diskusia, ktorá sa rozhorí (respektíve sa už rozhorela) okolo požehnávania párov mužov a žien, z ktorých je aspoň jeden rozvedený, a najmä okolo požehnávania homosexuálnych párov, bude opäť raz vedená bez snahy o vzájomné porozumenie. Bude to diskusia vášnivá a neraz veľmi neláskavá. A pritom láska je to jediné, čo na zorientovanie sa v tejto diskusii vlastne potrebujeme. 

martin Mojžiš, dubiá a odpovede 

Ak chceme pochopiť, čo za vyhlásenie to pápež František vlastne vydal a prečo to urobil, musíme si povedať niečo o tom, čo sa dialo v katolíckej cirkvi v minulom roku. 10. júla 2023 zaslalo päť kardinálov pápežovi list obsahujúci päť dubií (pochybností) a žiadali ho o zaujatie stanoviska. Jedno z dubií sa týkalo požehnávania homosexuálnych párov. Otázka znela takto: Môže cirkev … akceptovať ako „možné dobro“ objektívne hriešne situácie, ako sú vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia, bez spáchania zrady zjaveného učenia?

Pápež reagoval listom hneď na druhý deň. Na otázku o požehnávaní homosexuálnych párov odpovedal v niekoľkých bodoch. V prvom z nich sa píše: Cirkev má veľmi jasnú koncepciu manželstva: je to výlučné, trvalé a nerozlučné spojenie muža a ženy, prirodzene otvorené plodeniu potomstva. Cirkev nazýva iba takýto zväzok „manželstvom“. V kľúčovom bode e) sa potom dočítame toto: Pastoračná opatrnosť musí preto správne rozlíšiť, či existujú formy požehnania, o ktoré jedna alebo viaceré osoby žiadajú, ktoré so sebou nenesú falošnú predstavu o manželstve. Keď prosíme o požehnanie, je to prosba o pomoc od Boha, prosba o schopnosť žiť lepší život, dôvera v Otca, ktorý nám môže pomôcť žiť lepšie. A ďalší bod f) to ešte rozvíja: Na druhej strane, aj keď existujú situácie, ktoré nemožno z objektívneho hľadiska morálne akceptovať, tá istá pastoračná láska vyžaduje, aby sme nezaobchádzali s niektorými osobami, ktorých vinu alebo zodpovednosť môžu zmierniť rôzne faktory ovplyvňujúce ich subjektívne vedomie, ako s „hriešnikmi“. 

ALESSANDRA BENEDETTI/CORBIS/GETTY IMAGESPápež František zdraví veriacich po svätej omši na Námestí svätého Petra vo Vatikáne. Koncom minulého roka schválil dokument, na základe ktorého budú môcť katolícki kňazi žehnať homosexuálnym párom.

Kardináli neboli s touto ani s ďalšími odpoveďami spokojní. Podľa nich má byť odpoveď na dubiá buď áno, alebo nie, bez ďalších slov a argumentácie. Aby umožnili takúto odpoveď, preformulovali v liste z 21. augusta 2023 pôvodné dubiá. Nová otázka týkajúca sa požehnávania homosexuálnych párov znela takto: Je možné, žeby za istých okolností mohol kňaz požehnať zväzky medzi homosexuálnymi ľuďmi, čím by naznačil, že samotné homosexuálne správanie by nebolo v rozpore s Božím zákonom a napredovaním človeka k Bohu?

Ponechajme bokom posun od požehnávania vzťahov v pôvodnej formulácii k požehnávaniu zväzkov v novej formulácii. Ponechajme bokom aj podsúvanie akéhosi naznačovania v novej formulácii. Sústreďme sa len na to, že piati kardináli pokračovali vo vyvíjaní tlaku na pápeža a žiadali si jednoznačnú odpoveď.

Tá prišla krátko pred Vianocami, keď 18. decembra vydalo Dikastérium pre náuku viery vyhlásenie Fiducia supplicans, ktoré osobne schválil pápež František. Vyhlásenie rozširuje klasické chápanie požehnania a rozlišuje medzi liturgickým a takzvaným spontánnym požehnaním. Cirkev podľa tohto vyhlásenia nemá právomoc udeľovať liturgické požehnanie iregulárnym párom alebo párom rovnakého pohlavia, ale ponúka aj takýmto párom spontánne požehnanie a „dáva ľuďom pocítiť, že zostávajú požehnaní napriek svojim chybám a že nebeský Otec naďalej túži po ich dobre a dúfa, že sa nakoniec otvoria dobru“.

Pre niekoho je takáto odpoveď prekvapujúca, pre iného úplne očakávaná. Pápež František je konzistentný človek, ktorý sa nenechá zatlačiť do kúta.

štefan Hríb, jadro vecí

Považovať požehnanie pre páry rozvedených a páry rovnakého pohlavia za prekvapenie je možné, ale vyžaduje to istý typ viery. Ten, v ktorom je človek stvorený, aby poslúchal svojho Stvoriteľa (samostatnou kapitolou je, samozrejme, otázka, odkiaľ poznáme jeho veľmi konkrétne príkazy a či sa pri tom občas nemýlime, to ale nechajme teraz bokom). Ak je zmyslom ľudského života poslúchať, potom naozaj nie je dôležité, či nám príkazy spôsobujú bolesť, či ich považujeme za rozumné alebo ich len mechanicky preberáme. Dôležitá je samotná poslušnosť, za ktorú raz budeme odmenení.

