Od rozdelenia česko-slovenského štátu uplynie čoskoro 31 rokov. Odvtedy sme akoby oscilovali medzi vzájomným približovaním a vzďaľovaním. Dnes sa opäť vzďaľujeme. Alebo... Ako to vidia zainteresovaní z oboch strán?
O rozdelení Československa rozhodlo hlasovanie federálneho parlamentu 25. novembra 1992. Slovensko ako štát má 32 rokov. Toľko ubehlo od aktu, pri ktorom sa hovorilo o historickom úspechu a naplnení tisícročných snáh. Ako ten úspech a naplnenie vyzerajú dnes?
o Čechoch a Slovákoch sme roky počúvali ako o bratských národoch. Vzťahy medzi bratmi však vedia byť komplikované. My sme napríklad zvykli považovať Čechov za bratov nevlastných a nespravodlivých, oni nás za bratov nedospelých a nevďačných. Bola to správna optika?
Pri hľadaní odpovede je potrebné nazrieť do histórie, pričom história to nemôže byť príliš dávna, pretože samotné národy v modernom zmysle vznikli až v 19. storočí.
Z národnostného hľadiska začínali Česi a Slováci v postavení, v ktorom ich ambície a sny presahovali ich reálne možnosti. To mali podobné. Rozdiel bol v ich postavení v rámci c. k. monarchie. Česko predstavovalo priemyselné jadro Rakúska, teda vyspelejšiu časť monarchie, Slovensko bolo jednou z rurálnych periférií Uhorska. V rámci Rakúsko-Uhorska netvorili prirodzený celok, bratstvo vzniklo až rozpadom monarchie – a bolo to bratstvo z rozumu.
Samostatný český štát s nemeckou národnostnou menšinou tvoriacou takmer tretinu obyvateľstva nepôsobil z geopolitického hľadiska ako stabilný projekt, oveľa stabilnejšie pôsobil projekt, ktorý vošiel do dejín pod názvom Československo. Čechom pomohol dočasne vyriešiť nemecký problém, Slovákom pomohol účinne vyriešiť maďarizáciu. Českí úradníci, žandári, učitelia a lekári pomohli urobiť zo Slovenska dôstojnú súčasť vyspelého európskeho štátu.
Príliš veľkej vďaky sa za to z našej strany nedočkali. Ale tak to v dobrých časoch chodí. Vždy sa nájde niekto nespokojný. Ak sú časy naozaj dobré, štátom sa darí brániť sa revolučným zmenám, ak sú časy horšie, stabilita je ohrozenejšia. Skutočné testy vzájomnej lojality, či už jednotlivcov alebo celých národov, však prichádzajú až so zlými časmi. A tie ukázali, akí sme vlastne bratia.
Ak v začiatkoch prvej republiky bolo vnímanie Slovenska v Česku personifikované najmä Milanom Rastislavom Štefánikom a Milanom Hodžom, v 30. rokoch sa začal výraznejšou postavou stávať Andrej Hlinka a jeho autonomistický program (so separatistickým výhľadom, ak by sa naskytla príležitosť). A neskorší Jozef Tiso a vtedajší slovenský štát už mohli byť českými očami len ťažko vnímaní inak
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
