Niekto povie, že toto je nenávistný prejav, niekto iný, že to je legitímny prejav.
na Slovensku sa teraz stal zvláštny prípad. V prezidentských voľbách sú dvaja najsilnejší kandidáti, z nich jeden je súčasťou vládnej koalície zloženej zo strán, ktoré nerešpektujú demokraciu. A tento muž je pod tlakom, aby priznal svoju orientáciu. On mlčí. Je správne, že nikto nemá byť nútený ku coming outu. Ale čo keď ide o politika, ktorý podporuje homofóbne sily a politiky? Boli v americkej politike ľudia, ktorí žili v súkromí inak a verejne sa spájali s homofóbmi alebo sa prejavovali homofóbne?
Prvé známe mediálne „vyautovanie“, zverejnenie orientácie človeka proti jeho vôli, sa v politike udialo v roku 1942. Šlo o amerického senátora, ktorého orientáciu zverejnili jedny noviny, ale nie preto, že by bol gej a vystupoval by proti právam gejov – urobili to, pretože to bolo za druhej svetovej vojny, on bol vo Výbore pre vojenské námorníctvo v Senáte a prevládla obava, že homosexuáli by mohli byť vydierateľní nacistami, čiže by predstavovali riziko pre národnú bezpečnosť. Táto obava z vydierateľnosti je asi niečo, čo som mal spomenúť na začiatku – strach z gejov vo Washingtone bol za studenej vojny do veľkej miery podmienený tým, že by ich hypoteticky mohli vydierať Sovieti, že by ich potom mohli použiť pre svoje záujmy.
A v 80. rokoch sa začalo diať to, že ľavicové médiá „vyautovali“ nejakého verejne známeho človeka, keď bol na pravej strane politického spektra, propagoval anti-gej politiku a tajil, že je gej. To ľavicové médiá pokladali za pokrytecké a toho človeka „potrestali“. Politikov, ktorí vystupovali konzervatívne, ale žili absolútne inak, nebolo úplne málo. Pred nejakými pätnástimi rokmi sa stalo, že na pánskych toaletách zatkli senátora Larryho Craiga, republikána z Idaha – za to, že ponúkal sex policajtovi. A to bol mimoriadne konzervatívny politik. Ten sa takto nechtiac vyautoval sám. Je to otázka, ktorá sa v americkej politike stále diskutuje – či je, alebo nie je etické vyautovať niekoho len tak, i keď s jeho politickými názormi nesúhlasím.
ako to vidíte vy?
Ja osobne považujem coming out za veľmi osobné rozhodnutie, pretože nikdy nemôžete vedieť, čo sa v živote človeka deje. Čo ak má niekto príbuzných, ktorí by ho neakceptovali? Alebo ak má sám problém prijať svoju identitu? Je to ozaj výhradne osobná vec. Myslím si, že jediná situácia, v ktorej by som akceptoval, ak zverejnili súkromie človeka proti jeho vôli, by bola taká, keď by sa dotyčný nachádzal na naozaj vysokom politickom poste s veľkou mocou a aktívne by využíval tú moc na ubližovanie homosexuálnym ľuďom, keby napríklad ako politik vyhlasoval homosexualitu za nemorálnu, keby démonizoval homosexuálov.
teraz sa skúsim spýtať z pozície majority – čo treba urobiť, aby sa spoločnosť dostala do štádia, v ktorom už pre gejov nebude riskantné hovoriť otvorene o svojom súkromí?
Heterosexuálni ľudia môžu v prvom rade hovoriť a konať znášanlivo, otvorene, nie nenávistne. A začína sa to už v rodine – ak má niekto deti a tie deti začujú, ako sa rodič zhovára medzi dospelými a hovorí, že homosexualita je zlo, že je to choroba a podobne, môže to tie deti strašne zasiahnuť. A nielen ak sú tie deti homosexuálne. Je to proste veľmi škodlivý spôsob rozprávania, ktorý potom v dôsledku ľudí núti tajiť súkromie, potláčať svoju identitu dlho do dospelosti. Okrem rodiny sú, samozrejme, obrovsky dôležité inštitúcie a tu by som povedal, že značný vplyv má katolícka cirkev. V tom dosť urobil pápež František.
jeho výnos, že kňazi môžu požehnávať páry v mimoriadnej situácii, kam patria aj páry osôb rovnakého pohlavia, je určite veľmi významný. Ale v konzervatívnych kruhoch sa už ozýva hlasná kritika – ako je to v USA?
V skutočnosti tu na ten výnos počujeme menej reakcií, ako som pôvodne dúfal. Mimo katolíckej tlače som ani veľa diskusií o tom nezaregistroval, možno aj preto, že veľmi konzervatívni katolíci už nad Františkom „zlomili palicu“ a ani sa ním veľmi nezapodievajú. Ja dúfam, že tento Františkov výnos bude pre mnohé spoločnosti pozitívny, už tým, že je prejavom láskavosti. Ale chcem ešte niečo dodať k citeľnému odporu, ktorý v niektorých konzervatívcoch vyvoláva agenda LGBTI+. Aspoň v USA už nie sú ani tak predmetom boja práva homosexuálnych ľudí, nechuť spôsobuje skôr „trans“ agenda, ktorá vyznieva často príliš radikálne. Tak, že ani ja s niektorými jej časťami nesúhlasím – človek nemusí byť bigotný, aby sa zamyslel, či je zdravé riešiť tranzíciu u detí, či je fér, aby športovci, biologickí muži, teraz transženy, súťažili v ženských kategóriách. Alebo ako to má byť s prístupom do ženských šatní alebo na dámske toalety pre transmužov. To sú sporné otázky a opakujem, nie každý, koho trápia, je bigotný. Hlavne je problém, že na rozdiel od práv pre gejov sme pri trans agende neabsolvovali dostatočne dlhú a širokú spoločenskú diskusiu, nedali sme spoločnosti čas a priestor, aby si to prebrala a rozhodla sa. Obávam sa, že odpor proti trans agende môže spätne poškodiť aj to, čo už bolo vybojované pre homosexuálov.
prečo k tejto situácii došlo? Urobili niekde trans aktivisti chybu?
Áno, som presvedčený, že v tomto je chyba na strane niektorých západných organizácií, ktoré bojovali za práva LGBTI+. Tieto organizácie po tom, čo došlo k akceptácii manželstva pre osoby rovnakého pohlavia v USA, potrebovali nájsť nejakú ďalšiu aktivistickú métu, ďalšiu agendu. Prešli k trans agende a tá sa v očiach mnohých ľudí spojila s agendou práv homosexuálov, čo nie je vždy zdravé.
akého percenta populácie sa trans agenda v USA týka?
Veľmi malého. A presne o to tu ide. Trans agenda sa neprimerane nafukuje aj zo strany ľavice, aj zo strany pravice. Liberáli aj konzervatívci sa predháňajú v jej zdôrazňovaní, človek si už ani nemôže otvoriť New York Times, aby si o tom neprečítal článok – a pritom sa sama vec týka neveľkej skupiny ľudí. Niežeby ich práva neboli dôležité, ale pozerať na ne zväčšovacím sklom nepomáha ani im, ani nikomu inému.
ARCHÍV JAMESA KIRCHICKA
james Kirchick Reportér a publicista, bol zahraničný korešpondent v Afrike, na Strednom východe, v Strednej Ázii, pracoval pre RFE/Radio Liberty v Prahe. Spolupracovník Foreign Policy Initiative, píše pre The Daily Beast a Tablet. Žije vo Washingtone.