Ak veríme takto, potom je požehnanie pre páry tvorené minimálne jedným už rozvedeným partnerom, rovnako ako pre páry rovnakého pohlavia takmer rúhaním. Lebo ak boli po celé veky rozvod a následné vytvorenie nového páru, rovnako ako partnerstvo s osobou rovnakého pohlavia považované za prestúpenie prikázaní, ako môžu byť zrazu požehnávané? Nie je vôbec prekvapujúce, že v takto zadefinovanom svete viery je rozhodnutie pápeža Františka vnímané minimálne ako odklon od pravej viery.

Ale existuje aj iný typ viery. V tej nie je zmyslom života poslušnosť. Predstava, že ľudia boli stvorení, aby poslúchali, je tu nahradená cieľom vzájomnej lásky Stvoriteľa a stvorenstva. To neznamená, že neexistujú žiadne pravidlá, ale poslušnosť tu nie je merítkom vecí. V takomto svete sa chápe, že každý dospelý vzťah musí prerásť poslušnosť. Stvoriteľ, ktorého cieľom by bol poslušný človek spievajúci večné oslavné chorály, je tu karikatúrou. Ak opovrhujeme vladármi, ktorí túžia po svojom oslavovaní poslušným ľudom, prečo túto poľutovaniahodnú ambíciu pripisujeme Bohu? Garde je v tomto type viery opačné – Boh je tu skôr zraniteľný, vydávajúci sa stvorenstvu, spolutrpiaci s ním a milujúci, než Mocnár bažiaci po poslušnosti.

Ak je viera definovaná takto, potom je síce požehnanie pre páry rozvedených či páry rovnakého pohlavia naozaj presiahnutím prikázaní, no neprekáža to, pretože ide o návrat k jadru vecí. A tým nie je sebastredný Stvoriteľ, ktorý kladie na ľudí nové a nové bremená a prísne kontroluje ich dodržiavanie, ale Štedrá existencia, ktorá ľudské bremená berie opakovane na seba a vždy znovu trhá ľudmi vytvorené putá, aby otvárala nové a nové možnosti lásky.

Požehnanie pre rozvedených, ktorí túžia po novom láskyplnom vzťahu, aj požehnanie  pre páry, ktoré sa narodili s inou orientáciou, než má väčšina, nie je ani senzáciou, ani rúhaním. Pri všetkej úcte k tradične inému pohľadu – krok pápeža Františka je návratom k jadru všetkých vecí.

krátko pred Vianocami vydalo Dikastérium (predtým Kongregácia) pre náuku viery pápežom schválené vyhlásenie o možnosti požehnávať homosexuálne páry. Čo to znamená? A teraz sa nepýtam psychiatra zaoberajúceho sa ľudskou sexualitou, pýtam sa jedného katolíckeho laika, lebo ma zaujíma jeho názor. 

Podľa mňa – a všetko to bude len podľa mňa, pretože dokážem hovoriť len zo svojho subjektívneho pohľadu – má tento dokument pozitívnu hodnotu pre všetkých katolíkov. Je veľmi silným a jasným signálom, že aj páry, ktoré nie sú uznané cirkvou, môžu byť požehnané kňazom v sakrálnom priestore. Doteraz tieto páry neboli explicitne označené ako čosi, čo môže byť reprezentantom katolíckej cirkvi požehnané. Skôr sa pri nich spomínal hriech a zotrvávanie v hriechu alebo hriešnom, nelegitímnom zväzku. Naraz sa objaví dokument, ktorý má, pravda, svoje kontexty, že aj takéto páry možno požehnávať. To neznamená udelenie sviatosti, v žiadnom prípade sa to nerovná manželstvu, ale ak si dvaja ľudia spojení zväzkom lásky vyprosujú Božiu pomoc, môže im byť cirkvou dopriata formou požehnania. Práve to poskytnutie pomoci sa mi na tom mimoriadne páči. Je to dôležitý krok cirkvi smerom k týmto párom, teda špecificky významný práve pre nich, a zároveň je to, ako som už povedal, veľmi dôležité posolstvo pre všetkých katolíkov.

pričom vôbec nie je jasné, či bude toto univerzálne posolstvo katolíkmi univerzálne prijaté. Ja by som dokonca očakával, že toto pápežské rozhodnutie vyvolá v cirkvi neprimerane vášnivú diskusiu. Mýlim sa? 

Ja tiež očakávam ambivalentné reakcie. Teda, vlastne ani nemusíme hovoriť o očakávaniach, pretože rozpory sa už stihli prejaviť. Už sme počuli všelijaké vyhlásenia a vysvetľovania, ako sa to celé má chápať, až po také detaily, koľko sekúnd by to požehnanie malo trvať. Ako keby krátkosť požehnania mala relativizovať alebo minimalizovať váhu tohto aktu. A, samozrejme, narazí to na rôzne regionálne špecifiká, napríklad v niektorých afrických krajinách je homosexualita ešte stále trestným činom, takže vzniká otázka praktickej aplikovateľnosti požehnávania párov rovnakého pohlavia. Máte pravdu, budú okolo toho veľké vášne. Ale ja dúfam, že to autori toho dokumentu ustoja. A najmä, že to ustojí duch toho dokumentu.

prečo vyvolávajú otázky spojené so sexom také vášne? Prečo vlastne kladie katolícka cirkev taký dôraz práve na tieto otázky? Celibát, hriešnosť sexu mimo manželstva, dôležitosť nepoškvrneného počatia – z toho všetkého akoby vyplývalo, že s výnimkou plodenia detí je sex niečo nedobré. 

