peter Pellegrini sa rozhodol kandidovať za prezidenta po parlamentných voľbách. Bola to náhrada za funkciu predsedu vlády, po ktorej túžil, ale na ňu nedosiahol. Predtým tvrdil, že reprezentatívna funkcia prezidenta ho neláka. Po voľbách si však spočítal hlasy novej vládnej koalície a jej spolupútnikov a zistil, že mu pohodlne stačia na víťazstvo v prezidentských voľbách. A tak sa dal zvoliť za predsedu NR SR, a zároveň sa rozhodol kandidovať na prezidenta. Poistil sa na dve strany. Funkcia predsedu NR SR nie je na zahodenie, ale raz ním už bol, a tak ho až tak veľmi nelákala.
Svoju prezidentskú kampaň založil na tom, že bude vykonávať funkciu predsedu Národnej rady ako súčasť predvolebnej prezidentskej kampane, využije na ňu všetky nástroje a celú logistiku, ktoré má k dispozícii predseda parlamentu, no aj to, že medzi parlamentnými a prezidentskými voľbami je len šesť mesiacov a politická skúsenosť na Slovensku hovorí, že v takom krátkom čase sa politické preferencie zásadne nemenia. Získal podporu koaličných partnerov. Smer a Hlas mu ju dali ako súčasť povolebnej dohody, SNS trochu sťažka, ale po tom, čo semafor zrazil Andreja Danka, to už šlo. A keď ani rabiátna politika Ficovej vlády smerujúca k premene demokratického na autokratický štát na preferenciách za šesť mesiacov nič zásadne nezmenila, vyzeralo to tak, že Pellegriniho taktika odďaľovať čo najďalej reálny vstup do prezidentskej kampane a vyhýbať sa akejkoľvek verejnej diskusii s ostatnými kandidátmi, no menovite s Ivanom Korčokom, mu vyšla.
wikimedia commonsCaravaggio: Dávid a Goliáš. Olej na plátne, 1600.
Ivan Korčok ohlásil kandidatúru, keď Zuzana Čaputová oznámila, že sa v druhom volebnom období nebude uchádzať o funkciu prezidentky. Po parlamentných voľbách sa začal Ficov čas pomsty. Fico nepredpokladal, že ľudia sa začnú búriť, a to bol jeho omyl. Ľudia si doslova vynútili mítingy, ktoré svojou masívnosťou prekonali aj protimečiarovské protesty, a Ivan Korčok sa na nich začal zúčastňovať. Pellegrinimu sa to brutálne konanie koaličnej vlády pred prezidentskými voľbami asi nepáčilo, ale nemohol nič robiť. Jeho strana Hlas je jej súčasťou, on osobne je absolútne závislý od Roberta Fica, prejaviť sa verejne odporom voči Ficovej politike sa neodvážil, a tak len mlčal s nádejou, že sa všetkým prečuší.
nemlčiaca väčšina
Protesty zasiahli nielen centrálnu, regionálne a miestne úrovne, ale aj všetky segmenty spoločnosti, v ktorých sa Ficova vláda usiluje rozmetať výdobytky občianskej spoločnosti za posledných tridsaťpäť rokov. V jednotlivých rezortoch zavládol rozsiahly nepotizmus. Ľudia sa postavili proti kaličeniu trestného práva, proti zmene kurzu zahraničnej politiky, proti násiliu v kultúre, proti zoštátňovaniu médií, proti výmenám riadiacich pracovníkov od Kunsthalle po Bibianu a Slovenskú národnú knižnicu.
Ukázalo sa, že demokratickí voliči, tí istí, ktorí sa postavili proti Matovičovej rozkladnej vláde chaosu a jej velebeniu, odmietli v ešte väčšej miere spôsob Ficovho vládnutia, ktoré je zamerané proti základným slobodám a ľudskej dôstojnosti, proti členstvu Slovenska v EÚ a NATO, proti slušnosti a slušnej životnej úrovni, proti vzdelanej a zdravej spoločnosti, pričom všetko nasmerovali k zamoreniu verejného priestoru, barbarizácii médií a nekultúrnosti kultúry.
prekvapenie sa konalo
Málokto vrátane mňa očakával v prvom kole víťazstvo Ivana Korčoka o päť percentuálnych bodov. Dnes už vieme, čo o ňom rozhodlo – mobilizácia voličov, reálna podpora v regionálnych baštách KDH; to, že demokratickí voliči Korčokových konkurentov neuposlúchli výzvu voliť v prvom kole svojich lídrov: Igora Matoviča (ktorý používal voľby ako potenciálny nástroj vydierania), Patrika Dubovského (pre ktorého boli prezidentské voľby prípravou na europarlamentné), Forróa Krisztiána (ktorého výsledok nezodpovedal voličskému potenciálu jeho strany, čo znižuje jeho osobnú dôveryhodnosť vo vlastnej voličskej základni).
