v priebehu polroka utrpeli slovenskí voliči západnej civilizácie dve síce nie zdrvujúce, ale predsa len výrazné prehry. Z nich podstatnejšou bola tá prvá v parlamentných voľbách, tá druhá v prezidentských voľbách len dovŕšila porážku. Vraveli sme si, že nemôžu mať všetko, a majú všetko. Presnejšie povedané, majú všetko, čo sa dalo získať vo voľbách. Zvyšok sa teraz pokúsia získať pomocou toho, čo už majú. Brutálne, hlava-nehlava.

To vyzerá ako dôvod na hlboké zúfalstvo. A to sa u mnohých naozaj dostavilo. Podľa nášho názoru neoprávnene. Pretože to zúfalstvo vychádza jednak z nedostatočne realistického hodnotenia súčasnosti a jednak z nedostatočne realistického hodnotenia minulosti.

Najprv k tej súčasnosti. Voličské preferencie na celoštátnej úrovni sa menia len pomaly. Tri a pol roka katastrofálneho výkonu vlád Igora Matoviča stačili na výraznú zmenu týchto preferencií, polrok strašidelného výkonu vlády Roberta Fica na ďalšiu podobnú zmenu nestačil a ani stačiť nemohol. Na takúto rýchlu zmenu je zotrvačnosť voličských nálad príliš vysoká. Či sa nám to páči alebo nie, toto je opakovaná skúsenosť nielen na Slovensku, ale všade. 

VLADIMÍR BENKO/VTEDY/TASR30. september 1998, Bratislava: Vladimír Mečiar sa v programe STV s postom premiéra a s divákmi rozlúčil pesničkou: „S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás.“

Isteže, Ivan Korčok a jeho tím podali v prezidentskej kampani obdivuhodný výkon a prekvapujúcim výsledkom v prvom kole vyvolali nádeje na zázrak v druhom kole. Ale to, že sa zázrak nekonal, nie je dôvod na