Ja mám tiež pocit, že dôraz cirkvi na sexualitu je neprimeraný a príliš negatívny. Lebo to naozaj zachádza do tých najprivátnejších a najsubjektívnejších maličkostí, ako sú dokonca myšlienky. S tézou, že už samotná myšlienka môže byť hriechom, nemôžem ako psychiater súhlasiť. Myšlienka sa objaví a zmizne, myšlienky sú predsa ako oblaky, môžeme ich modifikovať, sčasti ovládnuť, ale nemôžeme za ich vznik, neriadime ich. Prečo sú za hriešne považované aj myšlienky, ktoré nikomu neubližujú, tomu nerozumiem. Tým skôr, že myšlienky spojené so sexom alebo už len s erotickou príťažlivosťou sú vôľou veľmi ťažko ovládateľné. Iné hriechy, ako napríklad obžerstvo alebo klamstvo, sa vôľou ovládajú omnoho ľahšie ako vznik sexuálneho vzrušenia, ktoré je takpovediac automatické, mimovoľné. Zrejme je tá akcentácia sexuality predovšetkým uznaním obrovskej sily sexuálneho pudu.

ale nie je ten strach zo sexu prehnaný? Kresťanstvo je predsa náboženstvo založené na láske. A súčasťou nášho poznania lásky – ja by som dokonca povedal neoddeliteľnou súčasťou – je predsa aj telesná láska. Okrem lásky v rámci rodiny je nám poznanie lásky dostupné vlastne len v súčinnosti s telesnou láskou, s telesnou príťažlivosťou. Tak prečo sa z nich robí niečo hriešne? 

V prvom rade musím povedať, že neexistuje nijaký netelesne prežívaný psychický stav. Všetko, čo prežívame a čo konáme, je spojené s telom. Neexistuje iba telo a popri ňom niečo iba psychické, čo je od tela separované – takýto dualizmus moderná medicínska koncepcia neprijíma. V cirkevnom uvažovaní však to oddelenie akoby možné bolo, akoby bola identifikovaná deliaca čiara medzi sexuálnou príťažlivosťou a sexuálnym správaním. 

„Myšlienky spojené so sexom alebo už len s erotickou príťažlivosťou sú vôľou veľmi ťažko ovládateľné.“

Je to paradoxná situácia, pretože aj tie najzbožnejšie pocity sú predsa sprevádzané telesnými reakciami. Koniec koncov práve preto majú liturgické gestá zmysel. Cirkevné výtvarné a sochárske umenie zobrazuje človeka v istých telesných pozíciách, ktoré majú vyjadrovať psychický stav aktéra vo vzťahu k Bohu. Takže nielen láska, ale prakticky všetko, čo prežívame, má aj svoju telesnú zložku.

a pritom telesné ako keby sme považovali za nečisté. Niečo nečisté robíme aj z prípadnej telesnej lásky budúcich manželov. Nie je to prehnané? 

Cirkev v tejto veci zdôrazňuje zdržanlivosť, a tá má rozhodne svoj význam. Dnes to nie je veľmi v móde, ale zdržanlivosť má ochrannú funkciu a má svoj význam nielen pri spoznávaní sa, ale aj neskôr v partnerskom živote. Čiže ja som zástancom istej zdržanlivosti. Ale požadovať od ľudí žijúcich roky v párovom zväzku, aby zo vzťahu pred manželstvom úplne amputovali sexuálny život, také niečo si môže vyžiadať príliš veľkú daň. To človek v psychiatrickej praxi vidí často – rôzne sexuálne poruchy alebo iné problémy ako dôsledok príliš dlho trvajúcej, vzťahovej úrovni neprimeranej zdržanlivosti.

boris németh

aj ja považujem zdržanlivosť za dobrú vlastnosť a súhlasím aj s tým, že ani dobré veci sa nemajú preháňať. Mne sa ale prieči, keď sa z krásnych vecí robia veci hriešne. Neviem si napríklad predstaviť lásku bez nehy, ktorá je krásna, pričom nehu primárne zažívame ako telesnú vec. 

Ja ani neviem povedať, či neha bez telesnej lásky vôbec existuje.

no presne. Ale ak je telesná láska správna len v rámci manželstva, tak potom neha mimo manželstva akoby bola nečistá. A pri všetkých sympatiách, ktoré ku kresťanstvu prechovávam, toto sa mi jednoducho nezmestí do hlavy. 

Možno je to tak, že veci súvisiace so sexom sú veľmi prísne regulované práve preto, akú ohromnú silu predstavujú, ako môžu pôsobiť potenciálne rozkladne na rodinu, spoločenstvo, mať negatívny dopad na deti. Práve tá sila sexuálneho pudu robí pravidlá snažiace sa o jeho spútanie zrozumiteľnými, prinajmenšom do istej miery. Rovnako prísnym pravidlám regulujúcim napríklad obžerstvo by sme rozumeli oveľa menej.

chápem. Aj mne sa zdá, že človek je bytosť jednak veľmi monogamná a jednak veľmi promiskuitná. A nemám tým na mysli sex, ale lásku. No a to promiskuitné v nás ohrozuje to monogamné. Z tohto hľadiska je láska najviac ohrozovaná práve inou láskou. Preto je úplne prirodzené, že prakticky všetky náboženstvá aj sekulárne zákony sa snažia chrániť lásku pred láskou – tú monogamnú pred tou promiskuitnou. 

