co jsi ty, milý Martine, dokázal za svůj život promyslet, napsat, udělat! Ještě že to jiní napíšou ve výčtech za mne – ostatně mají se oč opřít ve všelijakých vyhledávačích! Mohu se snad proto odvážit fabulovat o tobě volněji. 

Všeobecně se ví, že když po srpnu 1968 spadla klec, my v Čechách dostali po držce víc než vy. Nikdy bych se tím jako Čech nepovyšoval; byl to „trest“ za poněkud zpozdilý záchvěv českého utopismu – konzervativní, katolické Slovensko se vyhecovat nedalo. Mělo snad? Však ty jsi podle tohoto schématu šel za „nepodpis nesouhlasu“ s Chartou 77 pracovat na místo, o kterém bych já mohl jen snít… 

Šel jsem v téže době pracovat jako „dělník – čerpač“, měřit hladiny vody v navrtaných studnách, zatímco pro tebe nejvyšším trestem bylo to, co ti dodneška závidím: dělat terapeuta v léčebně závislých na alkoholu. To ti závidím, tato zkušenost mi chybí docela: osobní služba bližnímu svému jako profese. 

Slyšel jsem o tom, jak vy – sobě podobní, blízcí – jste se vždycky v létě setkávali v přírodě na jakýchsi „táborech“ – pacienti s rodinami, které se zvedali z pekla područí démona, psychologové, sociologové. Kdesi na mé milované Muráňské planině. Večerní debaty u táboráku byly v této komunitě velmi otevřené, svobodné. Vložili se do nich i ti pacienti, kteří byli ještě donedávna nejposlednější, nejodepsanější, nejosamělejší, plála nad nimi hvězda nového, střízlivého života.  

Toto setkávání jsem vám dlouho záviděl. U nás se takto intenzivně, pospolitě scházel jen underground, já z maringotky měřil hladiny navrtaných studní, četl, ale především psal a psal. Ale sám a sám, sedm dní a nocí. To byl jejich záměr, abychom byli daleko od lidí a za co nejméně peněz… Ale my tam v maringotce měli sloužit dva a třetí měl mít volno, avšak všechny posádky po celé republice si to obrátili: sloužil jeden a dva byli doma. To je zase docela luxus, ne? Vedení podniku to celá léta vědělo, ale dělalo, že to neví... To bylo zase to šlendriánské provádění tuhé represe; velmi české….  Početně menší slovenský disent byl na rozdíl od našeho, čistě literátského a intelektuálského, daleko exaktnější: vy jste si Slovensko pořád „měřili“. Osahávali jako sociologové, terapeuti… 

BORIS NÉMETH

Ale nebudu ti přece vyprávět o tom, co ty jsi zažil! Notabene co já. Jen mne to nutí ke srovnávání. 

Místo toho se odvážím říct něco nevědeckého. Totiž, že si taky myslím, že někdy se osud a charakter člověka vepíše do jeho tělesna, nejspíše do jeho tváře.  Říká se přece, že od čtyřicítky člověk za svůj obličej už může…  Silně nevědecké? 

Tak tedy proti vší vědě: ty jsi pro mne vždy byl a jsi na první i druhý pohled spolehlivý, starostlivý – pan doktor. Myslím lékař, takový ten čechovovský. Štíhlý, s bradkou v lehké verzi, s brejličkami, když už se nenosí cvikr s hedvábnou šňůrkou, s důkladnou koženou brašnou, ve které má všechno, co potřebuje. Ví, že se toho většinou moc vyléčit nedá, ale vždycky sedne na sáně a je včas na místě: udělat co nejpřesnější diagnózu a začít s léčbou. 

To jsi ty: naprosto spolehlivý. Solidní. Přesný. Jsi na místě, i když sněhu napadlo až po střechy. Lékař nemůže nebýt (zase jen je to možná jen moje smyšlenka) konzervativní nátury. Ví, že úspěchem často je, když se mu pacient nehorší… (a stejně nakonec umře), ale bude ho léčit až do jeho konce. Na rozdíl třeba od urbanisty – socialisty, který vzletně projektuje světlá města, a od místního skeptického hygienika – liberála, který hlídá, aby lidé dodržovali pravidla slušného soužití, aniž je někam usměrňuje… Myslím si obrazně, že zhruba tak je každá společnost předpoliticky, jaksi typově rozdělena – urbanisté, lékaři a hygienici: socialisti, konzervativci a liberálové… 

Dovol mi, abych odbočil: pořád si myslím, že tento čechovovský doktor tam někde na Rusi pořád ještě je, že jezdí po guberniích za pacienty…, možná, snad je to ta nevyhladitelná sorta inteligentních, slušných lidí v Rusku – musí tam přece být, i když o sobě teď nedávají slyšet. To je moje snění o Rusku, čechovovském, zbytek romantika ve mně, ale snad i v tobě! Ostatně byl jsi skoro vším, i divadelním režisérem… 

Sociolog a pak – sociolog terapeut! Jak to jde dobře po sobě! Terapeut praktik, poučený sociolog a pak – politik! No, to už je sekvence z říše snů!  Chybí ti tam, pravda, ještě po politikovi státník, to máme ostatně taky stejné. Sociolog, terapeut – sociolog, politik a – státník. Prezident! No nic. Ale za to jsi podporoval prvního skoro úplně povedeného prezidenta Slovenské republiky! Jistě, pana prezidenta Michala Kováče jsem dobře znal (všechny vaše prezidenty jsem je dost dobře znal…), ten ale přece dlouho bloudil… A hlavně: ještě před tím jsi byl poradcem československého prezidenta, Václava Havla! Na samém začátku našich nadějí. V této disciplíně, poradce prezidentů různých státu, si pak později pokračoval jako poradce proevropského prezidenta Andreje Kisku. V tom tě už, milý Martine, nikdo nikdy nemůže překonat: je to světový rekord!  A my oba jsme pak kandidovali na funkci prezidenta! 

ARCHÍV MARTINA BÚTORURok 2000, Washington: Radošinci na čele so Stanom Štepkom na návšteve ambasády s Martinom Bútorom.

Ale nejde jen o státy a národy, v našem prostoru byl vždy i důležitý vztah k menšinám v těchto státech, na Slovensku zejména k maďarské a romské. A jak mi o tom vyprávěl můj přítel László Szigeti, dobrý duch spolupráce slovenských a maďarských demokratických politiků, ve Verejnosti proti násiliu jsi, Martine, patřil k těm zastáncům liberální demokracie, kteří se jasně solidarizovali s menšinami. Však si také jako kandidát na prezidenta mluvil o potřebě smysluplného politického společenství všech obyvatel Slovenska, kteří jsou si navzájem rovní, o vizi státu, který menšiny vnímá jako obohacení, nikoli jako břemeno, o vizi státu vlídné veřejné správy, citlivé k potřebám menšin, o vizi zralé, sebevědomé společnosti, která přirozeně integruje a spojuje všechny občany bez ohledu na jejich přesvědčení, víru či národnost. 

Nu, snad se ani nelze divit, že tě nezvolili.  

Ale to mně určitě potvrdíš: taková čestná porážka je pro politika tou vůbec nejcennější zkušeností. Vždyť co je zkušenost? Inu, přece naše chyby, omyly! Když se nám ozřejmí, což se děje právě porážkami, kde a kdy jsme udělali chybu, chyby, a když si to pochopení chyb pak vpustíme do hlavy… Nebo snad chceš říct, že naše úspěchy? Já vím, že nechceš, to já jen tak. Ostatně tu parádně stručnou moudrost mám od Oscara Wilda. 

A pak ten jakoby doktůrek, lékař z N-ské gubernie, se stal velvyslancem u nejsilnější mocnosti světa! V době, kdy Slovensko vstupovalo – nejdříve ale muselo být se zpožděním pozváno! – do Severoatlantické aliance. Atlantik, dokonce ten severní, došplouchl až k nám, k notorickým vnitrozemšťanům. 

Musel to být, milý Martine, úžasný pocit – pomáhal jsi léčit nejen opilce, ale tak trochu i Slovensko a teď jsi byl přímo u toho! Když tvůj klient vstal, odhodil berle a šel! No jistě, nějakou dobu šel a pak zase… To je ale úděl doktorů. Jejich poslání není rozdávat diplomy o uzdravení, ale léčit. Znovu a znovu. Třeba znovu od začátku. To chce vydržet aspoň do osmdesátky. 

Takže máš sice splněno, ale všichni jsme zvědavi: bude ještě něco dál?

Určitě že bude. Máš totiž taky, milý Martine, velikou kliku. Vzala si tě za muže vzácná paní, která jen tak vypadá, že cupitá za tebou a jemným zvonivým hláskem tě trošičku opravuje, no, dejme tomu, že jako socioložka doplňuje, ale ono je to tak, vsadil bych se, že bez ní bys nebyl ty – stejně tak jako já bych nebyl tím, kým jsem, bez své ženy Drahomíry. 

K tvým narozeninám proto blahopřeji také paní Zorce, která spolu s tebou slaví své půlkulaté narozeniny! 

milý Buty... nuž, narodili sme sa... Áno – a čo s tým!? Tým „plačom na počiatku“ sme síce naznačili, že nás ten príchod na svet nejako zvlášť neteší, ale to ťa zodpovednosti za Tvoju prítomnosť v bytí nezbavuje!

A to i v prípade, ak ide o „prítomnosť“, o ktorú si sa nikdy nesnažil a nedožadoval sa jej.

Na strane druhej zázrak „prítomnosti v bytí“ a „jestvovanie“ ako také si asi našu pozornosť zaslúži.

A teraz, čo to je – tá pozornosť?! Myslím, že je to celá škála povinností. Povinnosť a túžba poznať, povinnosť vzdelať sa, povinnosť dodržať slovo, povinnosť nebyť očarený sebou, povinnosť cítiť zodpovednosť v čo najširšom význame tohto slova, povinnosť odovzdať svoje vedomosti, ak je komu a ak nejaké sú odovzdania hodné. Povinnosť pomenovať veci, o ktorých si myslíš, že ich pomenovať treba, i za cenu viacerých rizík. Nekonečné množstvo ďalších povinností, predovšetkým zodpovednosť za svojich najbližších, ktorým si jestvovať doprial – ak si sa rozhodol, že to vyššie spomínané „bytie“ či „jestvovanie“ zázrakom naozaj je.

Nuž je toho na jedného veľa, veď preto ten plač na počiatku, ale už si raz tu a na tom veľa toho nezmeníš. Povzbudivé, možno, je vedomie, že súc si vedomý tých povinností a Tvojou snahou dostáť si ich, stávaš sa súčasťou onoho zázraku, no a tu, Buty, prepáč ten learovsko-dramatický úvod, chcel som si ním len pripraviť pôdu, pre moje konštatovanie, že Ty si pre mňa od počiatku, čo som mal tú radosť poznať ťa, tým jedincom, ktorý sa tou súčasťou onoho zázraku stal.

„Myslím si, keď sme už pri tom nadšení, že Tvoj najväčší dar, ak dovolíš, je schopnosť totálne sa nadchnúť a súčasne toto totálne nadšenie totálne racionálne hodnotiť a kontrolovať.“

Žil si v pravde, neraz si tým komplikujúc život, ale aj v tom čase komplikácií si si vždy vedel nájsť dôstojné, užitočné a mravné jestvovanie.

Pamätám si ťa aj ako terapeuta, pomáhajúceho zúfalcom, ktorých zničil alkohol, ako si im vedel podsunúť (nepekné slovo, ale v tomto prípade pekné až až), teda podsunúť psychoterapeutické texty, ktorých si bol autorom, a súc si vedomý Freudovej tézy, že zbavíš sa len toho, čo si priznáš, riskol si to a dosiahol si, že sa pacienti po nervovom zrútení začali vracať k sebe samým.

Veľa si nám prezradil o sebe a Tvojom hodnotovom svete svojimi literárnymi prácami a neraz nám pomohol zorientovať sa v našej komplikovanej prítomnosti.

Počuli sme o Tvojom nadšení, keď si ako veľvyslanec v USA pomáhal dokončiť načas ambasádu a zaradil sa medzi stavebnú čatu. 

Buty! Myslím si, keď sme už pri tom nadšení, že Tvoj najväčší dar, ak dovolíš, je schopnosť totálne sa nadchnúť a súčasne toto totálne nadšenie totálne racionálne hodnotiť a kontrolovať. Uvedomujem si schizoidnosť toho práve napísaného, ale veď cítime, že schizy je okolo nás viac ako dosť. Veď tá už začína tým plačom pri narodení a následným nadšením z faktu bytia. Ale bez neho – teda bez toho nadšenia, by sme možno preplakali celý život. Vďaka ľuďom Tvojej „fajty“ je tu potvrdená veľká pravdepodobnosť, že sa sem-tam aj zmysluplne a opodstatnene zasmejeme a dotkneme radosti z toho nášho záhadného bytia.

Vďaka Ti, Martin. 

v uvoľnenej spoločenskej atmosfére šesťdesiatych rokov minulého storočia Martin hýril aktivitou a originálnymi nápadmi. Spoločne sme na pôde filozofickej fakulty organizovali diskusie študentov s poprednými osobnosťami slovenskej kultúry a spoločenských vied (do fakultnej auly vtedy prišli diskutovať spisovatelia Vladimír Mináč, Vojtech Mihálik, ale aj Dominik Tatarka, Miroslav Válek či ekonóm Hvezdoň Kočtúch) a Martin tých prvých dvoch dokázal ostrými, presne cielenými polemickými príspevkami priviesť do úzkych. V spolupráci s naším spoločným priateľom Michalom Horským, známym študentským lídrom, neskorším výkonným redaktorom Echa, poslancom Federálneho zhromaždenia a napokon renomovaným politickým komentátorom, sme stáli pri zrode a úspešnom priebehu univerzitných karnevalov, ktoré do nepríčetnosti vytáčali mestské stranícke orgány.

Našou ďalšou spoločnou štáciou bola redaktorská práca v Echu bratislavských vysokoškolákov, kde sa Martin, hoci bez potrebnej novinárskej praxe, doslova našiel. Plodom troch rokov neutíchajúcej publicistickej aktivity, vrcholiacej v prelomovom období Pražskej jari, keď sa Martin dostával do prudkých názorových stretov s oficiálnymi predstaviteľmi takzvaného obrodného procesu, bola jeho séria zásadných polemických článkov a textov, ktoré dnes patria do kánonu slovenskej žurnalistiky.

