Populisti v politike potrebujú rozdelenú spoločnosť ako soľ. Ľahšie sa v nej zakorení strach i túžba po vodcovi-ochrancovi. Preto prehlbujú existujúce spory a priepasti, ale tvoria aj nové. Robert Fico je toho najnovším príkladom tak ako v USA Donald Trump.
Rýchla odpoveď na otázku z titulku je jasná a znie: Áno. Iná rýchla odpoveď na túto otázku je rovnako jasná a znie: Nie. No a keď sa nesnažíme byť príliš rýchli a nad odpoveďou sa na chvíľočku zamyslíme, dospejeme celkom ľahko k tretej odpovedi, ktorá znie: Ako v čom.
jednotná opozícia – to znie hrdo. Dokonca až hrdinsky, dalo by sa povedať. Taká opozícia, podporovaná húfmi nadšených voličov, by určite dokázala poraziť únoscov štátu, vyrvať im mladučkú Slovenskú republiku z pazúrov a zabezpečiť jej prvú pomoc a potom zdravý vývoj. Prečo naša opozícia nie je takto krásne jednotná? Pretože nežijeme v idiotskej rozprávke, ale v reálnom svete.
Ak by boli na tomto svete možné v zásade len dva výrazne odlišné politické názory, potom by sme mali len dve politické strany, z ktorých každá by bola v dostatočnej miere zjednotená za jedným z tých dvoch názorov. Lenže aj keď výrazne odlišných politických názorov je na svete prekvapujúco málo, predsa len ich je o čosi viac ako dva. Preto máme viac politických strán, ktoré sú väčšinou nútené uzatvárať koalície s viac či menej blízkymi stranami.
Predchádzajúci odsek sa dá rôznymi spôsobmi upresniť. Jedno upresnenie by sa mohlo týkať väčšinového volebného systému, ktorý vytvára tlak na vznik dvoch veľkých strán, takže povolebným koalíciám tam zodpovedajú „predvolebné koalície“, čo sú práve tie veľké strany s viacerými formálnymi alebo neformálnymi krídlami. Iné upresnenie by sa mohlo týkať faktu, že mnohé dnešné politické strany, najmä na Slovensku, nemajú nijaký politický názor a sú to v podstate zbojnícke družiny. Pre porozumenie situácii dnešnej slovenskej opozície však tieto jemnosti nie sú podstatné.
Naša opozícia nie že nemusí, ale vôbec nemôže byť príliš jednotná, pretože jednotlivé strany naozaj reprezentujú značne odlišné politické postoje. A zároveň jednotná byť musí, ak chce dosiahnuť základnú zmenu v spravovaní tejto krajiny. Pričom potreba tejto zmeny je základným spoločným menovateľom, ktorý je dnes rádovo dôležitejší ako rozdiely v detailnejších politických názoroch.
Toto všetko je demokratickým opozičným stranám celkom jasné. Prečo teda o tom píšeme? Pretože sa zdá, že to nie je celkom jasné ich voličom. A voliči nie sú dnes dôležití len vo voľbách. Vďaka sociálnym sieťam sú čoraz dôležitejší aj medzi voľbami, pretože sa navzájom intenzívne ovplyvňujú. A tým dokážu ovplyvniť aj tie strany, aj ich protivníkov.
Volanie po čo najužšej spolupráci opozičných strán je na Slovensku živené, okrem iného, aj veľmi nerealistickou spomienkou na porážku mečiarizmu Slovenskou demokratickou koalíciou. Bezbrehý spomienkový optimizmus robí z SDK ukážku toho, ako sa pri dobrej vôli môžu značne odlišné strany pre dobro veci spojiť a zvíťaziť.
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
