je železným pravidlom, že totalitné režimy a vlády umlčiavajú slobodné umenie. Vo svete komunistov či fašistov nemôže existovať slobodná kultúra, pretože každá sloboda priam z definície ohrozuje totalitný charakter ich moci. Ak teda moc siaha na „bezmocné“ divadlá či galérie, môže sa to zdať kontraproduktívne. Ale v prípade totalitnej moci je to úplne pochopiteľné. 

Na druhej strane platí, že na slobodu – kultúry, médií, podnikania – nesiahajú len totalitné režimy. Siaha na ňu po celom svete aj taká moc, ktorej chýba vzdelanie, vkus či elementárna pokora. Pamätáte si ešte, ako v Česku pokus ovládnuť verejnoprávnu televíziu zosobňovala málo vkusná pani Bobošíková? Alebo ako u nás obhrublý Mečiarov minister Hudec ponížil SND? Či ako neskôr eurojadrový Smer dosadil do vedenia STV muža z autoservisu Hrehu?

A do tretice, na slobodu je schopná a ochotná siahať aj obyčajná hlúposť. Ľudia nepríliš obdarení rozumom nerozumejú svetu okolo seba, preto si ho v hlavách nahrádzajú nejakou výrazne zjednodušenou schémou. To, čo by podľa tejto schémy malo fungovať, však v reálnom svete zvyčajne nefunguje, čo vedie k čoraz väčšej frustrácii. Prirodzenou obranou je snaha aspoň do istej miery zosúladiť svoje predstavy o svete so svetom samotným. Ak máte dosť rozumu, snažíte sa zmeniť tie predstavy. Ak nemáte moc rozumu, ale máte dosť moci, môžete podľahnúť pokušeniu zmeniť svet. Na svoj obraz.

Ktorá z týchto troch možností (alebo čo iné) je v pozadí dnešného slovenského sporu moci s kultúrou? Je konanie ministerky Šimkovičovej primárne prejavom jej nepríliš výrazného intelektu? Alebo ide skôr o prejav nevzdelanosti, nevkusu a pýchy? Alebo je toto konanie prejavom nástupu neslobody v oveľa širšom meradle?

Čo sa to deje so