Pred dvoma desaťročiami vznikol časopis .týždeň, ale začiatok jeho príbehu je ešte hlbšie. A čo bude ďalej? So Slovenskom, jeho umelcami, jeho uvažujúcou časťou, jeho slobodou?
Marína Galisová, Martin Mojžiš, Štefan Hríb diskutujú o tom, prečo už 20 rokov robíme .týždeň a čo si myslíme o dnešnom Slovensku.
Martin Mojžiš: Vo mne to evokuje hlavne pokračovanie týždenníka Domino fórum a toho, čo som celé 90. roky dennodenne čítal a počúval, čiže Lidových novín, Slobodnej Európy a Domina. Pre mňa bolo celý ten čas veľmi dôležité vedieť, že sú tu ľudia, ktorí vidia veci tak ako ja, rozumejú im tak ako ja a tak ich vedia nahlas pomenovať. A keď potom vznikol .týždeň a .pod lampou, tak som sa do toho nejakým zázrakom dostal. Ale pre mňa je v skutočnosti hlavná vec, že pokračuje to, čo som vždy považoval za nesmierne dôležité. To, že aj ja som toho dnes súčasťou, je pre mňa extrémne významnou, ale predsa len druhoradou vecou.
Marína Gálisová: Chvíľočku sa dotknem aj toho Domina, lebo to bola pre mňa strašne dôležitá vec. Najprv som ho čítala, potom sa jeho súčasťou stal môj manžel, Vladislav Gális, ktorého tam zavolal Janko Štrasser, a potom som sa tam dostala aj ja tak, že som písala nejaké texty a posielala som ich nielen Jankovi Štrasserovi, ale aj dnes už žiaľ nebohému Robovi Žitňanskému, a hoci som sa montovala aj do tém ako politika a ekonomika, ktoré riešil on, Robo prejavil veľkorysosť, povzbudil ma, kadečo ma naučil. Veľkorysosť nie je na Slovensku častá, tak naňho často s vďakou myslím. Domino v istom momente skončilo a ja som z toho cítila intenzívny smútok, skoro akoby niekto zomrel – bola som mladá a nezažila som veľa odchodov blízkych, ale toto bol podobne ťaživý pocit. A po tom smútku vznikol nakoniec .týždeň. To bol pre mňa zase moment nádeje, že z úplného zmaru a smútku môže vzísť niečo nové a dobré – skoro až zmŕtvychvstanie tej dobrej idey, dávať ľuďom dobré témy, dobrým spôsobom rozobraté, nedávať im návod, čo si majú myslieť, ale ukázať im určité myšlienkové postupy, analytické postupy, komentátorské postupy a dať im možnosť uvažovať, diskutovať, škriepiť sa, nesúhlasiť.
ŠH: Vznik .týždňa bol vlastne spôsobený rozpadom Domino fóra a ten bol spôsobený nejakou vzájomnou nedôverou, ktorá tam vznikla, pre mňa nepochopiteľnou. Ale nakoniec sme sa tí istí ľudia dali dokopy. V čase, keď som už nebol v Domine, bolo to leto, keď som chodil po bratislavských nočných podnikoch, čo som mal iné robiť, a tam som stretával ľudí, ktorí za mnou chodili s tým, že „počúvaj, a teraz, keď už nebude Domino, tak musíš niečo založiť“. A ja som im vravel, dajte s tým pokoj, dajte si pivo. Ale pokračovalo to až tak, že jeden z nich povedal, že to aj finančne podporí. A to sa aj stalo. Čiže .týždeň vznikol vlastne v nočnej Bratislave.
ILUSTRÁCIA NA OBÁLKE NATÁLIA LOŽEKOVÁ/IDEA RÓBERT CSERE
MM: Áno, a redakcia .týždňa vznikla vlastne z redakcie Domino fóra, ktoré medzitým zaniklo. Ja som bol jeden z mála ľudí, ktorí predtým neboli v Domine.
ŠH: Ja som odmalička za jednu z najdôležitejších vecí považoval priateľstvo. A mal som vždy šťastie, že aj v tých Lidových novinách, aj v tej Slobodnej Európe, aj v Domine, aj v .týždni boli takí ľudia. Súčasne v tých redakciách ma prekvapilo, že z kamarátov sa stali až takí nepriatelia. A ja doteraz neviem, prečo to tak mám. Aj zo Slobodnej Európy som tak odišiel, aj z Domina som tak odišiel a z .týždňa takto odišli iní. A z niektorých odídených sa stali až prehnane nepriateľskí ľudia. Pritom keď sme zakladali .týždeň, tak jedna z nosných ideí bola, že to má byť spoločný priestor diskusie a slobody pre konzervatívcov aj liberálov. Môžu tam byť aj úplne protichodné názory, keď sú dobre vyargumentované. A časť, v tomto prípade tých konzervatívnejších, katolíkov, odišla. Myslím, že chceli, aby to bolo katolíckejšie. Bolo to pre mňa sklamanie, lebo priestor mali u nás obe tieto vetvy, a dodnes ma to trocha mrzí.
