Redaktori .týždňa ponúkajú v diskusii svoje osobité pohľady na normalizáciu a riziko kompromisov, po ktorých si prečítate dva samostatné texty o normalizácii. Na záver sme oslovili niekoľko osobností, aby porovnali svoju skúsenosť s útlakom počas totality a dnešné dianie na Slovensku.
Ľuďom, ktorí to zažili, sa môže zdať, ako keby sme sa vracali do čias husákovskej normalizácie. Lož je vydávaná za pravdu, pravda za lož a kto sa tomu nepodriadi, hrozia mu nepríjemné dôsledky. Budeme my občania znova štátom nútení do škaredých kompromisov? A podľahneme tomu?
štefan Hríb:Najskôr si zadefinujme, čo znamená slovo „normalizácia“. Na prvé počutie to môže znieť ako čosi pozitívne, ako že sa niečo nenormálne vracia do normálu. Ale keď hovoríme o normalizácii v 70. rokoch, bol to presný opak. Pod tým slovom sa skrývalo znenormálnenie vecí. Keď sem v roku 1968 prišli ruské tanky, tak veľká väčšina občanov Československa bola proti. Boli na námestiach, písalo sa o tom, hovorilo sa o tom. „Normalizácia“ po okupácii znamenala, že komunisti prinútili ľudí, aby povedali, že to bola bratská pomoc. Tí, ktorí to nepovedali, ktorí to nepodpísali, prišli o zamestnania, prišli o kariéry, niektorí prišli o slobodu. Keď hovoríme o tejto „normalizácii“, myslíme tým, že pravda sa stane lžou – a naopak. Základná otázka je, či sa to, čo sa dnes deje, podobá na normalizáciu zo 70. rokov. Začnime tým, ako sme my traja zažili to, čo sa nazývalo normalizáciou.
MARIO DE BIASI/MONDADORI/GETTY IMAGESAugust 1968 Praha, Československo: Ruské okupačné tanky v uliciach hlavného mesta. Príchod ruských vojakov a potlačenie Pražskej jari znamenali začiatok normalizácie.
Martin Mojžiš:Ja som mal v čase okupácie osem rokov, takže som to celé videl síce detskými očami, ale z prvej ruky. Základný pocit, že sme boli prepadnutí nepriateľskými tankmi, mi ostal navždy a dodnes definuje môj vzťah k Rusku. Nijaké normalizačné lži to nemohli nikdy zmeniť, vždy mi bolo úplne jasné, že sú to lži. Dokonca čím boli tie lži masívnejšie a intenzívnejšie, tým boli zjavnejšie a smiešnejšie. Dokonca až tak, že si ich človek prestal všímať a bral ich ako súčasť pozadia, ako taký všadeprítomný protivný šum.
Marína Gálisová:Ja som z generácie, ktorej sa hovorí Husákove deti. Nie preto, že by sme Husáka uznávali, ale preto, že v 70. rokoch, za vlády Gustáva Husáka, za normalizácie sa u nás rodilo nadpriemerne veľa detí, pretože keď bolo ľuďom znemožnené slobodne sa angažovať, tak sa stiahli do súkromia a vo vyššej miere sa venovali rodinám. Normalizáciu som spoznala už v škôlke, kde nám skoro každý deň hovorili o ujovi Leninovi, čo urobil, aký bol dobrý, ako úžasne sa správal k deťom: socialisticko-magický realizmus, ako ujo Lenin zachránil v lese nejaké zvieratko, ako vyviedol z lesa zablúdenú pionierku a podobne. Dokonca nás v škôlke učili o VOSR, čomu sme, samozrejme, vôbec nerozumeli. Povedali nám, že sa vystrelilo z Aurory a odvtedy už v Rusku nikdy nebola bieda.
MM:V škôlke a v škole sme o Leninovi počúvali rozprávky, doma sme o ňom počúvali vtipy.
MIROSLAV ZAJÍC/CORBIS/GETTY IMAGESRok 1972 Praha, Československo: Generálny tajomník KSČ Gustáv Husák a prezident ČSSR Ludvík Svoboda na Zjazde socialistickej mládeže. Pionieri a iskričky boli produktom komunistickej ideólogie.
MG:To bolo aj u nás, ale až neskôr. Pamätám sa, ako ma ocko raz viezol v aute a nadával na Rusov. Tak som sa ho opýtala: „Ocko, prečo ty tak nemáš rád Rusov?“ A on mi
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