Z hľadiska spoločnosti aj z hľadiska veriacej komunity je takáto ochrana veľmi dôležitá. Nevera vlastne kradne jedného z partnerov z toho partnerstva, potenciálne ohrozené môžu byť deti aj z toho pôvodného, aj z toho nového vzťahu. Tu naozaj vidíme, ako hriech plodí ďalšie hriechy, nerovnosti, asymetrie, zlo. A základná morálna schéma zrejme vychádza z toho, že ak sa to má zastaviť, treba to zastaviť hneď v zárodku, ktorým je práve nevera. Preto jeden z príkazov desatora znie „nezosmilníš“ – úplne jasne a jednoznačne. Je to vlastne prevencia pred veľmi neblahými dôsledkami, sociálnymi aj psychologickými.

dobre, z tohto hľadiska je silno konzervatívny postoj náboženstiev v sexuálnych otázkach pochopiteľný. Detaily sú potom zrejme vecou miery a vždy to asi bude tak, že postoje budú oscilovať okolo nejakého statusu quo. Nepríjemné je, koľko vášní a koľko nelásky vedia tie oscilácie vzbudiť. 

A v tomto je kresťanstvo navyše dosť rigidné, pretože ak je „nezosmilníš“ súčasťou dekalógu, tak tam nie je veľa priestoru na nejaké oscilácie. To je jednoducho zjavená pravda, s ktorou sa nedá veľmi hýbať. S tým nehýbal ani Ježiš, nový zákon neznamená nové tabule zákona s novými prikázaniami. Keď sledujeme v evanjeliách, ako rieši Ježiš morálne problémy, tak vidíme, že ich rieši situačne. A to je podľa mňa ten najsprávnejší kľúč. Prihliadať na kontext, prihliadať na to, čo všetko podmieňuje daného človeka v danej chvíli. Mne sú takéto situačné riešenia veľmi blízke, lenže v podmienkach obrovskej cirkvi to asi nie je vždy možné, a zrejme práve preto vznikli mnohé rigidné pravidlá.

teraz asi poviem rúhačskú vetu, ale Ježiš to mal v nejakom zmysle ľahké. Ak je človek Bohom, tak pozná všetky správne riešenia a veľmi ľahko ich uplatňuje. Ale to neznamená, že aj ostatní ľudia to budú tak vedieť. V tomto by som sa preto zastával katolíckej cirkvi a jej trvaní na pravidlách. Bez tých pravidiel by individuálne situačné riešenia mohli viesť k tomu, že človek sa stavia na úroveň Boha – a väčšiu pýchu si veru neviem predstaviť. 

To je zaujímavá myšlienka, že je ťažké brať si od Ježiša príklad, pretože bol Boh. Doteraz som sa s takýmto pohľadom nestretol. Podľa mňa je jeho pôsobenie pre nás zásadné práve preto, lebo nám umožňuje poznať Boží postoj. A poznanie tohto postoja by nás malo viesť k tomu, aby sme sa snažili správať podobne ako on. Svätý Pavol hovorí v jednom zo svojich listov: napodobňujte ma, tak ako ja napodobňujem Krista. Pričom jadrom evanjelií je, že Boh a jeho príklad je tu pre všetkých. Sedí za jedným stolom s vyberačom daní, čiže s kolaborantom. Rozpráva sa s prostitútkou. 

„Keď sledujeme v evanjeliách, ako rieši Ježiš morálne problémy, tak vidíme, že ich rieši situačne. A to je podľa mňa ten najsprávnejší kľúč.“ 

Celkove sa pri svojom zvestovaní posolstva lásky správa veľmi nekonvenčne. Tak aby zdôraznil, že to posolstvo je naozaj pre všetkých, a zdôrazňoval to veľmi jednoducho a prakticky. Ja viem, že katolícka cirkev tiež hovorí, že je tu pre všetkých, ale nemám pocit, že naozaj prijíma všetkých rovnako. A pritom Ježišov záujem o ľudí na okraji je podľa mňa jadrom evanjelií.

pokúsim sa upresniť tú svoju rúhačskú vetu. Úplne uznávam, že Ježišov príklad je zrozumiteľný pre mňa ako človeka, pre moje správanie. Len neviem, či mu správne rozumieme aj ako príkladu pre posudzovanie správania iných. 

Cirkev sa pozerá na svet očami univerzálnych hodnôt – považuje svet za niečo, čo je objektívne vybavené istými hodnotami, čo má nejakú morálnu štruktúru. Práve tú morálnu štruktúru nám podľa cirkvi Ježiš jasne ukazoval a každý, kto sa odchyľuje od týchto objektívnych hodnôt, narušuje podľa katolíckeho učenia Božiu vôľu. Cirkev na to upozorňuje a hovorí napríklad o homosexuálnych zväzkoch ako o objektívne nezriadených. Tým sa myslí, že narušujú nejaký objektívny poriadok vecí daný Bohom. Aby sa pritom cirkev neodchýlila od lásky, tak používa také vyjadrenia, ako miluj hriešnika, nenáviď hriech. Ale dá sa to? Dá sa to naozaj oddeliť? Ak chceme byť skutočne ľudskí, tak sa takýto postoj dá zachovať len veľmi ťažko.

a vy osobne si teda myslíte čo? Že homosexuálne páry žijú v objektívnom hriechu, alebo v láske? 

Ja by som tiež rád veril, že vesmír má morálnu štruktúru, ale moje každodenné skúsenosti ma nevedú k takémuto presvedčeniu. Napadá mi tu môj dávnejší článok s názvom „Geja a lesbu ich stvoril“, ktorý vyvolal dosť silné kontroverzie. Ale dnes je to jednoducho tak, že sú medzi nami ľudia s variantnou sexuálnou orientáciou, ktorú moderná medicína nepovažuje za poruchu. Túto orientáciu nemá medicína ako liečiť a nemá ju ani prečo liečiť. Ale cirkevné spoločenstvo sa na to pozerá stále ako na niečo morálne nezriadené, čo treba napraviť. Je to obrovský problém, ktorý si vyžaduje veľmi citlivú, kvalitnú diskusiu, a pochybujem, že jeho riešenie je na spadnutie.

a namiesto toho počujeme často až nenávistné útoky. 

