nie je náhoda, že celá moderná história Slovenska – od roku 1918 po dnešok – osciluje okolo otázky, či a ako máme existovať. Slovensko nerieši „drobné“ otázky, ako kultúra, spravodlivosť, ekonomika, veda či školstvo. Slovensko sa neustále pýta na svoju existenciu.
1918, 1938, 1968, dnešok
Vznik Československa v roku 1918 časť Slovenska privítala. Iná by však preferovala splynutie s Maďarskom, keďže Čechov považovala za husitských liberálov. Ani zjavná záchrana existencie národa teda Slovensku nestačila na spoločné áno.
Keď v roku 1938 Hitler ponúkol Tisovi samostatný štát výmenou za poslušnosť a stratu cti, slovenský snem súhlasil. Vybral si existenciu, ale takú, ktorá znamenala nielen kolaboráciu s nacistickým režimom, ale aj neexistenciu pre 70-tisíc vlastných ľudí. Tu sa už teda Slovensko väčšinovo snažilo o prežitie, ale bolo to prežitie otrokov, arizátorov a krutých gardistov. Viacerí Spravodliví medzi národmi – teda Slováci, ktorí zachraňovali Židov pred Slovenským štátom – a potom aj SNP však ukázali aj inú, odvážnu tvár Slovenska. Ale Tisovo prihlásenie sa k existencii cez mŕtvoly ukázalo, že stále nevieme, ako máme existovať.
Keď po vojne Stalin spustil železnú oponu a ovládol celú strednú a východnú Európu, otázka ako máme existovať bola znovu na stole. Množstvo hrdinov viery a mučeníkov svedomia z 50. rokov znovu ukázalo, že Slovensko nie je iba zbabelé. Ale rok 1968, keď na ruskú inváziu reagovala dôležitá časť Slovenska komickým dôrazom na federalizáciu Československa, znovu ukázal našu vnútornú neukotvenosť. Aktuálna poklona moci hlavnému normalizátorovi Husákovi to len bolestne pripomenula.
DIANA ERNAK/SITA30. október 2023, Bratislava: Premiér Robert Fico s ministrom zahraničia Jurajom Blanárom. O pár mesiacov neskôr si Blanár takto podá ruku aj s ministrom zahraničia Ruska Sergejom Lavrovom.
Po roku 1989, keď železná opona vďaka aktivite Ameriky, britskej premiérky Margareth Thatcherovej, pápeža Jána Pavla II. a vnútornej slabosti komunistického impéria padla, sa Slovensko znovu a znovu zaoberá samotnou povahou svojej existencie. Po kratučkom pokuse demokratov prišiel rýchlo mečiarizmus ako pokus o pobieloruštenie Slovenska, lebo existencia v slobode vtedajšej moci nevyhovovala. Po roku 1998 išlo, naopak, o pokus o pozápadnenie štátu, ale bez dostatočného zvnútornenia západných hodnôt, takže moc sa napokon stala znovu cieľom, čo je základný východný znak.
Neskoršie éry Smeru sú potom len návratom ku koreňom – k tisovskej preferencii existencie aj cez mŕtvoly, ku husákovskej federalizačnej „suverenite“ pod dohľadom cudzích tankov a ku mečiarovskej inklinácii byť „Bieloruskom“, garantovaným Moskvou. Dnešná aktivita Smeru nie je vychýlením, ale jednou z osí našej modernej histórie.
môžeme vypadnúť z EÚ a NATO?
Súčasná situácia Slovenska je z hľadiska existencie najvážnejšia od roku 1989.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.