útok na život Roberta Fica bol u nás prvý svojho druhu. Nestalo sa to Vladimírovi Mečiarovi v 90. rokoch, hoci to viackrát oznamoval, a nestalo sa to ani komunistickým pohlavárom pred rokom 1989, hoci oni samotní množstvo životov zmarili.

Posledný známy atentát tejto kategórie na našom území sa udial v Prahe v roku 1942, jeho vykonávateľmi boli Čech Jan Kubiš a Slovák Jozef Gabčík, jeho obeťou bol Reinhard Heydrich, nacistický krutovládca, architekt konečného riešenia židovskej otázky, teda vyvraždenia miliónov nevinných ľudí.

Páni Kubiš a Gabčík tým vošli do dejín, natáčajú sa o nich filmy, a to ako o hrdinoch spravodlivého odboja. Atentátnik Cintula takým nie je a nikdy nebude, pre dejiny ostane len človekom, ktorý sa pokúsil zavraždiť iného človeka. Dôvod je zrejmý – Heydrich, podobne ako Hitler, patril k masovým vrahom, ktorých odstránenie sa nepovažuje za vraždu („vražda na tyranu není zločinem,“ hovorí profesor Málek v poviedke a známom filme Vyšší princíp). Naopak, atentáty na lídrov slobodných krajín, dobrých či skazených (Kennedy, Palme, Reagan, Ján Pavol II., Trump či slovenský premiér), sú vždy zavrhnutiahodnými pokusmi o vraždu. To, že čin strelca z Handlovej je odporný a jeho spoločné odsúdenie žiadúce, je teda zrejmé.

RADOVAN STOKLASA/TASR15. máj 2024, Handlová: Policajti zatýkajú muža podozrivého zo streľby na premiéra Roberta Fica po výjazdovom rokovaní vlády. Na mieste padlo niekoľko výstrelov.

Jeho nesúrodý osobný profil (od úcty k prorusky pôsobiacim polovojenským Slovenským brancom a styky s mečiarovskou Maticou slovenskou a nacionalistickým Spolkom slovenských spisovateľov cez jeho avizovanú účasť na opozičných mítingoch až po jeho „šikovne“ uniknuté argumenty z policajnej chodby tesne po zadržaní) hovorí o atentáte ako o výsledku zjavného zmätku v hlave. Čin strelca preto nevyzerá ako útok na demokraciu, ale ako daň za slobodu, v ktorej sa, žiaľ, podobné veci občas udejú.

Lenže slovenská verejnosť už mnoho týždňov počúva