Nekompromisnosť a principiálna zásadovosť v písaní i konaní je základnou vlastnosťou Martinovho osobnostného naturelu. Dopĺňa ju však aj črta, ktorá s ňou nie je v rozpore: hlboká empatia k mysleniu a konaniu ľudí, osobná jemnosť, nepraktickosť, ba až akási odzbrojujúca zraniteľnosť. Dodnes mám v pamäti útržky spoločných, často komických zážitkov: obraz, keď Martin pri jednej z návštev vybral z našej chladničky a vzápätí zjedol potravu pre psa, ktorú môj otec postupne  zhromažďoval zo zbytkov rodinných obedov a večerí – a ešte si pochvaľoval, aká to bola delikatesa...

Keď ma po augustovej invázii navštívil v nemeckom Hamburgu, kde som v tom čase študoval, rozhodli sme sa posledné chvíle pred „spadnutím klietky“ využiť na spoločnú okružnú cestu po štátoch Beneluxu. Martin nemal veľkú chuť vláčiť so sebou objemnú batožinu, a tak veľký kufor so svojím šatstvom poslal poštou z Hamburgu sesternici do Rotterdamu. Nestačil sa potom čudovať, keď mu holandskí colníci vyrubili za túto „zásielku“ mastné clo (kdeže bola vtedy dnešná Európska únia so Schengenom!).

Archív Martina Bútoru1999, Bratislava: Debata s predstaviteľmi mimovládnych organizácií.

A ešte jedna spomienka na kurióznu udalosť, ktorej sme s Martinom dnes už jediní žijúci svedkovia: v decembri 1968 sa chýrny literárny kritik Alexander Matuška akousi zvláštnou náhodou ocitol na večernom posedení v Martinovom dome na Novinárskej ulici, kde s manželkou Elenou vtedy býval.  V istej chvíli začal náš podnapitý bard prudko nadávať na zaťa Laca Novomeského, „ktorý má vraj v tomto okolí vilu“. Svoje invektívy rozprával Martinovi priamo do očí, pričom vôbec netušil, že ich adresuje práve tomu zaťovi. Martin nepohol ani brvou a počas celej tej tirády len decentne prikyvoval. 

V prvých rokoch normalizácie ma Martin podozrivo často začal navštevovať v dome, kde som býval. Až neskôr som zistil, že dôvodom týchto návštev som nebol ja – chcel byť vo fyzickej blízkosti k dáme svojho srdca, istej Zore Takáčovej, ktorá s rodičmi bývala o poschodie vyššie.

Keď prišiel November 1989, bol Martin na spoločenskú zmenu odborne i mentálne pripravený – ako jeden z hlavných protagonistov VPN zásadným spôsobom ovplyvňoval tok udalostí. 

O desať rokov neskôr som fascinovane sledoval jeho aktivitu pri vykonávaní funkcie veľvyslanca Slovenskej republiky v USA. Ukázalo sa, že okrem intelektuálneho zázemia má aj famózne organizačné schopnosti. Ak to dnes ešte niekto nevie (alebo jednoducho na to zabudol), treba pripomenúť, čo je navždy zapísané v domácich historických análoch: na tom, že sa Slovenská republika stala v roku 2004 súčasťou euroatlantických štruktúr, má primárnu zásluhu Martin Bútora.

Dvakrát som Martina zažil hlboko skľúčeného: prvýkrát na jeseň 1969 na prahu normalizácie, keď už bolo jasné, že naše sny o demokratickom Československu sa definitívne rozplynuli, spoločenský a politický priestor ovládla spodina a vývoj pôjde iným smerom. A druhýkrát na jeseň 1992 pri sledovaní blížiaceho sa rozpadu spoločného štátu. Martin, syn slovenského otca a českej matky, mal štátny zväzok oboch národov vo svojich génoch a rozchod niesol ťažko.

V pamätnici k Martinovej sedemdesiatke som jeho životnú dráhu charakterizoval hudobnou terminológiou ako veľkolepé symfonické dielo v sonátovej forme, kde hlavná téma „prechádza od úvodnej expozície do búrlivého rozvedenia a smeruje, obchádzajúc reprízu, do fulminantnej kódy, ktorej vyvrcholenie je nateraz v nedohľadne“. Po desiatich rokoch s radosťou konštatujem, že to Martinovo vrcholenie stále trvá.

pred šesťdesiatimi rokmi sme tu mali šesťdesiate roky (minulého storočia) a ich druhá polovica bola poznačená istým rozvoľňovaním komunistického totalitného režimu. Významnú rolu (rád použijem to slovo, ktoré dnes tak dráždi našich ľavicových i pravicových extrémistov) v liberalizácii politických a spoločenských pomerov zohrávali práve študenti humanitných smerov. Martin Bútora bol ich výrazným predstaviteľom – písal publicistiku, spoluredigoval (opäť rád použijem to slovo) progresívne časopisy Kultúrny život, Reflex a Echo, organizoval rôzne stretnutia s osobnosťami kultúrneho a spoločenského života, vytváral to, čomu sa o ďalších dvadsať rokov začalo hovoriť „ostrovy pozitívnej deviácie“.

Raz medzi nás študentov pozval vysokého komunistického funkcionára Gejzu Šlapku. V našej knihe Martin Bútora – Rozhovory o časoch, ktoré sme žili a žijeme, ktorú sme tvorili v rokoch 2020 – 2021, Martin spomína: „Kládli sme mu otázky na telo a on obhajoval režim, ale tak strašne demagogicky, že som vyskočil a začal naňho kričať: ‚Súdruh, ale argumenty! Argumenty!‘ (...) Inteligentní ľudia by si mali vedieť svoje rôzne názory vecne vyargumentovať.“  

Martin Bútora patril k najdôležitejším ľuďom slovenskej časti Novembra ʼ89. Nie, neburácal na tribúnach, mal iné dôležité poslanie – bol spolutvorcom programu, dnešným jazykom povedané, softvéru Nežnej revolúcie. 

„Aj vďaka jeho neúnavnej činnosti na poste veľvyslanca Slovenskej republiky v Spojených štátoch amerických sa Slovensko 29. marca 2004 stalo členom NATO.“ 

Najmä Martinovou zásluhou to bola revolúcia argumentov o tom, prečo je totalitný režim neudržateľný, prečo musí padnúť a uvoľniť priestor pre nástup slobody a demokracie. (Aj argumentov o tom, ako by mala vyzerať naša postkomunistická realita, ale to je už iná kapitola). A ak slovenská podoba protitotalitnej revolúcie dostala prívlastok nežná, bol v tom aj odtlačok Martinovho prístupu k svetu, dokonca aj k tomu zlému a neľudskému... Martinova Nežná revolúcia bola revolúcia argumentov s ľudskou tvárou. 

Šesťdesiat rokov čítam Martinove texty. Sú múdre, vyargumentované a stále je v nich aj istá miera nehy, takej prepotrebnej v dnešnej slovenskej politickej a spoločenskej realite, plnej zloby, nenávisti, agresivity a lží.

Zásluhy Martina Bútoru o vznik a rozvoj slovenskej demokracie sú zásadné. Aj vďaka jeho neúnavnej činnosti na poste veľvyslanca Slovenskej republiky v Spojených štátoch amerických sa Slovensko 29. marca 2004 stalo členom NATO. A presne o štyri dni, čiže 3. apríla 2004, tu bola historická šanca oceniť zásadný podiel Martina Bútoru na páde komunistickej totality a na budovaní demokracie na Slovensku – kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Slovensko vtedy opäť raz ukázalo svoj „pravý“ obraz – 55 percent voličov posunulo do druhého kola Mečiara a Gašparoviča a v ňom si zvolilo „prezidenta hlavy štátu“ Gašparoviča. 

ARCHÍV MARTINA BÚTORUMartin Bútora ako študent na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1964.

Na Andreja Kisku, ktorý vrátil prezidentskému úradu dôstojnosť, sme si museli počkať do roku 2014, Zuzana Čaputová ju ďalších päť rokov držala na vysokej úrovni. Po desiatich rokoch prezidentovania dvoch slušných ľudí čakáme opäť.

Martin Bútora sa prezidentom Slovenskej republiky už zrejme nestane, ale pre mňa, a viem, že aj pre mnohých iných, navždy ostane prezidentom jej lepšej stránky. 

Posledná otázka, ktorú som mu v našej knihe rozhovorov položil, znela: „Čo je pre teba v živote najdôležitejšie?“

Martin odpovedal:

„Pokúšať sa dať životu zmysel. Tak, aby ma ten zmysel presahoval, aby k niečomu prispel, s niečím pomohol. Povzbudí ma, keď sa pritom môžem oprieť o lásku najbližších, ako aj o skúsenosť a energiu spriaznených partnerov. Často pochybujem, či sa to podarí, ale to mi nebráni skúšať to znovu.“

Milý Martin, skúšaj to ešte veľa-veľa rokov!

tí, ktorí Martina a Zorku poznajú, si iste vedia predstaviť tú srdečnosť, s akou nás na chalupe privítali. Oni ju rozdávajú asi každému, ale ja som sa vtedy cítil výnimočne.

Nastal ten pohyblivý sviatok (Hemingway), keď sme sa do noci rozprávali pri ohni a ráno Martin pobehoval medzi chalupou a stolom na priedomí, znášajúc naň hostinu, ktorú nazýval raňajkami.

Takýchto pohyblivých sviatkov sme zažili odvtedy nespočet, a keď sa s Bútorovcami priatelíte 45 rokov, spomienky sa zlievajú do jedného obrazu nekončiacich rozhovorov. Sú síce oddelené prestávkami, ale v princípe ide o jeden rozhovor na rôznych miestach a v rôznych zostavách priateľov. Jeden veľký celoživotný pohyblivý sviatok.

Bolo by nosením dreva do lesa vymenúvať Martinove zásluhy o lepšie Slovensko. Je terapeutom traumatizovanej spoločnosti s nekonečnou imagináciou, keď príde na to, ako vidieť život v jeho optimistickej verzii.

„Je terapeutom traumatizovanej spoločnosti s nekonečnou imagináciou.“

Po prvý raz som takto zažil Martina v novembri 1989 a s údivom som sledoval, ako prirodzene vstúpil do roly verejného človeka, sršal nápadmi, ako odkliať davy na námestiach, zbaviť ich strachu a nenávisti. A popritom som sa stále čudoval, ako je možné, že práve ja sa môžem považovať za jeho priateľa.

Ale keď si voľne premietam tú dlhú sériu spoločných pobudnutí, predsa len mi vyskočia v pamäti niektoré okamihy. Sedím v rezidencii slovenského veľvyslanectva s Martinom a Zorkou, mohlo to byť niekedy okolo roku 2001, pijeme whisky a hovoríme o tom, či sa Slovensku podarí stať sa členom NATO. Zisťujem, že Martin pozná vo Washingtone každého.

Alebo – relatívne nedávno, vo februári roku 2023 – sedíme v poľovníckom zámočku Karla Schwarzenberga a vieme, že je to možno naposledy. Málokto vie tak intenzívne prežívať  pohyblivé sviatky ako Martin.

A do jedného nekončiaceho filmu mi splývajú stretnutia u nás doma na záhrade, kde debatujeme do noci a Martin srší nápadmi, ako vidieť svet aj Slovensko v lepšom svetle.

Ale v spomienkach sa predsa len vraciam k tej návšteve na chalupe v Hodruši. Videl som tam totiž ten neobyčajný jav, keď muž a žena tvoria harmonický pár, keď sa láska prejavuje akoby mimochodom, cez vzájomnú srdečnosť a dobroprajnosť, cez humor a veľkorysosť. Takýto by som chcel byť a takto by som chcel žiť so svojou ženou, pomyslel som si vtedy.

Obávam sa, že sa mi to nepodarilo, lebo Martin je nenapodobiteľný, ale celoživotné priateľstvo s ním a Zorkou zo mňa bezpochyby urobilo lepšieho človeka, než akým by som bol bez nich.

jediná role, kde se Martinovi ne zcela povedlo určit vývoj, byl diagnostik alkoholismu. Protože navzdory tomu, že popíjím celý život a pravidelně – a jsem tudíž z definice regulérní alkoholik –, neocitl jsem se na jeho terapeutické pohovce. Naštěstí, nebo shodou okolností. Jinak byl Martin úspěšný na cokoli sáhnul. Nemluvě o roli manžela, kde byl sice menší polovinou ideálního celku, ale prosadil se. Nemluvě o roli rodiče. Nemluvě o roli přítele, spolupracovníka, kamaráda a ochránce slabších a potřebných.

Čím to ale je? Je mužem mnoha schopností a talentů? Nebo se někde napil kouzelného nápoje, nebo upsal čertu? Bútora ale není Houdini, escapista, který mizí a uniká v rozhodující chvilce napětí z hrozivé situace. On naopak v takové chvíli do svého nového poslání skáče startovací šipkou jako do bazénu s živou vodou. Vynoří se na hladině a krauluje k cíli.

Martin není a nikdy nebyl typ James Bond, který po krátké pauze od minulé mise vstane a jde sebevědomým krokem plnit další těžký úkol v nažehleném obleku s ironickým výrazem na rtech, bez stopy pochybnosti nebo stopy strachu a nervozity. Naopak, vždy opakovaně a do důsledku diskutoval svou novou misi s kritickými pochybnostmi o své šanci uspět a zvládnout těžký úkol na potřebné úrovni a s výsledky, které prospějí druhým, Slovensku nebo lidskému poznání a štěstí. 

Boris Németh

Myslí a pracuje pro druhé. To je jeho živá voda. Plný pochybností, nejistoty, s potřebou zkoumat, diskutovat, znát pohled druhých, nevyhýbat se kritice nebo podstatným, jakkoli nepříjemným informacím. Neměl jsem proto nikdy pochybnosti o tom, co mi říkal, nebo psal, nebo vzkazoval. 

Bútora patří ke generaci, která se musela a byla zvyklá učit se nové, dosud neznámé a profesně nenacvičené věci, které se neučili ani ve škole, ani ve večerních kurzech. Učit se, vzdělávat a seznamovat s neznámým je základní paradigma, v kterém nejen vyrostl, ale které ho udržovalo na nohou a v běhu. Ano, blíže má k běžci Forrestu Gumpovi. Kdo by řekl, že postaví dům – ambasádu ve Washingtonu, že postaví think tank jako základní reakci na nepřízeň doby, že se on, humanista a společenský vědec, dokáže ponořit do vojenských, obranných a diplomatických hlubin NATO a pomůže Slovensku na Západ, že si troufne jít do soutěže o práci prezidenta Slovenska a svým klidným a věcným tónem narýsuje svou vizi budoucnosti země. 