Nenávisť je možno príliš silné slovo, ale rozhodne je tam niekedy veľa hnevu a agresivity. Inak, ja som mal v živote také obdobia, že som sa chcel tej viery zbaviť. Vytvárala mi problémy v mojej profesii, kontaminovala moje rozhodnutia, zasahovala často až negatívne do mojej práce. Ale nakoniec som pochopil, že moja viera ma neohrozuje, že mi naopak dodáva silu správať sa k svojim blízkym a k svojim pacientom tak, aby som mohol mať pocit, že konám pravdivo. Pravdivo pred Bohom, a pritom v záujme tých ľudí. Odkedy som si toto uvedomil, tak mi v skutočnosti viera veľmi pomáha.

pomáha vidieť v človeku predovšetkým človeka a nie hriešnika? 

Katechizmus hovorí, že hriechom je vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho zákona. O sexuálnej orientácii však môžeme len ťažko hovoriť ako o vedomej a dobrovoľnej. Homosexualita ako orientácia teda nespĺňa základné kritérium hriechu. Toto už prijímajú aj cirkevné autority, ale za hriech stále považujú takzvané sexuálne správanie. Ale čo presne je sexuálnym správaním? Iba koitus? Alebo už fyzická neha? Veď to správanie sa homosexuálnemu človeku nedá vyoperovať. Akékoľvek jeho správanie – už len to, ako podá ruku inému človeku alebo ako sa naňho pozrie – predsa súvisí s jeho sexuálnou orientáciou. Správanie sa nikdy nedá oddeliť od orientácie. Ak to od tých ľudí požadujeme, vytvárame na nich neprimeraný tlak.

požehnávanie homosexuálnych párov teda môžeme chápať ako krok k uvoľneniu tohto neprimeraného tlaku? 

Ja to tak chápem. Okrem toho je dobré pripomenúť si, že pápež František hovorí aj o štrukturálnom hriechu, ktorý nie je hriechom konkrétneho človeka, ale skôr hriechom konkrétneho spoločenského usporiadania. Ak spoločenské usporiadanie umožňuje utláčanie nejakých slabších alebo marginalizovaných skupín, ak udržiava nejakú časť spoločnosti v chudobe, ak niektorých jedincov diskriminuje, tak je to kolektívny hriech, ktorý nie je založený na individuálnom vedomom a dobrovoľnom rozhodnutí. Vytláčanie skupín obyvateľstva na okraj na základe ich sexuálnej orientácie a správania je podľa mňa štrukturálnym hriechom cirkvi, ale tu už som možno aj ja heretik. Je to však môj názor. 

ak je možné, že cirkev sa môže aspoň v princípe dopúšťať takéhoto štrukturálneho hriechu, zrejme to znamená, že v niektorých veciach môže aj ona napodobňovať Krista nesprávne. To by ale ďalej znamenalo, že nesmie byť príliš rigidná, že si musí stále znovu klásť základné otázky, že sa musí opakovane pýtať, či správne napodobňuje Ježišov príklad. 

Kristus sa nedá napodobňovať inštitucionálne. Preto hovorím o situačnej morálke ako o kľúči k evanjeliám, pretože tam o nej čítam, tam ju vidím. A samotný Kristus vyhľadával hriešnikov. Pomoc predsa potrebujú najmä tí, ktorí si nedokážu pomôcť sami. Odvracať sa od hriešnikov, to rozhodne nie je v Ježišovom duchu. Cirkev dnes poskytuje duchovné služby a robí akýsi spirituálny servis. Ale poslaním kňaza nie je podľa mňa byť zavretý v kostole a poskytovať tam eucharistiu ráno a večer. Podľa mňa by malo byť poslaním kňaza vyjsť z toho kostola a starať sa o tých, ktorí potrebujú Božiu pomoc. Práve preto sa mi kroky pápeža Františka tak veľmi páčia. Smerujú k tomu, aby sa cirkev viac priblížila duchu evanjelií.

boris németh

michal Patarák, Narodil sa v roku 1981 vo Zvolene, vyštudoval všeobecnú medicínu na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine, má špecializáciu zo psychiatrie, na Univerzite Komenského v Bratislave ukončil doktorandské štúdium v odbore psychiatria, má ukončený základný výcvik v relaxačno-symbolickej psychoterapii a momentálne je v špecializovanom študijnom programe v odbore neuropsychiatria. Je prednostom II. Psychiatrickej kliniky SZU vo FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici a zaujíma ho neuropsychiatria, sexuológia a filozofické presahy psychiatrie.

roky píšete o politickom vývoji spoločností, tentoraz ste sa zamerali na fenomén, ktorému nie je venovanej veľa pozornosti. Začnime od začiatku: prečo ste svoju knihu nazvali Secret City – tajné mesto?

Vždy ma zaujímalo obdobie studenej vojny a pracoval som aj pre Rádio Slobodná Európa, ktoré v tomto konflikte zohralo dôležitú rolu. Studená vojna je pre mňa zaujímavá nielen globálne, ale aj ako obdobie, keď sa v Amerike odohrávalo všeličo podstatné. A v Amerike bolo počas studenej vojny asi najnebezpečnejšie byť homosexuálom. Vo Washingtone to bolo dokonca nebezpečnejšie, ako byť komunistom, pretože z komunistu sa mohol stať bývalý komunista, ale ak raz niekoho odhalili, že je homosexuál, tak to bol pre neho – pre ňu – koniec kariéry. Čím viac výskumu som tejto téme venoval, tým viac som si uvedomoval, že strach z homosexuality mal dopad na každé prezidentské obdobie, na každý významný jav, kontroverziu či škandál, ktoré sa za studenej vojny vo Washingtone vyskytli. Všetky mali priesečník v homosexualite. Bola to fascinujúca téma.

už názov knihy naznačuje, že táto téma bola v americkej politike prítomná skôr skryto. Aké ľahké či ťažké bolo dostať sa k faktom a dátam, ktoré v knihe uvádzate? 