FOTO NA OBÁLKE MATÚŠ ZAJAC
MG: To, že nejakí ľudia prišli a potom odišli, bolo neraz nepríjemné a ostala z toho určitá pachuť. Ale nie každý nachádza potešenie v obrusovaní hrán a v hľadaní nejakej tolerantnej možnosti spoluexistencie – nie kompromisu, ale tolerantnej spoluexistencie. Toto neteší každého. Sú ľudia, ktorí sú natoľko vyhranení, najmä vo svojom určitom životnom období, že majú pocit, že „nie, toto sa musí robiť takto a nijako inak“. A presadzujú to s až náboženským zápalom, pričom často sú to presne tí ľudia, ktorí sú aj nábožensky zapálení. Aj ja mám vieru, ale mám pocit, že na môj pohľad na svet má vplyv fakt, že som sa dala pokrstiť v 90. rokoch a v tých rokoch slovenská katolícka cirkev, aspoň ako som sa stretávala s kňazmi v Bratislave, bola otvorenejšia, často inkluzívna a radostná z toho daru slobody. Nebála sa slobody. Mala som tohto inkluzívneho ducha cirkvi veľmi rada a toho som si odtiaľ odniesla. A myslím, že napríklad kolega Martin Hanus, ktorý k viere prišiel o nejakých desať rokov neskôr, sa stretol s cirkvou, ktorá bola už bojovnejšia, vyhranenejšia, a ten duch sa na ňom nejako odrazil, a aj preto pocítil potrebu byť vo vyhranenejšom médiu. Ale môžem sa mýliť.
ILUSTRÁCIA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/IDEA RÓBERT CSERE
MM: Ja si myslím, že tie priateľstvá aj tie rozkoly môžu byť do značnej miery jedna a tá istá vec. V .týždni sa stretlo veľa silných osobností a u silných osobností je celkom prirodzená vec, že ich príliš veľa príliš dlho na jednom mieste nevydrží. O to cennejšie je to, čo zostalo. Mimochodom, ja som ten spoločný priestor tiež dlho nevedel celkom doceniť, niektorí kolegovia mi trochu liezli na nervy. V mnohých veciach som dokázal vidieť veci Štefanovými očami až neskôr – ja som sa v skutočnosti musel naučiť, že Štefan chce mať z .týždňa otvorený priestor spolužitia konzervatívnejších a liberálnejších ľudí. Že do hlasu Novembra, ako som predovšetkým vnímal .týždeň, sa zmestia aj takí, aj takí.
FOTO NA OBÁLKE B. NÉMETH
ŠH: Ani Domino fórum, ani Slobodná Európa, ani Lidové noviny neboli masové médiá typu Nový čas, vždy to boli médiá kvalitné. Keď som prišiel do Lidových novín, mal som pocit kvality. Keď som prišiel do Domino fóra, kam ma zavolal Martin Šimečka, mal som pocit kvality. Keď sme založili .týždeň, mal som ambíciu, spravme niečo nie masové, ale kvalitné. A roky si užívam pocit, že existuje na Slovensku niečo, čo nie je masové. Lebo si myslím, že keď je niečo úplne masové, tak to vo všeličom musí ubrať, robiť kompromisy. A tu sa dvadsať rokov podarilo udržať projekt určený náročnejšiemu čitateľovi. Ja z toho čerpám nádej, lebo to, čo žijeme na Slovensku, je veľká nekultúra. A v tejto nekultúre môže prežiť niečo ako .týždeň. Tých dvadsať rokov si teda spájam so splneným snom robiť niečo zmysluplné, nie povrchné, ako obsahovo, tak aj vizuálne. Niečo také sa zdá byť v malej krajine s takým malým trhom takmer nemožné. Keď mi naši českí kamaráti, a to aj významní a veľkí novinári, hovoria, že to je výborné, čo v tom .týždni máte, ani neviem, čo na to povedať. Ale potichu si poviem, že snáď sa mi niečo napriek všetkému podarilo.
MM: Dobre, že si spomenul aj tú vizuálnu stránku. Tá je pre .týždeň veľmi dôležitá, dokonca by som povedal, že je to súčasť trademarku. A väčšina ľudí z grafického oddelenia je tu tiež od úplného začiatku. A to iste platí pre štáb Lampy.
ŠH: Jedným zo zázrakov .týždňa sú ľudia, ktorí tvoria jeho najbližšie okolie. Pre mňa bol až zázrak, keď som po páde komunizmu spoznal napríklad Františka Mikloška, ktorý zorganizoval sviečkovú demonštráciu – to bol pre mňa legendárny človek. Peter Lipa bol tiež legenda, robil Jazzové dni. Peter Šťastný, legendárny hokejista, Vlado Weiss, legendárny futbalista a dnes tréner. A za tie roky sa všetci títo stali blízkymi ľuďmi. So všetkými si tykám. Peter Lipa má u nás stĺpček o jazze. S Petrom Šťastným sme spolu s Martinom boli na olympijských hrách vo Vancouvri spolu v jednej lóži, kam nás zavolal. Fero Mikloško je jeden z našich kľúčových autorov a chodíme k nemu na huspeninu. A to isté platí vnútri .týždňa, s vami dvoma som dvadsať rokov blízky kamoš. Až rodinný. A to je krásna vec na tom, že súčasťou práce sú vzťahy, ktoré sa ťažkosťami upevnili. Tak to je pre mňa zasa prevrátená strana toho prvého sklamania. Podľa mňa je dôležité, aby človek robil to, čo ho baví a na čo má predpoklady, ale strašne dôležité je aj to, aby to robil v prostredí, v ktorom sa dobre cíti.
ILUSTRÁCIA N. LOŽEKOVÁ/IDEA R. CSERE
MM: Ľudia okolo .týždňa a vzťahy, ktoré s nimi smiem mať, to je pre mňa zázrak až
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