K tak širokému spektru práce a úloh samozřejmě patří i prohry. U Martina ovšem vždy se ctí, morálním uznáním vítězů a kritickou sebereflexí. Nic člověka tak neposílí jako kvalifikovaný, nehysterický prožitek porážky nebo neúspěchu pod samotným vrcholem. Za roky, co se známe, mi připadal vždy ale nervózní a emocionální v momentech, kdy šlo o důležitý krok pro Slovensko. A spíše klidný a nad věcí, když šlo o významný krok pro Bútoru samého. 

ARCHÍV MARTINA BÚTORURok 1999 Washington, Spojené štáty americké: Veľvyslanec Slovenskej republiky v USA Martin Bútora odovzdáva poverovacie listiny americkému prezidentovi Billovi Clintonovi.

Zažil jsem ho skoro v slzách a nejistotě ve chvílích, kdy pražský Summit NATO v roce 2002 rozhodoval, zda Slovensko bude mezi pozvanými. Emoce propukly na konferenci v pražském Senátu ve chvíli, kdy se pozvání naplnilo. Z hloubi své naděje dřel na volebním programu VPN, když se Verejnosti proti násiliu před volbami 1990 nedařilo. A neslyšel jsem, že by zvyšoval kritický tón vůči slovenským politikům, kteří nepracovali právě v souladu s bezpečnou a demokratickou budoucností země. Dokud neselhali nebo se vysloveně neposunuli mezi nepřátele demokracie a otevřené společnosti pro všechny, kterým bylo dříve Československo a později Slovensko domovem.

To poslední, co chci zdůraznit, protože to je jakousi Martinovou osobnostní substancí, je jeho schopnost dávat šance a příležitosti ženám ve svých různých projektech a posláních. Nevím, zda a jak to plynulo z jeho životního soužití a manželství, ale od sekretariátu VPN, od celé atmosféry v Mozartově domu až po vedení Inštitútu pre verejné otázky, vždy dokázal mezi svými spolupracovníky mít skvělé expertky, sebevědomé diskutérky a samostatné a silné průrazné osobnosti, ženy s mimořádnou přidanou hodnotou a charismatem. Možná proto ani Martin nikdy nemarnil čas, což považuji za hlavní ženskou schopnost. A vše to, co zvládl, mohu jen ocenit dlouhým a pomalým potleskem. A důvod? Byl za mnoho dekád u všeho, co bylo pro Slovensko životně důležité a v nebývalém vzmachu úspěšné. Kdo další to může o sobě v slovenské společnosti odpovědně říci? Jistě se najdou, ale Martin je jen jeden.

stretávali sme sa akoby riadením osudu aj v revolučných novembrových dňoch. Povestný nezmar Martin pribiehal medzi nepretržitými ťažkými rokovaniami výborov VPN. Z bezprostrednosťou jemu vlastnou sa u mňa doma sám ponúkol z chladničky alebo sa na manželkine prekvapenie bez rozpakov trebárs aj osprchoval. Prebdené noci dospával cez deň v mojej pracovni, len tak na koberci. V spánku sa nedal rušiť našimi vzrušenými spormi, ale mozog mu pracoval nepretržite. Paradoxne sa v správny okamih vždy nečakane a trefne ozval. Boli sme neohrozene zásadoví a mladí. Vďaka úctyhodným šedinám Martinova principiálna zásadovosť a rozhľad obdivuhodne dozreli a pre dnešné Slovensko je prospešný o to viac. 

Nezabudnuteľné okamihy s Martinom mám zachytené na videu počas silvestrovského neželaného zániku spoločného štátu a zrodu nového. Sviatky sme roky šťastne trávili s Bútorovcami v kruhu priateľov, s rodinami Maroša Porubjaka, Maroša Puobiša, Milana Šútovca, Ivana Mártona, Jany Plichtovej, Ruda Sikoru, Petra Zajaca, a zavše aj s mnohými inými...  Žiaľ, viacerí z partie už tu nie sú. Boli to dni radosti s našimi deťmi, ale hlavne noci nasýtené nielen dobrým jedlom a pitím, ale aj debatami a úvahami o udalostiach a povahe doby, ktorú sme práve žili. Vzrušene sme očakávali a kvitovali Martinove zasvätené prenikavé postrehy o našom momentálnom postavení vo svete. Silvester 1992 bol iný. 

„Rokmi Martina už vídam iba tu a tam, ale stále je tým voľakedajším terapeutom omylov a sklamaní.“

Cez deň sme vyrazili autami na československý hraničný priechod. Šokovala nás už čerstvo inštalovaná tabuľa Česká republika, vztýčená pri hraničnej unimobunke nahlodanej hrdzou. Cez veľkú okennú tabuľu sme pátravo nazerali do prázdnej kancelárie s rozheganým kreslom pri písacom stole, na ňom ležal v prachu a špine prázdny šuplík. Všetko som starostlivo nakrútil, najmä ironické reakcie pobavených priateľov. Martin už o chvíľu sedel v aute a sústredene spisoval nejaké prehlásenie na papier s podložkou oprenou o volant. 

Večer sme sviatočne oblečení, ale s náladou vyhnancov tŕpne čakali so šampanským v ruke na odbitie polnoci, čo sa to po nej bude diať. A keď nám odbilo a rozluka s bratmi sa stala faktom, stáli sme vyjavene pred televíznou obrazovkou, burácajúcou frenetickými výjavmi. Martinova tvár, zvečnená v detaile na videu, uprene skúmavo pozoruje oslavné ceremónie, nehybná, stoicky bez výrazu, v jeho typickom geste s prstami zľahka na perách. K jeho tvári by som mohol vpísať do komiksovej bubliny to Krylove – „táto noc nebude krátka...“ 

Ale temné noci sa zákonite striedajú so slnečnými dňami. Rokmi Martina už vídam iba tu a tam, ale stále je tým voľakedajším terapeutom omylov a sklamaní. S pozitivistickým nadhľadom neúnavne pripomína zmysel vecí a ponúka nádej.   

bol som študent filozofie a histórie a s jeho synom Daňom sme sa na škole spriatelili, a spolu s ďalšími študentami sme sa stretávali, vymieňali si rôznu podzemnú literatúru, bavili sa o politike, nadávali na režim, vysmievali sa z komunistov i organizovali rôzne podujatia. Podobné semináre ako ten na fakulte prebiehali aj na Patrónke, v „unimobunkách“ Výpočtového strediska SAV. Semináre sa venovali niečomu, čo sa nazývalo socio-diagnostika, a pozvaní spíkri tam objasňovali na základe dát spoločenskú realitu. Okrem Martina tam vystupovali aj Zora Bútorová, Fedor Gál, ale pamätám si aj Pavla Friča, Ivana Dianišku a ďalších. 

Bolo veľmi občerstvujúce vypočuť si ideológiou nezaťažené interpretácie a pohľady, pričom „na ulici“ zúrila jediná totalitná pravda, povedané Martinovými slovami: „socialistická megalománia, politická iracionalita, extenzívne hospodárstvo (…), režim staval na strachu, vydieraní, oportunizme, kolaborácii, na prízemných pohnútkach, na ľudských bolestiach a zlyhaniach“.

Martina som vnímal aj na stretnutiach ochranárov v Horskom parku, kde sa hovorilo o Bratislava/nahlas a iných zisteniach týkajúcich sa spoločenskej krízy, v ktorej sme žili.  „... pritom v prípade ochranárskej komunity už nešlo iba o diagnózu, o vyslovenie pravdy, ale aj o návod na terapiu vo veľkom a konkrétny občiansky aktivizmus v malom...“

Onedlho prišiel November 89. Zúčastňoval som sa mítingov na Námestí SNP a zároveň ich aj dokumentoval fotoaparátom. Martina som počas druhého mítingu na Námestí SNP 23. novembra zachytil pod tribúnou s pre neho charakteristickým gestom intenzívneho rozmýšľania a tvorby „tu a teraz“. 

BORIS STREČANSKÝ

BORIS STREČANSKÝBoris Strečanský: Martin Bútora 23. novembra 1989 na Námestí SNP pod tribúnou s charakteristickým gestom intenzívneho rozmýšľania a tvorby „tu a teraz“. Je vysoko pravdepodobné, že si vtedy pripravoval vystúpenie.

Je vysoko pravdepodobné, že si vtedy pripravoval svoje vystúpenie, v ktorom spomenul odkliatie a ktoré hutne vyjadrilo emóciu i politickú esenciu danej chvíle (pozn. red. – citát je uvedený v texte Petra Zajaca). Neskôr o ňom v publikácii zostavenej Ingrid Antalovou Verejnosť proti násiliu 1989 – 1991. Svedectvá a dokumenty, ktorú vydala Nadácia Milana Šimečku v r. 1998, uviedol: 

„V takejto atmosfére som si rýchlo rukou napísal pár slov o tom odkliatí. To pôvodne nebolo v pláne, ani som nemal nič pripravené. Iba som na mieste pocítil, že by bolo hodno komentovať to, čo sa práve odohralo s Alexandrom Dubčekom zostúpeným priamo z nebies, nebesá možno nie je ten vhodný výraz, povedzme skôr že z nebytia, to je ten správny termín, pretože ten človek tu oficiálne dvadsať rokov neexistoval, nebol, nielen politicky, ale aj ľudsky bol odsunutý do neexistencie.“ 

Odvtedy som ho často sledoval a počúval na rôznych podujatiach a vždy som obdivoval jeho štylistickú bravúrnosť, dramatickú pregnantnosť a sociologickú presnosť. Vždy s citom pre publikum a kontext, emóciu danej chvíle.  

V januári 1990 mi ako relatívne dobre anglicky hovoriacemu študentskému aktivistovi bolo ponúknuté zúčastniť sa ako zástupcovi slovenského študentského hnutia (spolu so Sveťom Bombíkom a Vladom Puchalom z Prešova) oficiálnej návštevy prezidenta Havla a predsedu vlády Čalfu do Kanady a USA, ktorá sa konala koncom februára 1990. Táto cesta je pre mňa dodnes veľmi silným zážitkom a súčasťou mágie toho obdobia. Strih. 

Sedíme so Sveťom v pravej časti vládneho IL-62, ktoré sa práve odlepilo zo vzletovej plochy pražského letiska. Pred nami sedí Martin, otočí sa k nám so zapnutým diktafónom, jemu vlastným spôsobom, a s nefalšovaným intenzívnym záujmom sa nás pýta: „Čo cítite? Aké máte očakávania od tejto historickej cesty?“ Aj on si uvedomuje zvláštnosť tejto chvíle. Stále nemôžeme uveriť, že sa TO deje. Obrazne sa stále štípeme do líc. 

Absolvujeme spoločné stretnutia vrátane pamätného prejavu prezidenta Havla v Kongrese Spojených štátov. Ráno 21. februára v D.C. prichádza správa, že nás (Martina a mňa) ráno čakajú v redakcii C-SPAN na viewer call-in live interview s redaktormi U.S. News and World Report a C-SPAN. Interview vybavil „náš“ slovensko-americký lobista John Hvasta, ktorý pomáhal študentskému hnutiu a pôsobil v D.C. medzi rôznymi krajanskými spolkami a u ktorého som následne strávil štyri mesiace vybavovaním štipendií pre študentov z našich univerzít (John bol tiež jeden z mála šťastlivcov, ktorým sa podarilo utiecť z väzenia v Leopoldove v 50. rokoch). 

ARCHÍV BORISA STREČANSKÉHO21. február 1990, Washington: Boris Strečanský, Jozef Kučerák, Martin Bútora, Marcy Kaptur (dnes už najdlhšie pôsobiaca žena v dejinách Kongresu USA) a Svetoslav Bombík na jednej z chodieb na Capitol Hill v D.C.

V štúdiu sa potím, vajatám, na niektoré otázky odpovedám vágne. Martin situáciu zachraňuje, odpovedá s prehľadom a suverénne. Vysvetľuje americkému publiku kontext, čo je VPN, fungovanie inštitúcií, mediálnu scénu, ktorú v tom čase stále z väčšej časti ovládali komunisti. Divákov zaujíma, ako sa vyrovnáme s nárastom nerovností v trhovej ekonomike. Dotýkame sa tém budúceho rozvoja, či bude možná nejaká tretia cesta rozvoja medzi kapitalizmom a socializmom, ako naznačoval aj Havel vo svojich vystúpeniach. Martin spomína sociálne nerovnosti, ktoré sme zdedili z komunizmu, a tiež upozorňuje na významnú mieru neurčitosti, ktorá nás sprevádza a bude sprevádzať, ale aj na výzvu, ako v slobodnom, demokratickom politickom systéme hľadať rovnováhu medzi ekonomickým a sociálnym rozvojom. Trvá to asi hodinu. 

Netrvalo dlho a s Martinom sme sa v kontexte reflexie a mapovania občianskej spoločnosti začali stretávať od približne druhej polovice deväťdesiatych rokov cez moju spoluúčasť a spoluautorstvo na kapitolách o občianskej spoločnosti a mimovládnych neziskových organizáciách v Súhrnných správach o stave spoločnosti, ktoré začali vychádzať najprv (prvá správa) v rámci Nadácie Sándora Máraiho za r. 1995 a neskôr už ako edícia Inštitútu pre verejné otázky. Následne som mal možnosť sa podieľať ako spoluautor i spolueditor s Martinom na viacerých publikáciách o občianskej spoločnosti. Obdivujem odvtedy Martinovu erudíciu, schopnosť prepájať jednotlivé domény humanitných a spoločenskovedných disciplín, objavovať súvislosti a upozorňovať na dôležité nuansy. A v neposlednom rade vždy hľadať pozitívne a konštruktívne riešenia, a ak kritizovať, tak vždy trefne, ale láskavo a s láskou. 

Občianstvo i občianska spoločnosť sa rokmi slobody na Slovensku diverzifikovali a rozvíjali. Rozvíjala sa ich infraštruktúra, samoorganizácia, ale i guráž, ochota a vôľa postaviť sa moci. Lenže to isté platí aj pre časť občianskej spoločnosti, ktorá má iné hodnotové východiská. Martin tému občianskej spoločnosti reflektoval vždy ako nosnú tému demokratickej transformácie a tiež aj ako výzvu pre každodenný zápas o slobodu. 

