V sobotu sa uskutoční druhé kolo prezidentských volieb, z ktorého vzíde budúci prezident Slovenska. Bude to občiansky kandidát Ivan Korčok alebo kanditát súčasnej vládnej koalície Peter Pellegrini? Kto nakoniec zvíťazí, majú v rukách voliči.
Vo svojom prejave na mohyle M. R. Štefánika povedal Ivan Korčok, že chce vlastenectvu vrátiť pôvodný zmysel a dať mu aj nový, moderný obsah. Z taktického hľadiska je to nepochybne dobrý krok. Navyše je to krok pravdivý a zmysluplný. Ale má aj nejaký naozaj hlboký obsah? To je zaujímavá otázka.
k veľkým politickým zhromaždeniam patria veľké gestá a nič tak nezvýrazní veľké gesto ako veľká zástava. V prezidentskej kampani tou zástavou môže byť len ťažko niečo iné ako vlajka príslušného štátu. Lenže na Slovensku si už pred viac ako tridsiatimi rokmi tú vlajku vcelku úspešne privlastnil nacionalistický tábor. Opačný tábor musí preto o slovenskú zástavu vždy znovu a znovu bojovať.
Už krátko po Novembri 89 sa na politickej scéne objavili strany, ktoré za svoj menej alebo viac skrytý program vyhlásili rozbitie Československa a vznik samostatného slovenského štátu. Mnohé z nich sa pritom nehanbili oživovať legendy o vojnovom Slovenskom štáte a údajnom dobrom živote v ňom. Pomlčali o tom, čím všetkým (vrátane smrti) bol tento „dobrý“ život zaplatený.
Väčšina občanov Československa si rozpad spoločného štátu nepriala. Dokonca ani väčšina slovenských občanov si ho nepriala, ale zároveň poslala do premiérskeho kresla Vladimíra Mečiara, ktorému sa spolu s Klausom podarilo spoločný štát rýchlo zlikvidovať. Už počas procesu delenia štátu, ale najmä po jeho rozdelení obrátila vládnuca garnitúra svoju pozornosť na tých, ktorí boli proti zániku Československa. Československí vlastenci tak boli od začiatku konfrontovaní s primitívnym slovenským nacionalizmom a obviňovaní z nedostatku slovenského vlastenectva.
sita30. marec 2024, Brezová pod Bradlom: Kandidát na prezidenta Ivan Korčok počas stretnutia s priaznivcami na Mohyle Milana Rastislava Štefánika na Bradle.
Tak sa stalo, že pojem vlastenectva – pocitu hrdosti a skutočnej lásky k vlasti, záujmu o jej rozvoj, fungovanie a prosperovanie všetkých v nej žijúcich občanov – bol ukradnutý a zneužitý na lacnú propagandu a na útoky proti politickým odporcom, národnostným menšinám a komukoľvek, kto si dovolil kritizovať smer, ktorým sa Slovensko začalo uberať. Táto tradícia v zneužívaní štátnych symbolov a v maskovaní tupého nacionalizmu rečami o vlastenectve pokračovala a postupne naberala na intenzite. Od primitívneho nacionalizmu Móricovej, Slotovej a dnes Dankovej SNS, cez slovenských neonacistov Kotlebu, Uhríka, Mazureka či Roberta Šveca, až po Harabina a iných bláznov, respektíve dezinformátorov šíriacich ruskú propagandu. Vytrhnúť týmto ľuďom z rúk slovenskú zástavu nie je jednoduché, ale je to nutné. Bez zástavy nemáme čím mávať.
Ak by však slovenská vlajka bola dôležitá len ako mávatko, bolo by to predsa len trochu málo. Platí dokonca silnejšie tvrdenie: ak by slúžila len ako mávatko, bola by slabým mávatkom. Musí to byť v prvom rade symbol, až potom môže ako symbol naozaj
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