Vyžadovalo si to roky výskumu, čítania textov, kníh, memoárov aj článkov z novín. Nadlho som sa ponoril do archívov – prezidentské knižnice, prezidentské archívy, Knižnica amerického Kongresu, vládne dokumenty, záznamy z vypočutí, a tiež som sa dostal k mnohým pôvodne utajeným dokumentom od FBI a Ministerstva zahraničia, k materiálom Výboru pre štátnu službu, ktorý riešil personálne otázky a počas studenej vojny vyšetroval ľudí s homosexuálnou orientáciou. Okrem toho bolo potrebné spracovať ústne výpovede nahraté od ľudí, ktorí už dávno zomreli.

do akej miery boli vaši respondenti, ľudia, za ktorými ste prišli s otázkami, ochotní o tejto téme otvorene hovoriť? 

Dnes už v tejto téme panuje otvorenosť, to sa odrazilo aj pri mojej práci. Ale zažil som aj momenty, keď ľudia nechceli hovoriť o istých incidentoch či epizódach, na ktoré som prišiel a opísal ich v knihe. Napríklad škandál týkajúci sa poradcov, ktorí v roku 1980 pracovali pre Ronalda Reagana, v čase, keď kandidoval – vtedy sa rozšírili klebety, že Reagana ovláda nejaká tajná homosexuálna lobby. V tomto škandále boli zapletení aj kongresmani, ktorí v čase písania knihy ešte žili, a bolo ťažké presvedčiť ľudí, aby o ňom hovorili. Stále ich to privádzalo do rozpakov. No vcelku bola väčšina ľudí, ktorých som oslovil, zhovorčivá. Samo osebe to odráža dramatickú zmenu v spoločnosti, zmenu v prístupe k téme homosexuality ako takej.

je to naozaj dramatická zmena? 

Určite. Napríklad len pred niekoľkými týždňami sa v Senáte odohral menší škandál – jeden mladý muž, homosexuál, sa nahrával pri intímnej chvíli s partnerom. Keď sa podobné škandály vyskytli v minulosti, zakaždým mali drastické dopady nielen na ľudí, ktorí v nich boli zapojení, ale vlastne pre všetkých homosexuálov – zrazu boli všetci gejovia a lesby podozriví, nasledovali čistky, výpovede z práce. A teraz? Nič také sa neodohralo. Konkrétny človek dostal výpoveď a to bolo všetko.

BETTMANN/CONTRIBUTOR/GETTY IMAGES22. máj 1954 Baltimore, USA: Riaditeľ FBI J. Edgar Hoover (vpravo) a jeho asistent Clyde Tolson na dostihoch v areáli Pimlico Race Track. Od 40. rokov kolovali klebety o ich údajnom homosexuálnom vzťahu.

riešilo sa to jednoducho ako pracovnoprávny priestupok? 

Áno, riešilo sa to presne takým istým spôsobom, ako keby šlo o dianie na pracovisku medzi dvoma heterosexuálnymi ľuďmi. Ešte by som chcel poznamenať, čo by mohlo zaujímať čitateľov zo strednej Európy, ktorí sa k mojej knihe dostanú, a to, že byť homosexuálom vo Washingtone počas studenej vojny bolo tak trochu ako byť disidentom v komunistickej krajine počas studenej vojny. Gej alebo lesba v 50. alebo ešte aj v 60. rokoch mohli svoje vzťahy pestovať len potajomky, pošta im zadržiavala zásielky, bolo ilegálne posielať si určité tlačoviny. V roku 1958 sa vyskytol jeden dosť slávny prípad, bol to prvý spor o práva gejov, ktorý prejednával americký najvyšší súd, šlo o doručovanie časopisu nazvaného One. Bol to časopis gejov a len preto, že bol určený pre nich, americká pošta ho označila za obscénny a zakázala jeho posielanie. Polícia v tom období robievala razie v gej baroch, do prvých organizácií, ktoré sa aktivizovali za práva gejov, sa infiltrovala FBI a podobne. Celá situácia bola až absurdná, gejovia mohli byť zatknutí za to, že sa na verejnosti držali za ruky. Sex medzi osobami rovnakého pohlavia bol zákonom zakázaný. Áno, mohlo to pripomínať situáciu disidentov v totalite.

takže homosexuál nemohol zastávať verejnú funkciu? 

Nie, ak sa to o ňom vedelo. Prvý federálny predstaviteľ, o ktorého orientácii sa verejnosť dozvedela, bol demokrat Gerry Studds z Massachusetts. Jeho coming out sa odohral v roku 1983 a bol k nemu donútený, došlo totiž k škandálu. A to sa písal už začiatok 80. rokov.

a ani tie „bájne“ 70. roky neboli liberálnejšie? 

Na úrovni jednotlivých federálnych štátov sa v 70. rokoch vyskytlo iba zopár predstaviteľov, ktorí sa netajili homosexualitou. Prvá lesba, ktorá kandidovala a bola zvolená – netajila sa svojou orientáciou –, bola istá členka mestskej rady na americkom Stredozápade.

ako sa vlastne od tých obáv z gejov a ich nízkej akceptácie dostala americká spoločnosť k tomu, čo vidieť dnes? Že menšinová orientácia už v podstate nebudí žiadnu pozornosť ani u predstaviteľov v štátnych inštitúciách? 