Dnes, keď opäť ako politické spoločenstvo zápasíme sami so sebou, s vlastnými démonmi neslobody, únosom demokratickej kultúry, ohrozovaním slobody a deštrukciou inštitúcií, Martin nám spolu s Ralfom Dahrendorfom odkazujú, že „urýchliť zakorenenie občianskej spoločnosti je takmer nemožné. Je však možné, potrebné a vlastne nevyhnutné urobiť všetko preto, aby sa nespomalil, či dokonca nezahatal“. Berme to ako jeden z mnohých Martinových odkazov pre dni, mesiace a roky, ktoré nás čakajú. 

drahí priatelia,

to, že sme sa tu dnes takto zišli, je naplnením túžby, na ktorú sme čakali dvadsať rokov. Démon strachu je zahnaný. Sme odkliati! Z pazúrov bezmocnosti a skepsy sa znovu dvíha národ. Nie vždy a nie všade sa to tak darí. V slovenských mestách a na vidieku je ešte vždy veľa obáv, veľa neistoty. Pomáhajme si navzájom prekonávať tieto pocity. My, to jest verejnosť, už nesmieme prehrať. Šírme všade nový pocit víťazstva – v ovzduší tolerancie a dialógu. Každý musí dostať šancu. Nemáme sa čoho báť!

Bolo to kľúčové vystúpenie. Udeľovalo tomu, čo sa odohrávalo na Slovensku a v Československu v novembri 1989, rád. Zbavovalo strachu. Pomáhalo dvíhať národ. A nečakali sme dvadsať rokov, ale od roku 1939. Martin použil slovo verejnosť, ktoré sa stalo šiboletom, poznávacím znakom novembrovej zmeny. Hovoril o pocite víťazstva v ovzduší tolerancie a dialógu a o šanci, ktorá sa v júni 1990 zmenila na víťazstvo v prvých slobodných voľbách. 

Myšlienka odklínania bola Martinovým vkladom do mítingov na Námestí SNP a do zmeny totalitného komunistického režimu na slobodný. Samotné slovo odklínanie nebolo vôbec náhodné. Martin Bútora poznal jeho význam a historické zázemie. V úvahe Odkliati pre budúcnosť zo 6. júna 1990, tesne pred prvými slobodnými voľbami, napísal, že „odkliatie neznamená iba pomenovanie, odkrytie zakazovaného či málo známeho, ale aj dramatizáciu, čiže zavedenie dimenzie času“ a že „odkliatie je čisto írečité rozprávkové slovo a možno sa ujalo aj preto, že nám je podvedome sympatické: rozprávky mávajú šťastný koniec“. 

Nebolo to však len „čisto írečité rozprávkové slovo“. Odkliate znamenalo v prvom rade prekonanie zmeraveného stavu a hibernizovaného času v zakliatej hore, ako sa novomýticky, rozprávkovo označovala zakliata krajina. Národná filozofia – ako si to všimol už Tibor Pichler – nemusela mať podobu traktátu a filozofického spisu. Jazyk slovenského romantizmu a národného pohybu premietal základnú spoločenskú zmenu do jazyka rozprávok (Ján Francisci, Ján Botto, Janko Kráľ), básnických skladieb (Samo Chalupka, Michal Miloslav Hodža) a v rokoch 1844 – 1849 do publicistického jazyka médií (Ľudovít Štúr). 

„Je začarovaný kruh vzmachov a pádov osudovou dejinnou nevyhnutnosťou Slovenska?“

Slovenský romantický jazyk nie je celkom iste jazykom bludov, ale nového romantického mýtu o slobodnej (Francisci), spravodlivej (Botto) a slušnej (Štúr) krajine. To vycítil Martin Bútora a ľudia na námestiach celého Slovenska mu dali za pravdu. Prepojil kľúčové obdobie vzniku moderného politického slovenského národa a jeho romantický jazyk s historickým momentom, v ktorom sa menilo spoločenstvo strachu na slobodnú spoločnosť. Martin Bútora vlastne v tej chvíli odpovedal na klasickú otázku: „Odkiaľ prichádzame, kto sme, kam kráčame?“ 

Na princípe odklínania jednotlivých sociálnych skupín, vrstiev, spoločenstiev až do ich okrajových polôh sme založili koncepciu mítingov, ktoré zmenili slovenský a československý svet. Tú zmenu vyjadrovalo programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov v dvanásťbodovom programe, ktorý aklamačne prijalo Námestie SNP v Bratislave 25. novembra 1989. To bola naša hviezdna hodina. 

Entuziazmus novembrových námestí medzitým vyprchal. Pokiaľ však bude platiť program slobodnej, demokratickej spoločnosti, zakotvený v Ústave Slovenskej republiky, nebudeme znormalizovaní, ale normálni. 

Slovensko ešte raz zažilo historický zdvih pri vstupe do Európskej únie a NATO (2004). Po roku 2012, za Ficovej jednofarebnej vlády aj za Ficovej vlády s SNS a stranou MOST-HÍD sme však zažili civilizačný prepad, spojený s masívnou korupciou a vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera nasadili tomuto civilizačnému prepadu korunu a skončili sa sebadeštrukciou. Za dnešnej vlády Roberta Fica vyzerá Slovensko už opäť ako zakliata krajina a ľudí sa zmocňuje beznádej alebo si pestujú ničím neodôvodnené ilúzie.

Vieme, odkiaľ prichádzame, aj to, kto sme, nevieme, kam kráčame. Z toho vyplývajú nové otázky. Je začarovaný kruh vzmachov a pádov osudovou dejinnou nevyhnutnosťou Slovenska? Alebo sú naopak sloboda, spravodlivosť a slušnosť dané raz a navždy? Určite nie. Je daný navždy ich koniec? Ani to nie. My, ktorí sme zažili ako účastníci a aktéri premenu na slobodnú spoločnosť, to môžeme dosvedčiť. V slobodnej, spravodlivej a slušnej spoločnosti však budeme žiť až vtedy, keď sa budeme správať dlhodobo ako slobodní, spravodliví a slušní ľudia.

príhovor, ktorý som v prítomnosti prezidenta Václava Havla predniesol v predvečer štátneho sviatku v budove opery SND pred zaznením Verdiho Requiem, sme rovnako pripravovali všetci traja, jeho poslednú podobu pripravil Martin. Bol to prvý politický pokus po desaťročiach násilia hľadať v slovenskej spoločnosti cesty zmierenia.

Toto všetko sa však dialo, v akejsi osudovej spojitosti, v atmosfére prebiehajúcich prvých veľkých politických zápasov na Slovensku. 25. októbra 1990 sa v SNR preberal takzvaný jazykový zákon. Vládny návrh tohto zákona umožňoval národnostným menšinám hovoriť v obciach a mestách, kde ich žilo aspoň dvadsať percent, na úradoch v ich materinskom jazyku. Týkalo sa to najmä maďarskej národnostnej menšiny. Oproti nemu stál takzvaný matičný návrh zákona, ktorý na úradoch prikazoval hovoriť len po slovensky. 

Slovenský parlament bol obkolesený demonštrantmi, ktorí požadovali prijatie matičného zákona. V parlamente stále niekto z poslancov SNS čítal rezolúcie, ktoré posielali demonštranti. Väčšina slovenskej spoločnosti bola nastavená na prijatie matičného zákona. Prichádzali rezolúcie zo škôl i podnikov. Atmosféra bola revolučná, a keď spomínam Petra Zajaca a Martina Bútoru, Peter bol stále v parlamente a od Martina, ktorý s ďalšími členmi VPN sledovali priamy televízny prenos z parlamentu, sme v jednej chvíli dostali fax, že nás sledujú a držia nám veľmi palce. Nad ránom sme prijali vládny návrh zákona. Ale protesty pred parlamentom pokračovali, vyústili do protestnej hladovky a ďalších demonštrácií, najprv pred budovou parlamentu, potom na Námestí SNP.

Súbežne s týmito udalosťami prebiehala tiež prvá veľká vládna kríza. 21. októbra 1990 vystúpil predseda vlády Vladimír Mečiar v televízii a bez toho, aby svoje vystúpenie s niekým konzultoval, vyzval ministra vnútra za KDH Antona Andráša, aby odstúpil zo svojej funkcie. Vyhlásil: „Ak pán minister zostane vo vláde, ja nebudem jej predsedom.“ Ultimátum dal do konca októbra. 24. októbra 1990 bol na námestí SNP veľký míting, kde túto požiadavku Vladimír Mečiar rezolútne zopakoval. Celé námestie podporovalo predsedu vlády v jeho požiadavke a prvýkrát tu zazneli hlasy, ktoré už oddeľovali Vladimíra Mečiara od VPN.

Popoludní 31. októbra 1990, keď som sa vo svojej kancelárii pripravoval na televíznu debatu na Bratislavskom hrade na tému zmierenia, ktorej sa zúčastnili Václav Havel, Miroslav Kusý, biskup Ján Korec a ja, prišiel do mojej kancelárie premiér Vladimír Mečiar a priniesol mi jeho rezignáciu na funkciu premiéra. Zostala mi v pamäti jeho veta v závere: „Zostal som sám s národom.“ Keď sme po televíznej debate išli do budovy opery SND na slávnostný koncert, ktorý v priamom prenose vysielala televízia, počas koncertu nám prišli do prezidentskej lóže povedať, že Vladimír Mečiar sa stratil a nikto nevie, kde je. Koncert pokračoval, ale my sme sa odobrali, aby sme celú situáciu vyhodnotili. Takáto napätá atmosféra pokračovala aj celý nasledujúci deň, kým prezident Havel navrhol riešenie, ktoré krízu na nejaký čas vyriešilo.

DRAHOTÍN ŠULLA/VTEDY/TASR12. január 1990, Bratislava: Heslo Česi a Slováci, sme bratia, v jednote je sila na mítingu na Námestí SNP. Zúčastnil sa aj československý prezident Václav Havel, ktorý prišiel do Bratislavy na oficiálnu návštevu.

Atmosféra v spoločnosti už vtedy, necelý rok po Novembri 1989, predurčila celý ďalší vývoj, ktorý sprevádza Slovensko do dnešných dní. Bol, je a nevieme dokedy tu ešte bude zápas dvoch línií, dvoch videní sveta. Jedna línia sa zrodila v novembri 1989, je to videnie sveta ľudí, ktorí vyznávajú demokraciu, slušnosť, vzájomnú toleranciu, a druhá, ktorá sa dostáva k moci označovaním „nepriateľa“, stálym zápasom s ním, nehľadiac pritom na slušnosť, toleranciu, už nehovoriac o hľadaní zmierenia v spoločnosti. Tento zápas sa zrodil v osudových chvíľach októbra 1990, potvrdil ho vznik Slovenskej republiky 1. 1. 1993 a trvá dodnes. 

Náš vzácny jubilant, spisovateľ, politik, diplomat Martin Bútora stál celý život na strane demokracie a hľadania porozumenia medzi ľuďmi dobrej vôle. Bol to on, ktorý odmietol podpísať v práci na začiatku roku 1977 „Antichartu“. Bol to on, ktorý prišiel s myšlienkou ísť 10. decembra 1989 na rakúsky breh Dunaja a zažiť atmosféru zjednocujúceho sa sveta. Bol to on, kto statočne stál na novembrových tribúnach a v situácii, keď vôbec nebolo jasné, ako všetko dopadne, vyzýval k „odkliatiu nás všetkých“ v týchto historických chvíľach krajiny. Pamätný je zápas ľudí demokracie za zachovanie Trnavskej univerzity po voľbách v roku 1992. Trnavskú univerzitu zachránilo vtedy spojenie kresťanských a sekulárnych ľudí na Slovensku. 

Martin bol za zachovanie Československa, hľadal cesty k zblíženiu a sebavedomiu Čechov a Slovákov. Keď sa Václav Havel 28. októbra 1991 vracal z Washingtonu, bola to Martinova myšlienka, aby na tento štátny sviatok Havel priletel do Bratislavy a tu bol za prítomnosti hradnej stráže vítaný ako hlava štátu. A keď v januári 1999 odchádzal za slovenského veľvyslanca do USA, on spolu s celým svojím kolektívom odviedol kľúčovú prácu v tom, že Slovensko sa vrátilo na trajektóriu demokratických štátov, vstúpilo do NATO a spolu s ostatnými štátmi V4 sa 1. mája 2004 stalo členom Európskej únie. 

Vo všetkých týchto zápasoch na Slovensku sme stáli bok po boku, kresťania a sekulárni ľudia. V tom bola naša sila, ktorá v niektorých ponovembrových periódach umožnila zvíťaziť videniu sveta, ktoré sa zrodilo v novembrových dňoch 1989, a posunúť tak Slovensko ďalej. V budúcnosti to nemôže byť inak. Ak nenájdeme znovu cestu k sebe, zachovajúc si každý svoju identitu, potom dovolíme ďalej víťaziť línii, ktorá hľadá nepriateľa, šíri nepriateľstvo medzi ľuďmi a uzaviera sa do svojej, pre Slovensko tragickej ulity. 

Milý Martin! Dožívaš sa krásneho veku. Máš sa s pokojným sebavedomím za čím obzrieť! Ale nič sa pre Teba nekončí. Všetci cítime, že Slovensko dnes stojí na politickej i duchovnej úvrati. Čaká sa na nástup generácie, ktorá prinesie do spoločnosti ideál, ktorý dokáže spojiť ľudí dobrej vôle pre dobro tejto krajiny. Tých ostrovčekov pozitívnej deviácie je na Slovensku veľa. Verme, že v jednej chvíli nadobudnú takú kritickú hodnotu, že zmenia atmosféru v spoločnosti. Tí, ktorí žijeme a sme svedkami minulých desaťročí, im musíme stále pripomínať, že bez spolupráce kresťanských a sekulárnych ľudí to nepôjde. Martinko, takže hor sa do práce! K tomu Ti volám: Mnohaja, blahaja, mnohaja, blahaja lita! Martinko, máme Ťa radi, vďaka za všetko! 

som hrdá na to, že som tam mohla stráviť naplno veľa rokov, kým som sa začala starať o deti. Som hrdá na to, že som stále aj s Martinom členkou jej správnej rady. A kam mi pamäť siaha, bol to práve Martin, ktorý prišiel s nápadom nadáciu založiť, a stal sa jej, ako v nejakom texte napísal prvý predseda správnej rady nadácie Miroslav Kusý, „spiritus agens“.

Myslím si, že som v živote mala a mám šťastie na ľudí. Na ľudí, ktorí sú citliví voči ostatným, ľudí, ktorí si robia dobre svoju robotu, ľudí, ktorí mi otvoria oči, keď to práve potrebujem, ľudí, ktorí sú ku mne láskaví. Kedysi to boli ľudia Novembra, neskôr vlastne tí istí okolo Nadácie Milana Šimečku. Martin patrí medzi nich. Priateľstvo s ním a ostatnými mi aj dnes pomáha spolužiť s tým nie celkom láskavým a citlivým zvyškom sveta.

