to, čo sa deje po voľbách, nie je bežná výmena politických väčšín. Zmeny Trestného zákona napísané obvinenými či obžalovanými ľuďmi, zničenie konsenzu o pomoci napadnutému susedovi, obvinenie EÚ, že chce vzájomné vraždenie Slovanov, frontálny útok na nezávislé médiá vrátane veľkých televízií, odovzdanie kultúry do rúk okruhu pani Šimkovičovej či kontroly zdravotníckych postupov do rúk pána Kotlára sú snahou o takú premenu Slovenska, ktorá siaha k samotným základom slobody. Akými slovami sa na toto všetko má reagovať?
Rešpektovať výsledok volieb je samozrejmosť (mimochodom, predčasné voľby, čo je snaha o zvrátenie výsledku volieb, tu opakovane privolával Smer, nie dnešná opozícia či médiá). A aj istá zdržanlivosť po útoku na predsedu vlády je prejavom ľudskosti. Ale nič z toho predsa nemôže znamenať, že ak sa tu siaha na základy právneho štátu, ak sa narúša naše kľúčové spojenectvo so slobodným svetom a ak sa namiesto kultúry presadzuje nevkus a sila, má nastať akési tolerantné ticho.
Ale najmä – je pravdivé samotné jadro aktuálnej diskusie o nenávisti? Naozaj platí, že za strelca nesú zodpovednosť opozičné mítingy či reportáže a texty médií? A ešte – narábame vôbec správne so slovom nenávisť?
malé dejiny nenávisti
Jedna z definícií nenávisti znie takto: „Nenávisť je hlboká, intenzívna emócia vyjadrujúca zaujatosť, nepriateľstvo a odpor voči inej osobe, skupine alebo objektu, a spája sa s potrebou škodiť a spôsobovať bolesť a s pocitom radosti, keď k naplneniu tejto potreby dôjde.“ Bola nejaká významná skupina ľudí na Slovensku, napríklad vo verejných funkciách či médiách, ktorá napĺňa túto definíciu?
Áno,
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.