No nepotvrdila sa ani slabá teória postsedliackeho Slovenska, podľa ktorej rozhoduje o povahe Slovenska vidiecka väčšina. Ivan Korčok nezvíťazil len v Bratislave a v Košiciach, ale aj v ďalších župných mestách, ako aj v mestečkách na celom Slovensku, a ukázal, že kľúčom k víťazným voľbám je volič vo väčších mestách, menších mestečkách a na vidieku, nový typ živnostníka a malého súkromného farmára, ktorý zápolí o holú existenciu v spore s poľnohospodárskymi veľkopodnikateľmi, štátnymi lesmi a poľovníckymi združeniami ako dedičmi komunistického pôdohospodárstva, ako aj lesného a vodného hospodárstva.
kto vyhral v prvom kole
V prvom kole vyhral Ivan Korčok, vyhralo urbánne Slovensko s podporou moderného vidieckeho Slovenska – od Bratislavy cez tiesňavy Považia, Žilinu a secesný Liptov, Ružomberok, Mikuláš a Martin, cez Spiš a Levoču po Poprad, cez Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, po Rožňavu, cez koburgovské, andrássyovské a koháryovské secesné Slovensko po Prešov, Košice, Bardejov. Potvrdzuje to historický fakt, že Slovensko smeruje od prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia k osobitému typu meštianskej spoločnosti, ktorá sa po roku 1989 vynára pomaly a zatiaľ nezreteľne spod nánosu komunistického kovoroľníckeho Slovenska.
Peter Pellegrini sa vo volebnej noci po prvom kole ukázal ako slaboch bez identity. Pokým Ivan Korčok začal chodiť medzi ľudí a úspešne organizovať na verejnosti svoju podporu, Pellegrini ukázal, že jeho základnou ľudskou stratégiou je udržovať svoju osobnú identitu v latentnom stave a proteovsky meniť postoje. Jeho ľudský osud je príbehom človeka, ktorý musel v živote skrývať identitu a hľadať si stále nové mimikry a simulákre. A keďže identitu nemá, musí si ju vyjednávať. Potom je nedôveryhodná, ešte aj ten výstup na Javorinu, ktorá je symbolom priateľstva Slovákov a Čechov, je falošný, lebo Ficova vláda s Pellegrinim ako predsedom Národnej rady sa práve rozhodla odpútať od Českej republiky a pripútať sa k orbánovskému Maďarsku. Na rozdiel od neho Ivan Korčok výstupom na Bradlo zdôraznil zrozumiteľnú štefánikovskú, západnú, slovenskú, uhorskú, československú, európsku a svetovú orientáciu Slovenska.
Pellegrini robí v tom istom čase kabinetnú politiku. Rozhodol sa vyrokovať si podporu u Danka, Forróa a Harabina. O čo menej chodí medzi ľudí, o to viac naháňa predsedov strán a bývalých prezidentských kandidátov. Hovorí sa tomu kabinetná politika. Lenže u posledných dvoch mu to z rozličných dôvodov nevychádza a jeho volebná koalícia sa rozpadá.
čo sme sa o sebe dozvedeli
Predovšetkým sme zistili, že keď majú voliči pred sebou dôveryhodného lídra, ktorý nemusí byť rytierom bez bázne a hany, ale nepôsobí ako primitív, hulvát, megaloman, klamár a zlodej, správajú sa inteligentnejšie ako politici. Ivan Korčok sa opiera o skutočnosť a pokojne ho môžeme nazvať novým realistom. Drží sa faktov, neskresľuje súčasný stav krajiny, nezakrýva ani jej bolestnú minulosť.
Dozvedeli sme sa, že sila podporovateľov Petra Pellegriniho súvisí s nekompetentnosťou demokratických elít. Akonáhle však prejavujú dôveryhodne súdržnosť, väzby tomášovcov, rašiovcov, šutajovcov, tarabovcov, huliakovcov, forróovcov, harabinovcov, ktorých spája len moc, sa trhajú. Pellegrini robí bartery, ale jeho partneri sú v neistej situácii nespoľahliví a nemajú problém opustiť ho pri prvej príležitosti. Toho si je ich kandidát dobre vedomý, a preto každým dňom vzrastá jeho nervozita. Neviem, do akej miery si Pellegrini po parlamentných voľbách uvedomil, že nie je víťazný, ale submisívny typ a že je odkázaný ako nosič vody na vodcu. To je jeho osud.
Definitívny výsledok volieb nepoznáme, ale ten rozpad na jednej strane a entuziazmus na druhej je neprehliadnuteľný.
stratené raje a nový realizmus
Vo volebnom štábe Ivana Korčoka sa po prvom kole zlietli ako orly z Tatry rajské vtáky s pestrofarebným perím. Medzi nimi Cicinnurus magnificus, Astrapia mayeri, Diphyllodes respublica, Drepanornis albertisi, Epimachus fastosus, Lophorina superba, Paradigalla brevicauda, Paradisaea apoda, Paradisaea decora, Parotia sefilata, Parotia wahnesi.
Bola to dvojsečná podpora. Akoby nám tí rajskí vtáci chceli povedať, že keď už nemôžu zmeniť svoju budúcnosť, zmenia aspoň svoju minulosť.
Ivan Korčok sa dožíva v týchto dňoch šesťdesiatky. Za sebou má opísateľnú minulosť, ktorá však neznamená návrat do strateného raja, pred sebou má otvorenú budúcnosť nového realizmu. To je nádej Slovenska. Lebo prvou podmienkou víťazstva nového realizmu je pohľad pravde do očí.