Martin založil či spoluzaložil, vymyslel či vytvoril veľa projektov, iniciatív, asi aj organizácií, napísal množstvo textov, publikoval množstvo kníh. Pre mňa a pre všetkých, ktorí sme mohli byť pri tom, bol zásadný projekt dokumentácie osudov tých, ktorí prežili holokaust. Martin ho priniesol na Slovensko potom, ako sa počas svojej cesty v Spojených štátoch amerických zoznámil s profesorom Hartmanom z Yaleovej univerzity, a po návrate mu myšlienky na archív videosvedectiev tých, ktorí prežili, nedal spávať. Téma holokaustu sa na Slovensku po Novembri 89 len veľmi pomaličky otvárala. Verejnosti sa postupne približovali ľudské osudy a zločiny, akých sa dopustili kľúčoví predstavitelia slovenského štátu deportáciou vyše 70-tisíc židovských spoluobčanov do nacistických vyhladzovacích táborov. Nebolo to a vlastne ani doteraz nie je jednoduché. Som presvedčená o tom, že keby nebolo Martinovho úprimného, citlivého záujmu, tak by sa v tom čase nikto iný do takého veľkého, náročného projektu nepustil. 

Martin svojím zmyslom pre detail a svojou precíznosťou – ktorými nás občas privádzal do šialenstva, najmä vo chvíľach, keď už bol text pomaly v tlačiarni a jemu sa ešte podarilo niečo vychytať – nainfikoval aj ostatných členov tímu. Pripravovali sme sa dlho a dôkladne. Som si ale istá, že práve pri tomto projekte bola úplne na mieste Martinova úzkosť z toho, ako to všetko dopadne, a možno aj strach z toho, či a ako začať. 

Sadali sme si k stolu s ľuďmi s vytetovanými číslami, hovorili sme so ženami a mužmi, ktorí často prvýkrát v živote otvárali príbehy, na ktoré chceli zabudnúť. Rozhovory veľakrát vznikali z potreby svedčiť, z potreby vykričať svetu pravdu napriek tomu, že často sami svedkovia neverili tomu, že sa na ich dušiach a telách skutočne páchalo to, čoho následkov sa mnohí z nich nikdy nezbavili. Pri konfrontácii s absurditou, so zlom ľudia inštinktívne cítia túžbu volať, varovať ostatných. Varovať cez svoju skúsenosť, uvedomujúc si zločinnosť mlčania. Oni prežili, ostatní nie, ale boli tam všetci spolu. Tí, ktorí zostali, hovoria i za ostatných a my sme mali možnosť počúvať ich príbehy a umožniť ich počúvať aj iným. 

Martin so Zorkou robili úplne prvý rozhovor s našou prvou svedkyňou pani Hildou Hraboveckou. Číslo na ruku jej vytetovali v Auschwitzi. Po novembrovej revolúcii sa stala neúnavnou bojovníčkou za pravdu, poznanie, prevzatie zodpovednosti. Sté výročie od jej narodenia si budeme pripomínať koncom roka. 

Tieto chvíle s ich príbehmi ma zasiahli hlboko, prehlboko a nebola by som tým, kým som dnes, keby som im nenačúvala. Som Martinovi veľmi vďačná za to, že mi dal svoju dôveru a dovolil spolupracovať, neskôr prebrať vedenie projektu. Nie som jediná, pre ktorú mal zásadný zmysel projekt, ktorý sa tu objavil vďaka Martinovej citlivosti a záujmu. Monika Vrzgulová, Peter Salner, Eva Salnerová, Ivan Kamenec. Aj pre nich boli príbehy, mnohokrát rozprávané prvýkrát v živote, prameňom, z ktorého čerpajú pri svojej práci, ale najmä v ich ľudskom prežívaní doteraz. 

Pracovne som sa s Martinom na chvíľu stretla pred dvoma rokmi pri príprave edície slovenskej mutácie kníh Malé VEĽKÉ dejiny Milana Šimečku, s ktorými som mala tú česť pomáhať. Po takmer dvoch desiatkach rokov doma s deťmi, v momente, keď som mala pocit, že čo už ty tu, prosím ťa, chceš, v tvojom veku, všetky vlaky už Ti ušli. Stretnutia s Martinom a so Zorkou boli pre mňa ako malý veľký zázrak. Ach, to je neskutočné. Koľko majú rokov? Však v tom lepšom prípade máš ešte kus života pred sebou. Tak okamžite prestaň fňukať a makaj. Nakopnutie v pravej chvíli a záväzok, že to svoje šťastie na ľudí, ako je Martin, predsa nepremrhám.  

Martin, objímam Ťa veľmi.

toto je aj  môj prípad vo vzťahu k drahému kolegovi a priateľovi Martinovi Bútorovi, ktorý sa v týchto dňoch dožíva svojho životného jubilea. Osud spôsobil, že môj život sa prekrížil s jeho životom v roku 1994, pričom od roku 1997 sa ocitol takto prekrížený takpovediac pod jednou spoločnou strechou – v Inštitúte pre verejné otázky (IVO). 

IVO je Martinovým dieťaťom od samého začiatku. Po prvom vydaní analytickej ročenky pod názvom Slovensko – súhrnná správa o stave spoločnosti (názov publikácie bol dielom Martina Bútoru a Pétera Hunčíka, ktorý stál na čele Nadácie Sándora Máraia, práve tá vydala prvý ročník Súhrnnej správy v roku 1995) prišiel Martin s myšlienkou vytvoriť nezávislé analytické pracovisko, ktoré by prevzalo rolu trvalého vydavateľa tohto pozoruhodného diela a zároveň by sa stalo platformou pre realizáciu ďalších výskumných, publikačných, konferenčných, vzdelávacích  a osvetových projektov. 

Bolo to obdobie, keď mečiarizmus zvádzal ostrý zápas so slobodou a slobodnou tvorbou všade, kde sa len dalo – v politike, ekonomike, národnostných vzťahoch, v občianskom angažovaní, v kultúre a umení. Zabŕdol aj do sociálnych vied. Snažil sa vytvoriť „alternatívne“ humanitné vedy  pod kuratelou Matice slovenskej, pripravoval prevzatie spoločenskovedných ústavov SAV týmto spolkom na čele s jeho vtedajším kryptoľudáckym vedením. 

Mečiarizmus obmedzoval priestor slobody a slobodnej tvorby, Martinov nápad ho naopak rozširoval. A naozaj, po svojom vzniku v roku 1997 IVO ako nezávislý think tank vytvoril dobré podmienky pre široké spektrum odborníkov z akademického prostredia a prostredia nezávislých expertov, aby mohli poctivo a slobodne analyzovať vývoj v krajine a informovať občanov o výsledkoch svojej práce. Dodávam, že Martinov nápad založiť IVO bol natoľko odvážny a inovatívny a argumenty v prospech jeho praktického uskutočnenia boli natoľko presvedčivé, že Inštitút otvorenej spoločnosti (áno, práve on, so zakladateľom Georgeom Sorosom) vôbec neváhal a projekt podporil. 

ARCHÍV MARTINA BÚTORURok 1998, Bratislava: Inštitút pre verejné otázky – Martin Bútora a jeho tím.

Založeniu inštitútu predchádzalo niekoľko expertných brainstormingov za účasti zaujímavých ľudí zo Slovenska a zahraničia (na jednom z týchto stretnutí sa zúčastnil aj terajší šéfredaktor .týždňa). Experti identifikovali prioritné oblasti aktivít nového výskumného pracoviska (demokratické inštitúcie a právny štát, európska integrácia a transatlantické partnerstvo, verejná mienka a politická kultúra, občianska spoločnosť, národnostné menšiny), uvažovali o odborných profiloch výskumníkov, o formách mediálnych aktivít. 

Nezabudnuteľný bol brainstorming v Senci. Tam Martin predviedol, ako dokáže skombinovať profesionálny prístup s humorom. Diskusia sa zasekla pri návrhoch názvu novej organizácie. Má to byť inštitút, ústav, fórum, asociácia, centrum? A ako by mal názov odrážať obsah činnosti novej inštitúcie a jej zameranie? Objavilo sa veľa návrhov, ale ani jeden z nich sa nám akosi nepozdával. „Už to mám!“ zvolal Martin s vážnou tvarou. Všetci prítomní spozorneli. „Mám to! Názov bude 15 percent – kritická masa“ (Martin tu narážal na jednu zo sociologických teórií, podľa ktorej ak sa v nejakom ľudskom spoločenstve alebo v organizácii schyľuje k zmene, tak jej úspešná realizácia závisí od toho, či sa k nej pridá aspoň 15 percent členov. To je tá potrebná kritická masa). Po chvíli mlčania ohromeného publika Martin zaradil spiatočku: „Ten názov by možno nebol zlý, ale viete si predstaviť, ako by zareagoval telefonujúci do našej organizácie, ak by sa na opačnej strane ozvalo: ‚Prosím. Tu je 15 percent – kritická masa‘.“ Všetci sa rozosmiali, zaseknutá diskusia pokračovala, zanedlho sme sa zhodli na názve Inštitút pre verejné otázky.

Som rád, že vďaka Martinovmu osloveniu som bol pri tom, keď sa projekt IVO začal materializovať, spolu s ďalšími jeho zakladateľmi  – Zorou Bútorovou, Oľgou Gyárfášovou, Péterom Hunčíkom, Františkom Šebejom, Ivanom Miklošom a Vladimírom Krivým. Martin bol vo februári 1997 zvolený za prezidenta IVO a pôsobil v tejto funkcii v priebehu dvoch kľúčových rokov zápasu o demokraciu a o miesto Slovenska medzi civilizovanými demokratickými štátmi.

Po zmene vlády po voľbách 1998 bol Martin oslovený novým vládnym zoskupením s prosbou vstúpiť do diplomatických služieb. Ujal sa úlohy de facto hlavného aktéra dosiahnutia nášho členstva v NATO na americkej pôde. Bez získania podpory Washingtonu by sme sa totiž členom NATO nestali. A Martin ako slovenský veľvyslanec podporu USA pre Slovensko získal, vďaka čomu sme sa stali súčasťou najsilnejšieho obranného zoskupenia na svete, proti ktorému si dnes netrúfne ani rozpínavý a agresívny euroázijský Mordor. To, čo Martin predtým podrobne skúmal s ďalšími expertmi v IVO – následky sebadiskvalifikácie krajiny v jej úsilí začleniť sa do euroatlantického spoločenstva –, svojím osobným nasadením pomáhal napraviť. Úspešne. 

Dokázal skĺbiť zvyklosti diplomatickej praxe s prístupmi typickými pre think tank. Newsletter, ktorý vydával slovenský zastupiteľský úrad vo Washingtone, bol nabitý najaktuálnejšími informáciami o Slovensku a zo Slovenska, sociologickými údajmi, správami z amerického „terénu“ o aktivitách slovenských diplomatov. Nechýbali oznamy o pripravovaných akciách, bolo toho neúrekom – diskusie, výstavy, koncerty, premietania.

„To, že tento štát existuje a mnohí jeho občania sa dnes snažia, aby zostal aj naďalej slobodný, demokratický a prozápadný, je veľká zásluha Martina Bútoru.“

Súčasní ignorantskí diletanti, ktorým po predčasných voľbách padla do lona moc, splietajú tragikomické bludy o „suverénnej slovenskej zahraničnej politike na štyri svetové strany“. Žijú v zajatí vlastnej nevedomosti a snažia sa presvedčiť občanov o svojej pochybnej „pravde“. Sú však – a zostanú – v tom lepšom prípade užitočnými idiotmi v službách vonkajšieho agresora, v tom horšom vedomými vlastizradcami. Nie oni, dnešní rozbíjači štátu, ktorým, zdá sa, nezáleží na ničom inom než na vlastnej beztrestnosti a doživotnej imunite, ale Martin Bútora je ten, kto sa o doterajšie prežitie štátu a zachovanie jeho suverenity v skutočnosti zaslúžil. 

Áno, tento štát bol v roku 1993 založený podobnými podvodníkmi, ako sú tí, ktorí v ňom vládnu od októbra 2023. V roku 1998 vďaka masívnej predvolebnej mobilizácii a občianskej kampani OK 98, na ktorej sa spolu s ďalšími mimovládnymi organizáciami a iniciatívami podieľal IVO aj Martin osobne, Mečiar a jeho podvodnícki lokaji stratili moc. Štát sa ocitol na historickej križovatke, a ak by sa vtedy odobral nesprávnou cestou, dnes by mohol byť pod cudzou nepriateľskou kontrolou alebo  – v tom najhoršom prípade, ktorý sa vtedy vôbec nedal úplne vylúčiť – by zanikol. To, že tento štát existuje a mnohí jeho občania sa dnes snažia, aby zostal aj naďalej slobodný, demokratický a prozápadný, je veľká zásluha Martina Bútoru. Ten sa v rokoch 1999 – 2003, ľudovo povedané, tak zahryzol do americkej politickej triedy a diplomatických zástupcov našich budúcich transatlantických spojencov, že mu napokon v roku 2004 naše členstvo v NATO bolo – a aj celej našej krajine – vytúženou odmenou. Nijako pritom nepodceňujem iných aktérov a ich rolu v tom, že domáce úlohy zadané Slovensku boli splnené, iba podotýkam, že bez Martinovho osobného nasadenia by to mohlo dopadnúť ináč.

Po splnení svojej historickej zaoceánskej misie sa Martin vrátil do IVO a znovu sa zapojil do výskumno-analytickej práce ako spolueditor, spoluautor a lektor mnohých publikácií inštitútu, ako účastník konferencií, okrúhlych stolov a workshopov doma aj v zahraničí. Analytické závery, ku ktorým dospieval v rámci výskumných projektov v IVO, sprostredkoval následne verejnosti v publicistických príspevkoch – v zosumarizovanej podobe si ich máme možnosť dnes prečítať v troch zborníkoch, publikovaných vydavateľstvami Kalligram (Odklínanie, 2004 a Druhý dych, 2010) a Artforum (Tváre a dátumy v spätnom zrkadle, 2023).  V rokoch 2014 – 2019 mal Martin možnosť zužitkovať svoje analytické schopnosti, odborné znalosti a bohaté praktické skúsenosti výskumníka, aktivistu a diplomata v pozícii poradcu prezidenta Andreja Kisku. 