Tá zmena dnes pôsobí, že sa odohrala prudko, ale v skutočnosti je za ňou dlhý a pomalý vývoj. Začalo sa to niekedy v 50. rokoch, vtedy vznikli prvé organizácie na podporu práv gejov, a potom prišli nepokoje v gej podniku Stonewall – z hľadiska práv veľká vec. Bola to udalosť, o ktorej sa písalo v celých Spojených štátoch na titulkách novín. Moderné hnutie za práva gejov nabralo dynamiku v 70. rokoch.

BETTMANN/CONTRIBUTOR/GETTY IMAGES14. október 1979 Washington, USA: Tisíce gejov a lesieb pochodujú za rovnaké práva.

v strednej Európe sú spoločnosti v tejto téme dosť konzervatívne a zažívame zvláštnu situáciu. Liberálnejšia časť spoločnosti chce, aby mali menšiny práva ako na Západe, konzervatívna časť sa bráni a tému občas využíva ako zbraň – kritizuje tzv. prehnitý Západ a odôvodňuje ňou svoj príklon k Rusku. Čo s tým? 

V type spoločnosti, akým sú postkomunistické krajiny, je podľa mňa najlepšie a najúčinnejšie nepresviedčať ľudí, aby morálne schvaľovali homosexualitu. To nie je podstatné, stačí, ak sa od nich žiada rešpekt k individuálnym právam ľudí – tak, aby nikto nebol v spoločnosti diskriminovaný na základe svojej orientácie či rodovej identity. Základ je, že ľudia majú mať rovnaké práva. Napríklad majú slobodu vyjadrenia. Čiže niekomu sa nemusí páčiť Pride či iný pochod LGBTI+ komunít, ale mal by rozumieť, že aj tieto komunity majú právo slobodne sa vyjadrovať. To je základný argument, na ktorom treba stavať. Lebo kampaň prebieha za práva jednotlivcov. Isteže sa nemôžem s každým človekom zhodnúť, ale tým, s ktorými nesúhlasím, by určite nemal nikto brániť, aby žili, ako chcú žiť, aby sa vyjadrovali, ako sa chcú vyjadrovať – ak niekomu neubližujú.

terajšia slovenská vláda sa prikláňa skôr k Rusku ako k západným hodnotám, a to je celkovo problém. Vy ste pred niekoľkými rokmi v ruskej televízii v jednej diskusii položili priamu otázku, ako to, že Rusko prijíma legislatívu proti svojim homosexuálnym občanom... 

Vtedy som protestoval proti čerstvo prijatému ruskému zákonu, ktorý zakazoval propagovanie tzv. netradičných sexuálnych vzťahov – v podstate to bol zákaz verejne čo i len spomínať homosexualitu. Odvtedy sa situácia v Rusku ešte zhoršila, ale nie iba pre homosexuálov – pre všetkých. Rusko je dnes ešte omnoho totalitnejšie. Netvrdím, že tento sklz do totality sa v Rusku začal len prijatím anti-gej zákonov, lebo sa začal v deň, keď Putin nastúpil do úradu, ale práve anti-gej legislatíva bola dôležitým momentom, pretože to bol príklad expanzie vlády, právomocí vlády do súkromia občanov. Ruská vláda v tom momente vyčlenila celú jednu kategóriu slobodného prejavu a postavila ju mimo zákona. Zakázala zobrazovanie homosexuality, pozitívne zobrazovanie homosexuality. A to je podľa mňa dôkaz, že zo zdanlivých detailov sa ľahko skĺzne k všeobecnému útlaku. V USA je problém zákaz tzv. hate speech – nenávistných prejavov. Aj to je klzká plocha, lebo ide o to, čo sa považuje za nenávistný prejav. Niekto povie, že toto je nenávistný prejav, niekto iný, že to je legitímny prejav.

na Slovensku sa teraz stal zvláštny prípad. V prezidentských voľbách sú dvaja najsilnejší kandidáti, z nich jeden je súčasťou vládnej koalície zloženej zo strán, ktoré nerešpektujú demokraciu. A tento muž je pod tlakom, aby priznal svoju orientáciu. On mlčí. Je správne, že nikto nemá byť nútený ku coming outu. Ale čo keď ide o politika, ktorý podporuje homofóbne sily a politiky? Boli v americkej politike ľudia, ktorí žili v súkromí inak a verejne sa spájali s homofóbmi alebo sa prejavovali homofóbne? 

Prvé známe mediálne „vyautovanie“, zverejnenie orientácie človeka proti jeho vôli, sa v politike udialo v roku 1942. Šlo o amerického senátora, ktorého orientáciu zverejnili jedny noviny, ale nie preto, že by bol gej a vystupoval by proti právam gejov – urobili to, pretože to bolo za druhej svetovej vojny, on bol vo Výbore pre vojenské námorníctvo v Senáte a prevládla obava, že homosexuáli by mohli byť vydierateľní nacistami, čiže by predstavovali riziko pre národnú bezpečnosť. Táto obava z vydierateľnosti je asi niečo, čo som mal spomenúť na začiatku – strach z gejov vo Washingtone bol za studenej vojny do veľkej miery podmienený tým, že by ich hypoteticky mohli vydierať Sovieti, že by ich potom mohli použiť pre svoje záujmy.

