pod historiografiou sa rozumie štúdium metód, ktoré používajú historici pri skúmaní prameňov a ich prístupy k interpretácii: čiže to, akým spôsobom tvoria históriu ako akademickú disciplínu. Pravda je taká, že aj tieto vedecké procesy v humanitných vedách ovplyvňujú atmosféru v spoločnosti.

Aj vzhľadom na agresívnu vojnu, ktorú Ruská federácia vedie voči Ukrajine, treba otázky o tom, kto boli a kde sa vzali Slovania, ako aj o posunoch v nazeraní na ne, dostať do verejného priestoru.

V susednej Českej republike odborná verejnosť reagovala na nové prístupy v bádaní o Slovanoch už niekoľkokrát. Najskôr v odbornom prostredí. Karlova univerzita vydala malý zborník s názvom „Neslované“ o počátcích Slovanů (2011) a po vypuknutí vojny sa nové otázky o Slovanoch dostali aj na stránky populárno-náučného historického časopisu Dějiny a současnost (2/2023). V našom prostredí sa na nové podnety reagovalo veľmi sporadicky (A. Mesiarkin, Otázniky k pôvodu Slovanov. Pár poznámok ku konceptu počiatkov dejín slovanských etník, Historická revue 7/2013) a  šlo skôr o utvrdenie pôvodných názorov, ktoré sa formovali v 19. storočí. Čo je teda nové v prístupe štúdia Slovanov? V stručnosti sa pokúsim dianie v historiografii objasniť.

Začiatok nového tisícročia sa v stredoeurópskej historiografii niesol v znamení pomerne intenzívnej diskusie o Slovanoch v ranom stredoveku. Impulzom k tomu sa stala kniha amerického archeológa rumunského pôvodu Florina Curta The Making of the Slavs: History and Archaeology of the Lower Danube Region, c. 500-700, (Cambrige – New York 2001). Autor prišiel s veľmi provokujúcim záverom na tú dobu: že Slovanov v podstate skonštruovali byzantskí kronikári, doslovne „Byzantínci vytvorili Slovanov“. 

Aby bolo možné lepšie porozumieť odvážnemu záveru F. Curtu, pokúsim sa v krátkosti priblížiť, ako sa menili východiská humanitných vedcov pri štúdiu nacionalizmu. V tom istom roku sa objavila aj kniha amerického historika Paula M. Barforda The Early Slavs. On síce nespochybňoval existenciu nejakých raných Slovanov, ale snažil sa nájsť odpoveď na niekoľko svojich otázok o tom, aký bol pôvod a príčiny šírenia slovanských jazykov v strednej a východnej Európe v období predtým, než boli písomne zaznamenávané. Uvedený problém považuje Paul Barford za jednu z najväčších záhad európskej historiografie. Stále totiž nie je jasné, prečo slovanskými jazykmi hovorilo také veľké množstvo ľudí na takom rozľahlom území.

BORIS NÉMETHPribylina, rok 2014: Múzeum liptovskej dediny. Archeológ a historik Florin Curta prišiel s provokujúcou hypotézou, že Slovanov v podstate skonštruovali byzantskí kronikári. Aká je slovanská tvár?

V závere 20. storočia sa začal rozsiahly diskurz v humanitných a spoločenských vedách o národoch a nacionalizme. Vedci začali uvažovať o národe iným spôsobom, než ako sa uvažovalo v 19. storočí a ešte v prvej polovici 20. storočia. V 19. storočí sa vytvorila predstava, že národ utvárajú faktory ako spoločný jazyk, národná dynastia, národní svätci či vlastný politický útvar, alebo aspoň rozprávanie o spoločnom pôvode a územie, kde sa národ formoval v dávnej minulosti. Zároveň medzi učencami prevládala predstava, že národ je v podstate stálym a takmer nemenným spoločenstvom, ktoré sa v priebehu stáročí výrazne nemenilo a uchovávalo si spomienky na svoj pôvod, skrátka, že nový človek, ktorý príde na svet v nejakom národnom spoločenstve, sa prirodzene stane napríklad Slovákom, Čechom, Maďarom či Nemcom. Národnosť sa považovala za niečo, čo je súčasťou ľudskej prirodzenosti.

Aj pod vplyvom udalostí vedúcich k druhej svetovej vojne sa začalo o národoch uvažovať inak a formovanie národov a nacionalizmus sa stali predmetom štúdií bádateľov a bádateliek histórie i sociológie. Bádanie o nacionalizme sa rozdelilo na niekoľko smerov. Časť bádateľov zotrváva na doterajšom prístupe a stále prijíma predstavu, že národy boli sformované v hlbokej minulosti. Uvedený prístup sa označuje ako primordialistický. Bádatelia, ktorí odmietajú túto predstavu, uvažujú o národoch ako o sociálnom konštrukte a považujú ich za relatívne nové formy kolektívnych identít, ktoré sa začali formovať až v modernom období, najmä pod vplyvom priemyselnej i Francúzskej revolúcie. V súčasnosti sa viac, ako sa uvažuje o národnosti či národe, hľadá odpoveď na otázku, čo je identita, ako sa utvárala a či je možné vôbec skúmať identitu ľudí v minulosti. 

Pod vplyvom zmien v uvažovaní o národoch došlo aj k zmene v ponímaní archeologických kultúr. Pod vplyvom nacionalizmu konca 19. storočia sa vytvorila v archeológii predstava sformovaná pôsobením nemeckého archeológa Gustava Kossinu, že archeologická kultúra ako súbor archeologických artefaktov je znakom jedného etnika. Toto presvedčenie bolo síce po druhej svetovej vojne kritizované, ale veľmi silne ovplyvnilo archeológiu až do súčasnosti. Práve začiatkom 21. storočia sa o tejto téme znova začalo intenzívnejšie diskutovať a ovplyvnilo to aj nazeranie na kultúry, ktoré boli spájané s prvými Slovanmi: ako kultúra pražského typu a kultúra Korčak. Archeológovia postupne upúšťajú od jednoznačného presvedčenia, že nositeľmi daných kultúr sú