Po 27 rokoch od svojho vzniku IVO pokračuje v práci, ktorá súvisí s jeho poslaním. Martin Bútora je stále jeho neoddeliteľnou súčasťou, so svojou povestnou výskumníckou poctivosťou, analytickou dôslednosťou a hodnotovou pevnosťou. IVO je aj naďalej pre Martina komfortnou zónou.

Martinko, vďaka Ti za Tvoju prácu, inšpiráciu a priateľstvo! Všetko najlepšie k narodeninám!

pri Martinovi sa nedá vybrať len jedna profesijná rola, pretože pre neho je príznačná mnohodimenzionálnosť rolí a schopnosť vzájomne ich prepájať. Je človekom s hlbokou spoločenskovednou erudíciou – autorom sociologických monografií (o alkoholizme a svojpomoci) a početných štúdií na tému občianskej spoločnosti, ale nie je len čistý akademik. Je stelesnením verejného intelektuála v najlepšom slova zmysle.

Skúsenosti z praxe terapeuta alkoholikov, ku ktorej sa dostal po nepodpísaní „anti-Charty 77“ a následnom vyhodení z výskumného ústavu, uplatnil v prelomových dňoch novembra 1989 pri kolektívnej terapii svojho druhu – pri prebúdzaní občianskej spoločnosti. Pravidelne, keď sa začína šíriť nálada bezmocnosti a nehybnosti, zaznieva v jeho vystúpeniach pozitívny étos s výzvou k občianskej aktivite. Martin vedel, že v období veľkých spoločensko-politických zvratov je dôležité získať ľudí pre zmenu nielen racionálne stanovenými cieľmi, ale osloviť ich aj na afektívnej rovine. Ako literát má dar jazyka a v kombinácii s vhľadom sociológa túto rolu plnil v pohnutých dňoch novembra 89 ako málokto iný vo vedení VPN. Konceptualizoval to slovami „odklínanie“ a „narodil sa občan“. Malo to síce skôr funkciu „seba-napĺňajúceho proroctva“, ale v revolučnom „momente pravdy“ to boli správne slová v kritickom čase. Tí, čo neskôr ironizovali koncept „odklínania“, nechápali, aké dôležité bolo v čase prevratných zmien osloviť ľudí pozitívnymi emóciami. Práve tie nám dnes obzvlášť chýbajú!

JÁN LÖRINCZ10. december 1989: Masový pochod Ahoj Európa na Deň ľudských práv z Bratislavy do Hainburgu.

Jeho literárna tvorivosť sa prejavila aj v schopnosti predložiť víziu drobnej či väčšej zmeny a mobilizovať kritickú masu potrebnú na jej realizáciu. Pre ilustráciu aspoň jeden príklad. Po jednom z mítingov v novembri ´89 sme debatovali do noci u Bútorovcov a Martin pred nami rozvinul ideu masového pochodu na Deň ľudských práv do Hainburgu. (Pre tých neskôr narodených pripomínam, že na prekročenie hraníc na Západ bola nutná výjazdná doložka a víza, čo vybaviť trvalo dlhé mesiace a úspech nebol zaručený.) Sediac vedľa Martina, som jeho scenár pochodu počúvala ako peknú rozprávku, ktorá má ďaleko od reality. 10. decembra 1989 sa však utopický scenár stal skutočnosťou. Asi stotisícový zástup v mrazivom slnečnom dni usporiadane pochodoval cez otvorené hranice bez pasov do Rakúska!

 Ako nositeľ pozitívneho étosu nachádzal potenciál k vlastenectvu a vyzýval občanov zrodeného štátu k „starostlivosti o každý kút krajiny, o prosperitu… obce, mesta, regiónu, národa, štátu“. Nezostával však iba pri slovách. Tak ako slovo strácalo na váhe, opustil prózu, uvedomil si, že vývoj krajiny treba nielen reflektovať, ale mať aj inštitucionálnu platformu na jeho ovplyvňovanie. V roku 1997 inicioval a budoval prvý think tank na Slovensku, Inštitút verejných otázok ( IVO). V kritických rokoch zápasu o charakter režimu bolo jeho založenie veľmi významnou inováciou, ktorej každoročné Súhrnné správy o Slovensku nám závideli aj u susedov.

Viem, že pri jubilejnom bilancovaní si zaslúžia ocenenia významnejšie výsledky Martinovho diela – literárneho, odborného, občianskeho i politického. Iste to urobia vo svojich príspevkoch dôstojne iní. Mne sa tu žiada byť viac osobnou. Pri písaní sa mi spontánne vynára niekoľko obrazov spojených s Martinom z rokov dávno minulých. Do popredia vystupuje výnimočná Martinova schopnosť oceniť a motivovať ľudí. Nezabudnem na veľkú kyticu ruží, ktorou  ma privítal po mojom návrate z disidentmi konšpiratívne pripravenej účasti na vedeckej konferencii v Kodani (apríl ´89). Martin dokáže oceniť a motivovať ľudí tak ako málokto. Morálna, ľudská podpora, ale i praktické rady pred „pozvaním“ na Februárku. Tie zdanlivo drobné činy spolu so sprostredkovaním textov disentu, českých sociológov v sivej zóne a spoločné debaty, boli dôležité pre moje  profesionálne-občianske formovanie v čase normalizácie a pôsobenia v štruktúrach. Som za to Martinovi neskonale vďačná.

nepoznám láskavejšieho človeka, ako je Martin Bútora. Alebo ešte inak, nepoznám láskavejší, svetlom prežiarenejší manželský pár, ako sú Martin so Zorkou. Deficit takýchto ľudí na Slovensku si nástojčivo uvedomujem práve dnes, a to z dôvodov, ktoré netreba čitateľom .týždňa pripomínať. Kde vládne hrubosť, agresivita a nekultúrnosť, pôsobia takíto ľudia ako z inej civilizácie. A oni aj z inej civilizácie naozaj sú.

Úctyhodný životný príbeh Martina Bútoru dozaista poskytuje dostatok oporných bodov pre tých, čo pripomenú neuveriteľné spektrum jeho aktivít psychológa venujúceho sa terapii alkoholových závislostí, sociológa, muža Novembra ´89, diplomata, publicistu, verejného intelektuála. Práve preto sa zameriam na osobné spomienky a na spoločné zážitky s Martinom, s ktorým sme sa priateľsky zblížili a ktorý sa, ako si predstavujem, už len svojím ušľachtilým výzorom hodí do salónov Washingtonu, kde aj skutočne v rokoch 1999 až 2003 ako veľvyslanec výrazne napomohol prijatiu Slovenska, tej dovtedajšej „čiernej diery“, do NATO a EÚ. Ale nepredbiehajme.

Niekto si neskoré 90. roky nedokáže predstaviť bez Mečiara či dvoch Mikiov, pre mňa je táto éra premárnených a obnovených príležitostí spojená s think tankom Inštitút pre verejné otázky (IVO) a najmä jeho každoročnými printovými správami o stave spoločnosti, ktoré sú dodnes pre mnohých analytikov a publicistov nenahraditeľnou studnicou informácií o novodobom Slovensku. O to viac, že tie veci si dnes nevygúglite, jednoducho nie sú v elektronickej podobe dostupné. A práve Martin ako spoluzakladateľ a prvý prezident IVO v roku 1997 má na zhmotnenej pamäti našich novodobých dejín najväčšiu zásluhu. 

Okrem textov IVO vydávalo aj fotografické správy o Slovensku, podporovalo filmové dokumenty, čo bola jeho ďalšia nezastupiteľná úloha. Vznikal tak obraz našej kolektívnej pamäti, ktorého hodnota časom narastá. A práve jeden z takých filmov – legendárny dokument Hej Slováci v réžii Roberta Kirchhoffa – IVO podporil. Martin mal tú odvahu, že nás dvoch s Robom, vtedy by sa povedalo „šíriteľov negatívneho obrazu Slovenska“, k sebe do Washingtonu pozval. Moje fotky ťapákovsky nedvižnej, s modernitou zápasiacej krajiny mierne užasnutým hosťom z diplomatického zboru a establišmentu vystavil, Robov film premietol. Skráťme to: napriek tomu nás do NATO a EÚ prijali. 

ANDREJ BÁNAndrej Bán: Zvyšok železnej opony, Devín, 1989. Do fotografickej knihy Andreja Bána Iné Slovensko napísal Martin Bútora úvodnú esej s hlbokým pochopením pre osobitú estetiku miznúceho Slovenska.

Martin napísal úvodnú esej do mojej fotografickej knihy Iné Slovensko (Slovart, 2006). Už vtedy som videl, že má pre osobitú estetiku miznúceho Slovenska hlboké pochopenie. Citujem z jeho (aj pre dnešok platnej) eseje Slovenský svet: „Zvolený spôsob socialistickej modernizácie vytvoril určitú mentalitu. Podporoval vieru v pokrok stelesnený vo veľkých stavbách, v zbrojárskych podnikoch produkujúcich nielen vojenský ‚špeciál‘,  ale aj špeciálnu kastu zamestnancov. Riadil sa princípom sociálneho inžinierstva, nestimuloval iniciatívnosť, tvorivosť, individuálnu zodpovednosť. Podporoval presvedčenie, že sociálny pokrok a civilizačný vzostup možno dosiahnuť aj pri obmedzovaní ľudských a občianskych práv. Táto mentalita, samozrejme, neodišla zo scény s plnými námestiami v novembri 1989. Nestačilo iba – ako to vidíme na Bánových fotografiách – odstrániť ostnaté drôty na hraniciach či symbolicky zabaliť do papiera komunistického milicionára, ktorý nad tým všetkým dozeral. Ten sa totiž rýchlo prezliekol do iných šiat, obrazne aj doslovne povedané.“

Krátko po začiatku Martinovej diplomatickej misie vo Washingtone na jar 1999 vypukla vojna v Juhoslávii. Nálety NATO mali legitímny cieľ zastaviť vraždenie etnických Albáncov v Kosove, ktoré páchal zločinecký miloševičovský režim. Slovensko vždy bolo a zrejme aj napriek realite bude prosrbské. V čase protiamerických protestov mal Martin odvahu a vystavil v americkom kongrese moje fotky z vojny a exodu v Juhoslávii. Ukázal tak, opäť, inú tvár Slovenska. Ukázal práce fotografa, ktorý zaznamenal ľudské utrpenie vyvolávajúce súcit a empatiu.

Po návrate z Washingtonu mi Martin povedal, že by veľmi rád absolvoval cestu po Slovensku a stretol sa s občianskymi aktivistami v rôznych regiónoch, ktorých som poznal. Tak sme spolu navštívili Banskú Štiavnicu, Čierny Balog, Liptovský Mikuláš, Rimavskú Sobotu. Všade to bol on, kto pozorne počúval to, čo hovoria iní; menej bol sám respondentom. Urobil to, čo by mali robiť permanentne, nielen pred voľbami, politici – chodiť medzi ľudí a hovoriť s nimi, počúvať ich. Mám pocit, že aj kdesi tu sa spoluvytváralo neochvejné celoživotné presvedčenie Martina Bútoru, že akokoľvek zle to so slovenskou spoločnosťou vyzerá, nádejou sú aktívni a statoční občania, jednotlivci roztrúsení, tak ako kedysi za socializmu, v „ostrovoch pozitívnej deviácie“.

Za toto všetko ti patrí veľká vďaka, milý Martinko! (Ty mi vždy píšeš v esemeskách Andrejko, tak azda si túto familiárnu zdrobneninu môžem dovoliť.)

osobný príbeh sa v nej podivne spája s modernými dejinami Slovenska. Na hladine dní, ktoré si tu žil, sa zrkadlia kľúčové udalosti doby. Tvoj život sa podobá pevnej niti, na ktorú  sa ako korálky postupne navliekali okamihy, v ktorých sa rozhodovalo o budúcnosti našej krajiny: Pražská jar, obdobie normalizácie, Zamatová revolúcia, zápas o novú demokratickú spoločnosť. 

Tvoj zmysel pre realitu a odhodlanie postaviť sa na stranu toho, čo je slobodnejšie a spravodlivejšie, vo mne vzbudzujú rešpekt. Jasnozrivým okom svedomia si vedel presne čítať etické dilemy doby a postaviť sa na správnu stranu spoločenského zápasu. Rokmi si tak nadobudol dôveryhodný status kompasu, podľa ktorého možno nastavovať smer konštruktívneho úsilia. 

Patríš k tým nemnohým ľuďom s výraznou osobnosťou, ktorí motiváciu k angažovanému životu neživia osobnými ambíciami. Poznám ťa už dosť dlho, no ani na okamih som nemal pocit, že ti ide o seba. Tvoje ego akoby nevstupovalo do hry. Kde sa iní nechali vtiahnuť do osobných sporov, nárokovali si svoj význam, ty si pôsobil ako otvorený priestor, ponuka k stretnutiu a zmiereniu, k hľadaniu spoločnej cesty pre lepšie Slovensko. To, čo si dával, si nedával okázalo, často si stál v úzadí a pomáhal iným, pripravoval si pre nich potrebný kontext a plán pre kroky, ktoré bolo treba urobiť. Bol si bránou, ustupoval si, aby iní mohli vstúpiť.

Podarilo sa ti to, čo nemnohým – zachovať si skromnosť, pokoru, nezištne sa angažovať pre dobro občianskej spoločnosti, napomáhať symbióze a spolužitiu, podporovať porozumenie medzi názorovo rozdelenými skupinami. Keby bol na Slovensku prevládol tento étos, veci verejné by sa medzi nami azda vyvíjali pozitívnejším smerom.

Pri pohľade na moderné dejiny Slovenska sa novinári i politológovia zvyknú sťažovať na zlyhanie elít. Neviem, koho presne pritom majú na mysli. Viem však o niektorých, ktorí istotne nezlyhali. Ich symbolom by si mohol byť ty, Martin. 

Poviem to trochu nadsadene, i keď viem, že tým na tvojej tvári vyvolám zhovievavý úsmev: Po všetky tie roky, i keď si sa ním nikdy nestal, si pre mňa bol mojím skutočným prezidentom. Nepoznám iného človeka, čo po taký dlhý čas s takou konzistentnosťou v sebe niesol  široko informovaný a étosom vzájomnosti predchnutý rozmer štátnika. Keď sa formoval demokratický program ponovembrového Slovenska, bol si v Prahe ako poradca Václava Havla. Keď sa rozhodovalo o začlenení Československa do severoatlantických bezpečnostných štruktúr, bol si veľvyslancom v USA. Svoje úlohy si plnil so vzácnou nestrannosťou, pripravený pomáhať každému, kto to so Slovenskom myslí dobre. Slovensko si ťa za prezidenta nezvolilo. Ešte na teba nedorástlo a dnes je tomu vzdialené azda viac než kedykoľvek predtým. 

