pred týždňom zomrel Blaho Uhlár. Udialo sa to v čase, keď sa na Slovensku búra kultúra a sloboda v nej. Ministerstvo kultúry ovláda SNS so svojimi zvláštnymi ľuďmi, máme takú ministerku, akú máme, a vidíme zákony, ktoré sa prijímajú. Mnohí majú obavu, že sa tým zničí aj to málo kultúry, čo sa tu ešte zachovalo. Na druhej strane sú ľudia, ktorí hovoria, že od štátu kultúra vôbec nezávisí a nech je ministrom ktokoľvek, kultúra a jej sloboda prežijú. Je tu so mnou Lucia Piussi a Peter Zajac. Obidvoch sa vás na úvod opýtam: Kto bol pre vás Blaho Uhlár?

LP: Blaho Uhlár bol pre mňa zázračný človek, ktorého som mala to šťastie stretnúť, byť s ním 35 rokov v úzkom spojení. Bol niečo ako Miles Davis alebo Bob Dylan, čo sa týka pesničiek. Akurát Slovensko je príliš malé na to, aby ho docenilo. Ale zároveň tá jeho veľkosť je nepopierateľná. Takže ten jeho život bol úžasný, napriek všetkému tomu, v čom žil.

peter, kto bol pre teba Blaho Uhlár?

PZ: Ja nie som veľký odborník na Blaha Uhlára a aj som nedávno hovoril Lucii, že ho vlastne veľmi nepoznám. Je to paradoxné, pretože som ho poznal od polovice 80. rokov, odkedy robil v divadle v Trnave. Polovicu divadla vtedy robila partia okolo Blaha Uhlára a druhú polovicu robila partia okolo Ďura Nvotu. A práve vtedy tam začala robiť dramaturgičku aj moja kolegyňa z ústavu, bol som preto zvedavý a išiel sa pozrieť. Uvidel som generačné divadlo. To bolo pre mňa veľmi zvláštne a musím povedať, že aj veľmi lákavé. Boli to zlaté časy trnavského divadla. Skončilo sa to niekedy po roku 1989, každý si išiel svojou cestou. Jaro Filip, ktorý tam hrával, išiel smerom k Lasicovi, Nvotovci a partia okolo Zuzy Kronerovej išla svojou cestou, a aj Blaho Uhlár išiel svojou cestou. Tak odvtedy poznám Blaha Uhlára. Poznám ho tak, ako sa v Bratislave všetci spoznali – na korze. Kultúra na Slovensku po druhej svetovej vojne je okrem iného aj takým korzom. Chodil som do Stoky, chodil som na divadlo, chodil som na diskusie, chodil som do všetkých divadiel, kde Blaho Uhlár hrával. A pre mňa sa stalo to divadlo, alebo ten spôsob, akým robil Blaho Uhlár divadlo v Stoke, v podstate tým najlepším, čo som v divadle na Slovensku za tých 35 rokov zažil. Pre mňa sa stala Stoka vlastne takým Slovenskom v malom, v malom kultúrnom balení. Tak som Stoku vnímal a tak mi už aj ostane v mojej kultúrnej pamäti. Blaho Uhlár pre mňa predstavuje Slovensko v malom.

Boris Németh

hovoríš, že si bol návštevníkom Stoky od začiatku až dodnes – toľko rokov chodiť do jedného divadla skoro na všetky predstavenia, za tým niečo musí byť. Čo bolo za tým?

PZ: To, čo pre mňa to divadlo znamenalo, bol spôsob, akým sa dalo cez Stoku pozerať na Slovensko. Bolo to, ako som už povedal, Slovensko v malom.