v akom stave boli Východoslovenské železiarne, keď ste sa v roku 1998 stali vicepremiérom pre ekonomiku v prvej Dzurindovej vláde?

Tá fabrika vtedy patrila pánu Rezešovi, ktorý ju sprivatizoval za vlád Vladimíra Mečiara. Reálne bola na kolenách a hrozil jej cross-default, čiže platobná neschopnosť voči všetkým významným veriteľom. Ak by vláda Mikuláša Dzurindu nebola aktívne zasiahla do toho procesu, hrozilo odstavenie vysokých pecí a krach s nevratnými dôsledkami pre zamestnanosť.

ako ste riešili tú situáciu?

Boli to prvé dni novej vlády a veci boli vážne nielen vo VSŽ. Úrokové miery boli 25 percent, štát neplatil svoje faktúry... Bolo to zlé. Pamätám si, že na jednom poschodí som rokoval ja s Júliusom Rezešom a manažmentom, kým na inom poschodí rokoval premiér s jeho otcom, Alexandrom Rezešom. Prinútili sme ich, aby z tej fabriky vycúvali a aby sme našli riešenie v príchode reálneho strategického investora.

a ten prišiel v podobe Američanov.

Pokiaľ si správne pamätám, záujem prejavili dvaja seriózni strategickí investori. Chceli sme, aby tam prišiel niekto, kto dá tú rozkrádanú fabriku do poriadku. S obidvoma investormi prebehli rokovania. No bolo to, samozrejme, zložitejšie. Zainteresované do rokovaní boli aj banky, ktoré vlastnili obrovské pohľadávky voči VSŽ. Vtedy sme sa dohodli na krízovom manažérovi, ktorým sa stal Gabriel Eichler. On všetky tie rokovania manažoval a viedol. Napokon do železiarní vstúpil U. S. Steel a po rokoch je evidentné, že išlo o správny krok. Po niekoľkých rokoch sa fabrika dostala do plusu a fungovala v prospech svojho regiónu i celej slovenskej ekonomiky.