REPROFOTO BORIS NÉMETHMartin a Zora Bútorovci. „Bez nej by si nebol tým, kým si, a ani ona by nebola tou, ktorou je.“

A predsa sa čosi podarilo: Dvakrát na prezidentský stolec zasadli tvoje duchovné deti. Zuzana Čaputová svoju výnimočnú schopnosť spájať empatiu s principiálnosťou istotne živila i z tvojich prameňov, bol si oporou i pre Andreja Kisku. 

Naposledy sme sa, Martin, stretli práve takto – pri rozhovore s Ivanom Korčokom, v spoločnej nádeji, že sa stane slovenským prezidentom. Rozprávali sme sa o tom, aké miesto má v spoločnosti duchovný rozmer života, v čom spočívajú pozitívne inšpirácie kresťanstva a akú úlohu by v spoločnosti mohla zohrávať cirkev. Hľadali sme jazyk, akým o tom hovoriť tak, aby sa predchádzalo zneužívaniu náboženstva v politickom boji. Oproti klerikalizmu ponúkať alternatívu autentickej duchovnosti. Hovoriť o viere tak, aby tvorila zdravý protipól k sentimentom, čo sa viažu k deformovaným podobám politického kresťanstva podľa vzoru prezidenta Tisa. Bol som prekvapený, ako sa naše pohľady zhodovali. Uvedomil som si, že hoci sa nehlásiš k žiadnemu vierovyznaniu, máš v sebe hlboký duchovný rozmer. 

Stačilo však jedno video z lesa od Mariána Kuffu a tisovsko-harabinovská ver-zia slávila svoje víťazstvo. 

Je pre mňa cťou, že ťa môžem považovať za svojho priateľa. A nielen teba, mojimi priateľmi sú i obaja tvoji synovia a tvoja vzácna manželka Zora. Za tvoj život je treba azda poďakovať v prvom rade jej. Poznal som málo dvojíc, ktoré vyžarovali podobný súlad a harmóniu. Bez nej by si nebol tým, kým si, a ani ona by nebola tou, ktorou je. 

Naposledy sme sa so Zorkou stretli v Slovenskej národnej galérii, ktorú ešte neriadil ten podivný ezoterický manažér a ktorá vtedy ešte bola plná obrazov. Hovorili sme o tom, čo je dnes naliehavo dôležité. O sile dobra. Hoci zlo sa často zdá byť úspešnejšie, nikdy nemôže definitívne zvíťaziť. Dobro pretrváva a pretrvá i teraz, lebo v ňom sa zakladá zmysel ľudskosti. 

Svoje okrúhle narodeniny sláviš v pomerne temnom čase. Ešte nikdy neboli sloboda, právo a demokracia na Slovensku v takom ohrození.

Martin, zo srdca ti prajem, aby si zostal tým, kým si. Tak ako doteraz, živ v nás neústupnú nádej, že i z najprekérnejšej situácie vedie cesta k pozitívnej budúcnosti.

martin Bútora podopieral dôveru rozochvenú vidinou slobody potom, keď ju ruské tanky prekliali na strach. V mori strachu vytrvalo mapoval ostrovy slobody, dôvery a spolupráce. Vedel a pomáhal veriť, že sloboda nezomrela ani tam, kde stoja tanky.

Martin Bútora navrhol prvé verejné vyhlásenie Verejnosti proti násiliu. Verejnosti ho odovzdali Milan Kňažko a Ján Budaj. Spolu s Petrom Zajacom a Fedorom Gálom má Martin Bútora kľúčový podiel na obsahu demonštrácií a posolstiev Verejnosti proti násiliu. Ľudia Novembra, ktorí stáli proti Moskvou riadenej totalite, tvorili vnútorne spriaznenú a neobyčajne silnú komunitu aj vďaka osobnosti Martina Bútoru. Pamätným „Sme odkliati!“ privolával Martin Bútora v novembri 1989 premenu strachu a pokrytectva obyvateľa totality na samostatnosť a otvorenosť slobodného občana. 

JÁN LÖRINCZ

Pád totality videl Ján Langoš v sile verejnosti. Totalitou označil v pamäti národa obdobia neslobody 1938 – 1945 a 1948 – 1989. Totalita navonok ustúpila, ale kosáky, kladivá a dvojkríže v hlavách ľudí zostali. Slobodu musia brániť všetci, nestačilo len vyprevadiť ruské tanky. Neboli sme odkliati, keď tribúni Novembra, ktorí sa necítili doma na pevnine Martina Bútoru, odišli od Havla k Mečiarovi. Totalita jasala. Verejnosť zostala zaskočená. Československo sa rozpadlo. Milan Kňažko sa dnes súdi s Fedorom Gálom. 

Tridsaťpäť rokov Mečiar a Fico rozkladajú našu slobodu na strach a nenávisť medzi ľuďmi. Na pomoc vzývajú ruskú totalitu. A my oslavujeme okrúhle narodeniny Martina Bútoru. Nemôžeme to nechať tak.

Martin, Tvoja pevnina sa osvedčila. Klíčia na nej semienka občianskej statočnosti, odvahy a slušnosti. Všetky ostrovy a pevniny Mečiar a Fico nijako nemôžu zatopiť. Verím, že slobodou odkliatych občanov od Novembra 1989 pribúda. Spájame sa, aby ani jeden slobodný občan nezostal proti totalite sám.

Martin, vďaka Tebe môžeme byť slobodnejší. Musíme však tiež chcieť.

bolo to presne pred desiatimi rokmi. Zakladali sme Denník N a hneď na začiatku vznikla aj redakčná rada Denníka N. Martin bol jej prvým predsedom. 

Martina Bútoru poznám roky. Vďaka rodinnému priateľstvu ho cez Zorku registrujem od detstva. Pamätám si ho ako revolucionára z novembra 1989, poradcu Václava Havla, zažil som ho ako sociológa v IVO, veľvyslanca v Amerike aj ako prezidentského kandidáta a neskôr poradcu Andreja Kisku.

Ten večer u nás doma a potom desiatky ďalších večerov mi ale dávajú obraz Martina Bútoru, ktorý ho pre mňa vystihuje lepšie ako čokoľvek iné. Ako v mnohých iných prípadoch, aj vtedy bol pri tom, keď niečo nové vznikalo. 

Zažil som to veľakrát. Atmosféra oťažievala, nálada mrzla a situácia sa zdala keď nie bezvýchodisková, tak aspoň veľmi temná. Vtedy si berie slovo Martin a ponúka optimistický pohľad na vec. 

Neutešuje a neklame, že to bude ľahké, ale veľmi vecne nasvecuje ponurý obraz budúcnosti svetlejšími farbami. Hovorí o synergii, prichádza s nápadmi, vťahuje do príbehu nové prostredia a zoskupenia ľudí, ktorí by sa mohli zapojiť.

Ako námorník nachádza ostrovy pozitívnej deviácie aj tam, kde iní stroskotávajú.

Postupne som si to začal na Martinovi cielene všímať. Teším sa na každé stretnutie a na ten moment, keď si berie slovo. Ticho, pokojne. 

„Viem, že Martin má takých ostrovov, ako je Denník N, okolo seba množstvo. Nežiarlim. Som tomu rád.“

Boli večery, keď som sa zľakol, že to pre vyšší vek stratil. Zdalo sa mi, že nie je taký ako inokedy. Bál som sa, že sa vytráca, že horšie počuje, a preto sa nevie zapojiť do debaty. Zdalo sa mi, že je unavený, a tešilo ma, že mu aspoň chutí pagáč alebo chlebíček. A potom ma vždy prekvapil. Prihlásil sa o slovo a rozbalil to. Reagoval na predrečníkov, takže ich dobre počul a vnímal, mal jasne premyslenú štruktúru toho, čo chce povedať, takže to nebola únava, ale sústredenie na svoje myšlienky, a vždy ponúkol aspoň jeden nápad, ktorý posunul debatu novým smerom.

Ešte viac ma tešilo, ako to očarúva mladších účastníkov debaty. Ako mu rastie počet obdivovateľov, ktorí mali to šťastie, že ho mohli zažiť zblízka a vidieť, ako vie nakaziť aj otrávených ľudí svojím optimizmom a konštruktívnou túžbou niečo tvoriť. Aktivitou prekonať porazenectvo a vopred prehrané bitky.

Viem, že Martin má takých ostrovov, ako je Denník N, okolo seba množstvo. Nežiarlim. Som tomu rád a teší ma, keď mi ostrovania z iných svetov hovoria svoje zážitky s Martinom. 

Martin Bútora je jedným z najdôležitejších ľudí ponovembrového Slovenska. Bol pri väčšine rozhodujúcich momentov, ktoré určovali, ako to tu vyzerá a bude vyzerať. Písal, hovoril, rokoval, ale najmä spájal, prebúdzal, osvetľoval. Pracoval.

Urobil a stále robí veľmi dôležité veci. Pre mňa je však najdôležitejší ten obraz od nás z obývačky. To je môj Martin Bútora. Sedí na gauči a tak krásne sa teší z toho, že niečo nové vzniká. Kým ja som mal vtedy obavy a videl som, čo všetko musíme prekonať a ako môžeme zlyhať, on videl príležitosť urobiť niečo dobré. 

Objal ma, priložil čelo na moje čelo a nadšene povedal: „Bude to fantastické.“ 

potom sa naše príbehy oddelili – šli sme každý svojou cestou. Ja navyše zväčša mimo Bratislavy. Znovu sme sa stretli až pri udalostiach z novembra 1989. Odvtedy uplynulo tridsaťpäť rokov. Sme stále blízki priatelia a generační druhovia. 

Pýtam sa často sám seba: Máme my osemdesiatnici ešte čo povedať mlaďochom vo veku našich vnúčat? Odpovedám si optimisticky, v duchu motta knihy Reného Thoma. Píše, ak sa dobre pamätám, toto (parafráza): „Stojíte na našich ramenách.“ Tá Thomova kniha sa volá Teória katastrof. 

Kedysi veľmi dávno som  čítal výrok Humberta Maturanu a Francisca Varelu kde (zhruba) hovoria: „Keď človek na konci života poodstúpi od svojho diela, zväčša uvidí obrysy vlastnej tváre.“ Tá Martinova a moja zrkadlí príbeh, ktorý sme s Petrom Zajacom a mnohými ďalšími kedysi zdieľali. Píšem ho však optikou tejto konkrétnej chvíle a tejto konkrétnej príležitosti, samozrejme. 

nestrieľajte, žijú tu ľudia

Ešte nedávno som si myslel, že dialóg je v pestrej a rozdelenej spoločnosti cesta k hľadaniu kolektívneho konsenzu o riešeniach vecných problémov. Dnes mám pochybnosti. V polarizovanej spoločnosti sa priestor tolerantnej nezhody a možností dialógu dramaticky zužuje. Tak nejako som to povedal pri preberaní Ceny Dominika Tatarku za rok 2023 v Bratislave 18. 3. 2024 (publikované tu: Tatarkovská reč Fedora Gála | Spoločnosť | .týždeň - iný pohľad na spoločnosť (tyzden.sk).

Je to „prezretie“, ku ktorému som dospel vo finále svojej profesionálnej dráhy a po takmer štyroch desaťročiach, keď som za dialogický prístup k riešeniu spoločenských problémov vehementne horoval (prvý „indexovaný“ text sme s Pavlom Fričom publikovali v roku 1987 v magazíne Futures: https://www.fedorgal.cz/forecasting-modelling-by-means-of-the-kpm-method.html). 

Posledný klinec do môjho názorového obratu zatĺkol Peter Zajac na druhý deň po prevzatí Ceny Dominika Tatarku, keď mi pri rannej káve vmietol do tváre (zhruba) toto: „Ty nie si dialogický, ale monologický človek.“ Čosi na tom bude. To čosi sa týka veľmi špecifického typu diskurzu – diskurzu politického. Ten má niekoľko základných vlastností: 1) je z podstaty konfrontačný, pretože ide o „víťazstvo“ v zápase o sympatizantov a voličov; 2) z podstaty je tiež skôr emocionálny, než racionálny; 3) používa jazyk „pre masu“, a nie jazyk odbornícky; 4) je to jazyk ľudí reprezentujúcich špecifickú rolu – rolu mobilizačnú. 

„Žijeme v časoch mnohých kríz a spomenuté zužovanie priestoru pre dialóg má ešte jeden podstatný aspekt: polarizáciu na argumenty verzus ich ignorovanie.“

Konštatovanie ad 4) je počas životnej a profesijnej dráhy premenlivé. Napríklad taký Martin Bútora vystriedal počas svojej kariéry rolu novinára, sociológa, odporcu komunistického režimu, terapeuta v protialkoholickej poradni, spoluzakladateľa Verejnosti proti násiliu a politika, diplomata, publicistu a spisovateľa. Ako diplomat bol hlásateľom názorov politiky štátu, ktorý reprezentoval. Áno, bolo to v čase, keď sa Martin za politiku svojho štátu nemusel hanbiť. Naopak, ako veľvyslanec v USA pomáhal otvárať Slovensku dvere do EÚ a NATO. Aby však bolo jasné, o čom hovorím, uvediem iný príklad: Súčasný Putinov minister zahraničia Lavrov hlása perverznú podobu diktátorskej moci nedemokratického režimu, inak by už nebol medzi živými alebo by nežil v Rusku. 

Vráťme sa však do slovenskej reality a k politickému diskurzu. Žijeme v časoch mnohých kríz a spomenuté zužovanie priestoru pre dialóg má ešte jeden podstatný aspekt: polarizáciu na argumenty verzus ich ignorovanie. Ľudovo by sa dalo povedať, že ide o rozpor medzi pravdou a lžou. Menej dramaticky – medzi „našou“ pravdou a „ich“ pravdou. Skratka „My sme proti!“ je v tomto prípade patričná. Ono „My“ je však pestré a od jednej názorovej skupiny k druhej zväčša nesúmerateľné a inflačné. Kdekto je proti kdekomu. Obhajovať koncept liberálnej demokracie, ktorému verím, je teda každodenný zápas, a často priam o hubu. Buďme však vďační za každý deň, keď to ide bez obetí.

