Vládna moc uplatňuje Orbánovskú metódu glajchšaltovania médií. Internet je preplnený nenávisťou. Dezinformačné servery vytláčajú z verejného priestoru seriózne spravodajstvo a analýzy. Novinári čelia nenávistným kampaniam a nátlaku. Čo s tým ešte môžeme urobiť?
Spor s aktuálnou mocou o slobodnejšiu RTVS plní námestia a kritické médiá, hoci je už prehratý. Spor s tou istou mocou o spravodajstvo televízií Markíza a JOJ je omnoho tichší, hoci bude mať ešte vážnejšie dôsledky.
prehra v zápase o RTVS je, samozrejme, dôsledkom volieb, v ktorých vyhrala taká väčšina, ktorá v sebe nesie mečiarovský pohľad na svet. V ňom je víťazstvo vo voľbách povolením mocensky zabrať každé slobodné územie a inštitúciu, ktoré v štáte existujú. Ale prehra v zápase o RTVS je aj dôsledkom predošlých desaťročí, a teda rôznych väčšín.
RTVS si ani za 35 rokov nedokázala vybudovať takú pozíciu, povesť a verejnú podporu, ktoré by rôzne vládne väčšiny odradili od pokusov urobiť z nej svojho sluhu. Ak by sa naša verejnoprávna televízia a rozhlas stali rodinným striebrom tejto republiky, ako sa to podarilo Českej televízii, jej opakované podrobenie by bolo pre akúkoľvek moc omnoho riskantnejšie. Ale kedy bola RTVS naozaj slobodná a kvalitná? Kedy vytvárala verejnú mienku, kedy prichádzala so zisteniami, ktoré preberali súkromné médiá, kedy kultivovala verejný priestor sebavedomou publicistikou a aktuálnymi dokumentmi, a kedy odmietala sebecké želania politikov? V koľkých z 35 rokov slobody bola takáto?
V časoch mečiarizmu boli STV a SRo nástrojmi vládnych lží a nenávisti. To boli páni Kubiš, Rezník a Kapusta či panie Pravdová, Vincoureková a Bieliková. Neskôr, v čase pôvodne „jemnejších“ vlád Smeru, boli len zakríknutou slúžkou, ktorá v rozhodujúcich chvíľach vždy poslúžila. To boli moderátori zábavy, ktorí moderovali aj mítingy Smeru, ale to bol napríklad aj dokument o scientológoch, ktorý tesne pred prezidentským súbojom Fico – Kiska pustil preceňovaný pán Mika do hlavného vysielacieho času.
Ale ani v časoch demokratickejších vlád neboli obe verejnoprávne inštitúcie dospelé. Aj vtedy prijímali diktát politických strán k účasti na diskusiách, ani vtedy si napriek zdrojom, neporovnateľným so súkromnými médiami, netrúfli robiť skutočnú investigatívu, ani vtedy si nevychovali zahraničných spravodajcov, ktorí by produkovali viac než agentúrne samozrejmosti. A tiež – hádam sa ešte nezabudlo, ako dávny minister financií podmieňoval pomoc štátu pri Rybníčkovej reforme STV jednotlivým programom, ako nedávny minister financií využil očkovaciu lotériu a ako väčšina kandidátov na posledného šéfa RTVS neodmietla koaličný nátlak a otázky typu ktorých novinárov si vážia.
Toto bola RTVS, o ktorú sa dnes neúspešne bojovalo. Viac poddajná inštitúcia lacnej – a výnosnej – zábavy než merítko verejnoprávnej kvality. Pretože ak sú dodnes jej najznámejšími reláciami veselé programy typu Milujem Slovensko, ak sú jej hlavnou pýchou pani Vinczeová a páni Nikodým s Marcinom, a ak dôležitý boj o verejnoprávnosť zvádzali ako hlavné tváre pán Machaj a pani Jančkárová, čo to hovorí o našom 35-ročnom pokuse o verejnoprávnosť?
KOORDINANÝ VÝBOR RTVS26. apríl 2024, Bratislava: Koordinačný výbor iniciatívy zamestnankýň a zamestnancov RTVS zorganizoval „čierny deň“, v rámci ktorého zamestnanci prišli do práce na znak protestu v smútočnom čiernom oblečení.
Samozrejme, nič z toho neospravedlňuje brutálne ovládnutie RTVS súčasnou mocou, takže zápas o zachovanie slobodnejšej RTVS bol správny. Len to nebol zápas o verejnoprávnosť, ako ju poznáme z dospelého zahraničia.
Trochu iný príbeh sa práve odohráva okolo komerčných
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
