Napriek tomu, že kultúra nepatrí medzi rezorty vytvárajúce veľké zisky a ani medzi silové zložky, každý autokratický režim sa snaží o jej ovládnutie hneď na začiatku svojho pôsobenia. Umelci totiž prinášajú slobodu.
Vždy keď moci chýba hlbší rozmer a civilizačná ukotvenosť, siahne na slobodnú kultúru. Prázdna moc nevie prijať, že je nekultúrna, a keďže jej to slobodná kultúra denne pripomína, moc ju vyhlási za protištátnu. Ako dnes.
keď do Československa vtrhli v roku 1968 na rozkaz Moskvy okupačné vojská, slobodná kultúra vzdorovala. A hoci Dubček podpísal kapitulantské moskovské protokoly a potom aj obuškový zákon, verejnosť mala svojho Kryla, Kubišovú, Landovského či Havla. Moc to, samozrejme, nezniesla, slobodní umelci boli vyhlásení za protištátne živly platené z imperialistického Západu a tí, ktorí so slobodou neprestali, prestali verejne existovať. Tak sa mohla Helena Vondráčková prespievať k trblietavému bohatstvu a Marta Kubišová len k lepeniu vrecák na hračky a potratu.
Počas normalizácie komunistická moc mierne zmenila taktiku. Známych slobodných umelcov naďalej zakazovala a keď sa inak nedalo, tak aj väznila, väčšine ale ponúkla „šancu“ – môžete tvoriť, ak sa k nám občas prihlásite. A tak Laufer naspieval skladbu, ktorá oslavovala atentátnika na sídlo Slobodnej Európy, Gott a mnohí s ním podpísali Antichartu a herci hrali Nálepkov, Gottwaldov a Leninov. Boto v tom priznanie nekultúrnej moci, že bez kultúry, hoci aj znásilnenej, nevie existovať. Bolo to priznanie duchovných bezdomovcov.
Ak ani všemocní komunisti nedokázali uniesť slobodnú kultúru, ako by ju mohli uniesť ponovembroví nacionalisti, populisti a únoscovia štátu?
V čase panovania Mečiarovho HZDS to išlo rýchlo – najlepší umelci boli vyhlásení za treťotriednych a prišla éra netalentovaných oportunistov. Slovenskú televíziu aj Slovenský rozhlas ovládli Kubiš s Rezníkom a Mjartanom, v SND bol odvolaný šéf činohry, štátna moc cez takzvané akčné päťky ovládla regionálne galérie či knižnice, založila extrémistický denník Slovenská republika a zničila slobodný denník Smena.
ROBERT TAPPERT/SNDĽuboš Kostelný, Alexander Bárta, Richard Stanke a Robert Roth v inscenácii SND Pes na ceste.
Bol to čas zákerných ministrov Hudeca, Slobodníka, Hofbauera, čas, keď legendárny program Milana Markoviča nahradil prihlúply Senzi Senzus a za kultúru sa považovali flašíkovské hodiny, klipy a bilbordy s elitou HZDS. Ani oni nezniesli slobodnú kultúru, aj oni, duchovní bezdomovci, ju ale potrebovali aspoň jarjabkovsky imitovať.
Trochu pomalšie to išlo v prípade Smeru. Táto garnitúra pôvodne nechcela kopírovať mečiarovský model kultúry, pretože verila, že dokáže vládnuť aj bez neho. Marek Maďarič bol aktívne pri najhorších mocenských nápadoch Smeru, no v kultúre hral aj inú rolu – popri ovládnutí STV cez istého Hrehu nastavil napríklad Fond na podporu umenia celkom civilizovane. Bol to komunistický inštinkt „niečo vám vezmeme, niečo vám dáme“, ktorý mnohých pomýlil. Ale čas aj toto spoľahlivo odhalil.
Keď Smer po námestiach v roku 2018 zistil, že neodvratne stráca moc, zahodil postupne všetky masky. Obrátil sa na najnižšie
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
