Ako to spraviť, aby to so Slovenskom nedopadlo zle? Dá sa všeličo: protestovať, presviedčať, nemlčať. Ale je aj jedno základné riešenie, ktoré je pilierom toho všetkého a vie zvýšiť odolnosť spoločnosti proti zlu. Volá sa empatia alebo len láska. A možno je príliš radikálne, ale nestojí za pokus?
Vždy som patril k tým, ktorí považovali voličov Vladimíra Mečiara alebo Roberta Fica za ľudí buď zlých, alebo hlúpych. Názor, že aj k týmto ľuďom treba pristupovať so skutočnou empatiou, som považoval za pomýlený. Dnes sa mi začína zdať, že som sa mýlil.
ešte kým začnem hovoriť o tom, že zďaleka nie všetci voliči Mečiara a Fica sú nevyhnutne zlí alebo hlúpi, rád by som zdôraznil, že podľa mňa mnohí z nich naozaj zlí alebo hlúpi sú. Ich zloba a hlúposť sú zodpovedné za to, že náš štát je opakovane fatálne ohrozovaný, a to zvnútra (pričom súčasťou toho ohrozenia je možnosť, že nás odovzdajú niekomu zvonku). Tej zodpovednosti ich žiadna empatia nezbaví a ani nemá zbaviť. Pričom zodpovední sú aj tí, ktorí zlí a hlúpi nie sú, ale napriek tomu Mečiara či Fica volili.
Dnes však nejde až tak o minulé voľby, podstatnejšie sú tie budúce. Ako pristupovať k týmto voľbám v krajine, ktorá je rozčesnutá na dve približne rovnaké časti? Zdá sa, že nasledovná úvaha je nielen rozumná, ale priam nevyhnutná: Voličov môžeme získavať len z druhej strany (a tiež spomedzi nevoličov, ale to je vzhľadom na vážnosť situácie svojím spôsobom tiež druhá strana). Ak ich chceme získať, nesmieme ich urážať. Preto k nim musíme byť empatickí, ba dokonca až ústretoví, aby si tú našu empatiu naozaj všimli.
Domnievam sa, že táto úvaha je nesprávna. Napriek tomu sa mi zdá, že jej hlavný záver je správny. Pokúsim sa vysvetliť, prečo si to myslím.
Prečo sa mi zdá, že úvaha o potrebe prestať urážať je chybná? Pretože v skutočnosti k tomu urážaniu v nijakej veľkej miere nedochádza. Teda, aby som bol presný, urážok vyslovených našimi ústami je veru dosť. Ale väčšinou sa nedostanú do uší, ktoré by sa urazili. Žijeme v oddelených bublinách, oni naše urážky väčšinou nepočujú, my tie ich tiež nie. A keď ich aj začujeme, myslíme si o nich svoje.
boris némethBoris Németh: Oslavy MDŽ, ktoré organizuje politická strana Smer. Dôchodkyne tlieskajú Robertovi Ficovi. Trnava, 10. marca 2015. Z cyklu Bratislava – Košice a späť.
Netýka sa to len našich súkromných debát, ale aj médií. Počúvajú čitatelia .týždňa internetové príspevky Kotlára, Bombica alebo Šutaja Eštoka? A čítajú ich poslucháči .týždeň? Teda tí z nich, ktorí čítať vedia. Vidíte, toto bola urážka. A čo myslíte, koľkí z nich sa o nej dozvedia a urazia sa? Takže prečo by sme si mali odpierať niečo, čo sa k nim väčšinou vôbec nedostane a pre nás to môže slúžiť ako istá forma psychohygieny?
Nuž, prinajmenšom v jednom prípade je
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