A v 80. rokoch sa začalo diať to, že ľavicové médiá „vyautovali“ nejakého verejne známeho človeka, keď bol na pravej strane politického spektra, propagoval anti-gej politiku a tajil, že je gej. To ľavicové médiá pokladali za pokrytecké a toho človeka „potrestali“. Politikov, ktorí vystupovali konzervatívne, ale žili absolútne inak, nebolo úplne málo. Pred nejakými pätnástimi rokmi sa stalo, že na pánskych toaletách zatkli senátora Larryho Craiga, republikána z Idaha – za to, že ponúkal sex policajtovi. A to bol mimoriadne konzervatívny politik. Ten sa takto nechtiac vyautoval sám. Je to otázka, ktorá sa v americkej politike stále diskutuje – či je, alebo nie je etické vyautovať niekoho len tak, i keď s jeho politickými názormi nesúhlasím.

ako to vidíte vy? 

Ja osobne považujem coming out za veľmi osobné rozhodnutie, pretože nikdy nemôžete vedieť, čo sa v živote človeka deje. Čo ak má niekto príbuzných, ktorí by ho neakceptovali? Alebo ak má sám problém prijať svoju identitu? Je to ozaj výhradne osobná vec. Myslím si, že jediná situácia, v ktorej by som akceptoval, ak zverejnili súkromie človeka proti jeho vôli, by bola taká, keď by sa dotyčný nachádzal na naozaj vysokom politickom poste s veľkou mocou a aktívne by využíval tú moc na ubližovanie homosexuálnym ľuďom, keby napríklad ako politik vyhlasoval homosexualitu za nemorálnu, keby démonizoval homosexuálov.

teraz sa skúsim spýtať z pozície majority – čo treba urobiť, aby sa spoločnosť dostala do štádia, v ktorom už pre gejov nebude riskantné hovoriť otvorene o svojom súkromí? 

Heterosexuálni ľudia môžu v prvom rade hovoriť a konať znášanlivo, otvorene, nie nenávistne. A začína sa to už v rodine – ak má niekto deti a tie deti začujú, ako sa rodič zhovára medzi dospelými a hovorí, že homosexualita je zlo, že je to choroba a podobne, môže to tie deti strašne zasiahnuť. A nielen ak sú tie deti homosexuálne. Je to proste veľmi škodlivý spôsob rozprávania, ktorý potom v dôsledku ľudí núti tajiť súkromie, potláčať svoju identitu dlho do dospelosti. Okrem rodiny sú, samozrejme, obrovsky dôležité inštitúcie a tu by som povedal, že značný vplyv má katolícka cirkev. V tom dosť urobil pápež František.

jeho výnos, že kňazi môžu požehnávať páry v mimoriadnej situácii, kam patria aj páry osôb rovnakého pohlavia, je určite veľmi významný. Ale v konzervatívnych kruhoch sa už ozýva hlasná kritika – ako je to v USA? 

V skutočnosti tu na ten výnos počujeme menej reakcií, ako som pôvodne dúfal. Mimo katolíckej tlače som ani veľa diskusií o tom nezaregistroval, možno aj preto, že veľmi konzervatívni katolíci už nad Františkom „zlomili palicu“ a ani sa ním veľmi nezapodievajú. Ja dúfam, že tento Františkov výnos bude pre mnohé spoločnosti pozitívny, už tým, že je prejavom láskavosti. Ale chcem ešte niečo dodať k citeľnému odporu, ktorý v niektorých konzervatívcoch vyvoláva agenda LGBTI+. Aspoň v USA už nie sú ani tak predmetom boja práva homosexuálnych ľudí, nechuť spôsobuje skôr „trans“ agenda, ktorá vyznieva často príliš radikálne. Tak, že ani ja s niektorými jej časťami nesúhlasím – človek nemusí byť bigotný, aby sa zamyslel, či je zdravé riešiť tranzíciu u detí, či je fér, aby športovci, biologickí muži, teraz transženy, súťažili v ženských kategóriách. Alebo ako to má byť s prístupom do ženských šatní alebo na dámske toalety pre transmužov. To sú sporné otázky a opakujem, nie každý, koho trápia, je bigotný. Hlavne je problém, že na rozdiel od práv pre gejov sme pri trans agende neabsolvovali dostatočne dlhú a širokú spoločenskú diskusiu, nedali sme spoločnosti čas a priestor, aby si to prebrala a rozhodla sa. Obávam sa, že odpor proti trans agende môže spätne poškodiť aj to, čo už bolo vybojované pre homosexuálov.

prečo k tejto situácii došlo? Urobili niekde trans aktivisti chybu? 

Áno, som presvedčený, že v tomto je chyba na strane niektorých západných organizácií, ktoré bojovali za práva LGBTI+. Tieto organizácie po tom, čo došlo k akceptácii manželstva pre osoby rovnakého pohlavia v USA, potrebovali nájsť nejakú ďalšiu aktivistickú métu, ďalšiu agendu. Prešli k trans agende a tá sa v očiach mnohých ľudí spojila s agendou práv homosexuálov, čo nie je vždy zdravé.

akého percenta populácie sa trans agenda v USA týka? 

Veľmi malého. A presne o to tu ide. Trans agenda sa neprimerane nafukuje aj zo strany ľavice, aj zo strany pravice. Liberáli aj konzervatívci sa predháňajú v jej zdôrazňovaní, človek si už ani nemôže otvoriť New York Times, aby si o tom neprečítal článok – a pritom sa sama vec týka neveľkej skupiny ľudí. Niežeby ich práva neboli dôležité, ale pozerať na ne zväčšovacím sklom nepomáha ani im, ani nikomu inému.

ARCHÍV JAMESA KIRCHICKA

james Kirchick Reportér a publicista, bol zahraničný korešpondent v Afrike, na Strednom východe, v Strednej Ázii, pracoval pre RFE/Radio Liberty v Prahe. Spolupracovník Foreign Policy Initiative, píše pre The Daily Beast a Tablet. Žije vo Washingtone.