Napokon, práve toto je paradox liberálnej demokracie. Na rozdiel od jej neliberálnych verzií, ktorých hlásateľmi sú momentálne napríklad Orbán, Fico, ..., Trump, je to priestor slobodnej diskusie. Slobodnej často až na hranu noža, pretože „slobodu“ hlásať svoje „pravdy“ majú aj ľudia bez zábran, hodnôt a charakteru, o rezidentoch všakovakých záujmov ani nehovoriac. 

Zo všetkých strán názorového spektra počúvame NIE. Často z pozícií viery alebo vidiny profitu. Fandím výrokom, ktoré generujú pozitívne (konštruktívne) emócie,  a hovorím nie výrokom, ktoré, podľa môjho názoru, majú zdroj v davovom hlupáctve, chamtivosti, egoizme... Hlavne však: MY sme proti porušovaniu mantinelov, ktoré prekračujú červenú líniu pozitívnej morálky. Jej piliermi sú dve pravidlá – zlaté (nerob inému, čo nechceš, aby on robil tebe) a platinové (konaj dobro), ktoré nás sprevádzajú dejinami od čias takzvanej Veľkej transformácie, alebo osového či axiálneho veku (cca 500 rokov pred naším letopočtom – pozri napríklad Úvod do filozofie Karla Jaspersa alebo Veľkú transformáciu Karen Armstrongovej). Hovorím o morálke.

JÁN LÖRINCZJar 1990: Lídri VPN Martin M. Šimečka, Peter Tatár, Juraj Flamik, Martin Bútora, František Mikloško, Fedor Gál a Peter Zajac v sídle hnutia pred prvými slobodnými parlamentnými voľbami po páde komunizmu.

Friedrich Nietzsche by povedal: „Choďte niekam s morálkou, ľudia jednoducho usilujú o prežitie a dobré bydlo“ (odkazujem sa napríklad na jeho esej: O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním). Václav Havel by kontroval svojou pravdou a láskou, ktorá musí zvíťaziť. Musí? Odpoveď je opäť o viere a dá sa poeticky vyjadriť otázkou: Je vývoj kruh, alebo špirála? Pri svojej odpovedi si trochu metaforicky pomôžem terminológiou z fyziky nerovnovážnych systémov: Vývoj je aj kruh, aj špirála – chvíľu jedno a potom preskok z jedného nerovnovážneho stavu do druhého (o úroveň vyššie či nižšie). A opäť kruh. A keďže hovoríme o politike, bolo by fajn, keby platilo (akože neplatí a platiť nebude) slávne Švejkovo „Nestrieľajte, žijú tu ľudia!“

Vďaka tomu, že Peter Zajac „prezrel“, že som človek monologický, prijal som aj ja svoj „prerod“. Dialogický prístup som začal, s Pavlom Fričom, rozpracovávať pri prognózovaní vedy na Slovensku v druhej polovici 80-tych rokov minulého storočia. Slovenská národná veda totiž neexistuje, existuje iba veda bez hraníc a tá je bez dialógu z princípu nemožná. Veda, podobne ako umenie, je totiž zo svojej podstaty nadnárodná, multidisciplinárna a multikultúrna. Počas svojho angažmánu v politike a pri jej glosovaní som však urputne udieral hlavou o múr nacionalizmu. Je to iba prirodzený dôsledok toho, že v liberálnej demokracii sú možnosti „mať názor“ a „byť proti“ širšie ako v neliberálnych demokraciách a v neslobodných režimoch. Sociálne siete navyše tento priestor rozšírili do „virtuálneho nekonečna“. 

a napokon 

Ako starec na konci cesty tvrdím: 1) Najbolestivejší dialóg vediem s najbližšími, 2) najproduktívnejší sám so sebou a, 2) často si pletiem dialóg s konverzáciou, 4) najmárnejší je s politickými oponentmi.

Ad. 4): Slovo politickí oponenti má veľa verzií. Počas svojho krátkeho pobývania v politike som sa stretol s jednou, ktorá sa mi fest bridí. Má pôvod v legende o potkaniarovi (viac sa mi páči české „krysař“), ktorý za zvuku svojej píšťalky vedie dav do priepasti. Legenda však nehovorí o jeho ochotných pomocníkoch, česky „náhončích“. Zažil som takých neúrekom. V pôvodnej verzii textu som jedných i druhých aj konkrétne menoval. Kašli na to Fedor, povedal som si napokon,  zaburiníš si myseľ aj dušu.   

post scriptum

Vo svojej inšpiratívnej knihe Stáří je mládím světa (Revolver Revue, Praha 2024) autor Michal Janata tvrdí, že úlohou starých je završovať. Martin Bútora je príklad, že sa to dá s gráciou a s čistým svedomím.  

tá knižka ma veľmi zasiahla. Vlastne neviem, kto a kedy nás zoznámil, najskôr to bol Tvoj blízky priateľ Maroš Porubjak. No nech to bol ktokoľvek, som mu dodnes nesmierne vďačná! Každé stretnutie a rozhovor s Tebou je pre mňa sviatok a silný zážitok. Pre Tvoju múdrosť a zároveň láskavosť, a takú, prepáč mi to slovné spojenie, neobyčajnú obyčajnosť.   

Drahý Martin, počas Nežnej revolúcie som nemala možnosť byť Ti nablízku, ako jej líder si mal plné ruky práce. A potom si tvrdo pracoval aj v Prahe ako poradca prezidenta Václava Havla. Ale o niekoľko rokov v New Yorku, na prehliadke Týždeň slovenskej kultúry a potom Týždeň slovenského filmu, si nás už ako náš slovenský veľvyslanec v USA srdečne vítal a padli sme si do náručia.

BORIS NÉMETH

Často sme sa, milý Martin, stretávali v divadle, vždy si bol nesmierne vnímavý divák a vedel si trefne charakterizovať i pochváliť nás divadelníkov, keď bolo za čo. Musím sa polepšiť a pozvať Ťa na nejaký kus, ktorý si ešte nevidel, a budem mať veľkú trému.   

Pred vyše dvadsiatimi rokmi Ťa Tvoji priatelia a kolegovia presvedčili, aby si súhlasil s kandidatúrou na prezidenta republiky, a ja som mala tú česť byť v petičnom výbore iniciatívy Za dobrého prezidenta. Škoda, že si sa ním nestal. Možno by sme dnes boli na tom ako spoločnosť lepšie. Ale Ty, milý Martin, robíš aj so svojou manželkou Zorkou – Tvojou skvelou kolegyňou sociologičkou – pre našu krajinu nesmierne veľa! Váš výskum a Tvoje články a analýzy pomáhajú občianskej spoločnosti a demokracii. A dávajú nám optimizmus a nádej. Obzvlášť v tejto zložitej dobe. 

Drahý Martin, hoci by si mal plné právo už oddychovať a – ako si aj nám, Tvojim spoluobčanom, pekne poradil – nachádzať potešenie v knihách, umení a v stretávaní sa s priateľmi, som presvedčená, že oddych u Teba neprichádza do úvahy. A tak mi teda aspoň dovoľ, aby som Ti k Tvojmu jubileu a do ďalších rokov zaželala pevné zdravie!

môj otec, Martin Bútora, môže byť symbolom svojej generácie – tej jej intelektuálnej, tvorivej časti, ktorá sa nadýchla k rozletu vôňou slobodnejšieho Československa konca 60. rokov, aby ju lapili do sieťky neláskavej normalizácie a eštebáckeho strpčovania života ďalších dvoch desaťročí. Stratených 20 rokov je však iba jednou časťou príbehu. Jeho druhou, nemenej dôležitou časťou sú rozhodnutia, postoje, konanie, ktoré si v reakcii na nenormálnu situáciu zvolil. Od roboty „na záchytke“, ako mi jeho prácu v protialkoholickej poradni v detstve sem-tam vyhadzovali na oči spolužiaci, až po tkanie jemného pradiva vzťahov, kontaktov, uzlíkov medzi jednotlivcami a prostrediami nezávisle uvažujúcich sociológov, vedcov, umelcov či ochranárov. Tieto vzťahy a uzlíky neskôr pomohli vzniku Verejnosti proti násiliu. Aj stratu, zlé pomery, nepriazeň osudu vieme sčasti kompenzovať na našej strane; úsilím, spoluprácou, zmysluplnosťou. A pripravenosťou na lepšie časy – pretože aj tie bývajú iba príležitosťou, ničím viac. 

Otec často používa imitáciu medzigeneračného dialógu: „Čo poviete, keď sa vás vaše vlastné deti budú o pár rokov pýtať, v akom stave im odovzdávate krajinu? Ako ste reagovali na ohrozenia? Ako ste využili príležitosti?“ Za touto „odovzdávkou krajiny“ je zodpovednosť správcov, zodpovednosť verejnej služby, pragmatická a metafyzická zároveň. A rovnako pragmatické i metafyzické zároveň môže byť prijatie takejto odovzdávky: sme trpaslíci na pleciach obrov. Bez nich by sme sa nikam nedostali. No na ich pleciach, hoci sme menší, zároveň dovidíme ďalej ako oni. 

biblickí optimisti, sociologickí realisti

Niekedy o sebe hovorím, že som najoptimistickejší človek, akého poznám. Vietor optimizmu ma niekedy ženie až na plytčiny naivity, inokedy mi však otvorí more, ktoré zostalo pesimistom nepoznané. Martin však, myslím, ide vo svojom životnom optimizme ešte ďalej. Jeho plytčiny sú tak častejšie, nárazy tvrdšie, ale otvorené moria širšie a hlbšie. 

Krátko po Novembri 1989 sme v snahe predstaviť si nepredstaviteľnú budúcnosť v tej našej generácii špekulovali, ako dlho nám bude trvať, kým dobehneme Západ. Niektorí priatelia zo starších generácií nám chceli pomôcť metaforou, starozákonným príbehom o 40-ročnom putovaní Židov po púšti na ceste z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. Štyridsať biblických rokov bolo symbolom nevyhnutnej generačnej výmeny. Mojžiš do zasľúbenej zeme nevstúpil. Tá metafora bola v tom čase až pohoršujúca: to myslíte vážne, že máme čakať 40 rokov?! 

ARCHÍV MARTINA BÚTORUMartin Bútora s rodinou pred vstupnou bránou do rezidencie veľvyslanca vo Washingtone v roku 1999.

V decembri 1991, keď sa rozpadal Sovietsky zväz, však britsko-nemecký sociológ Ralf Dahrendorf prišiel s tézou, voči ktorej vyznieval biblický príbeh ako priveľmi optimistický: na základné politické zmeny vám stačí 6 mesiacov, písal Dahrendorf, na základy hospodárskych zmien potrebujete 6 rokov, na vybudovanie otvorenej spoločnosti v duchu Karla Poppera však potrebujete 60 rokov. Musí to byť dvoj- či dokonca trojgeneračná výmena – a aj to je stále ešte iba príležitosť. 

Na premostenie tých 60-tich rokov však potrebujeme víziu, svedectvá osobnej služby, príklady vytrvalej práce pre väčší celok. Potrebujeme optimizmus, ktorý je odrobený, nie prerozprávaný. Zdá sa mi, že Martin Bútora toto svedectvo, tento príklad dáva a takéto ovocie prináša. 

ovocie a špičky ľadovcov

Psychológ Adam Grant vo svojej knižke Originálni – o nekonformistoch, ktorí menia svet, opisuje príbehy úspešných kreatívnych ľudí, ktorí svet obohatili svojimi dielami, myšlienkami, počinmi. A prináša zaujímavý postreh: my často poznáme iba zlomok produkcie týchto autorov. Poznáme iba špičky ľadovcov ich tvorivosti. Tie ľadovce pod vodou však často bývajú obrovské, plné konceptov, skíc, prvých verzií alebo diel, ktoré uzreli svetlo sveta, nezmenili však jeho chod. Dobré nápady, počiny, diela nevznikajú izolovane a samy od seba. Vznikajú v prostredí mnohých nápadov a počinov – a na začiatku nevieme, ktoré z nich sú tie rozhodujúce. Silní autori skvelých diel sú často tí najpracovitejší, najusilovnejší. Tie najviditeľnejšie výstupy stoja na základoch stoviek pokusov a menších krokov. 

DANIEL FISCHER Daniel Fischer: Nádej, diptych, maľba 220 x 170 cm, foto 210 x 160 cm

Medzi najvyššie čnejúce špičky ľadovcov s iniciálkami MB patrí prvý program Verejnosti proti násiliu, služba v tíme posledného československého prezidenta Václava Havla, založenie prvého slovenského think tanku Inštitút pre verejné otázky či diplomatická služba na veľvyslanectve v Spojených štátoch, zlomová pre existenčnú otázku členstva Slovenska v Severoatlantickej aliancii a následne aj v Európskej únii. Ľadovce pod hladinou sú početné, mohutné, pestré: okrem kníh, výročných správ a štúdií aj stovky článkov, konferencií, vystúpení, diskusií a besied či odučených hodín na vysokých školách. 

s kožou na trh a Roslingovi posibilisti

Najostrejším príkladom ochoty Martina Bútoru ísť so svojou kožou na trh boli prezidentské voľby. Bolo to pred 20-timi rokmi a nevyšlo to. S odstupom času to videli všetci, dopredu to predpovedali viacerí. Pesimisti sa v predpovedi nemýlili – napokon, pesimisti mávajú najčastejšie pravdu. 

Okrem optimistov, ktorých energiu potrebujeme na prekonanie pohorí prekážok, a pesimistov, ktorí nám pomáhajú s manažmentom rizík, však máme ešte tretiu skupinu – tú, ktorú švédsky štatistik Hans Rosling nazýval „posibilistami“. Sú to ľudia, ktorí svoju energiu, nasadenie, aktivitu vkladajú do sveta, aký by mohol byť. Nie sú sklamaní, ak sa veci nepodaria, nie sú šokovaní, ak pesimistom vyjde ich tip. Ale sú pripravení na možnosti, ktoré môžu nastať, ak sa v danom čase opierame o dáta a o fakty a preberieme zodpovednosť aj za veci s neistým výsledkom. 

Mám rád túto Roslingovu analógiu, ktorá prekonáva našu mentálnu fixáciu na optimisticko-pesimistické kontinuum. A zdá sa mi, že môj otec, sociológ, spisovateľ, diplomat a myšlienkový inovátor, v sebe nesie okrem étosu optimizmu aj značnú dávku elánu roslingovského posibilizmu. Oba – étos optimizmu i elán posibilizmu – sa opierajú o nádej, ktorá je nákazlivá, ktorá nám dáva hrdosť a ktorá nás vedie k vďačnosti. Hrdosť detí na svojich otcov. A vďačnosť trpaslíkov za plecia obrov, na ktorých môžu stáť.