slovensko bolo v porovnaní s Európou dlho rurálnou krajinou. V roku 1920 malo len 18 percent mestského obyvateľstva. No potom Slovensko zažilo zrýchlenú industrializáciu a urbanizáciu. V roku 1980 žila už viac ako polovica obyvateľov v mestách. Niektoré malé mestá sa zmenili na veľké priemyselné centrá s rozľahlými sídliskami. No a niektoré starobylé mestečká upadali. Máme tu dokonca už aj celkom miniatúrne mestá. Napríklad mesto Modrý Kameň má 1 526 a Spišská Stará Ves 2 228 obyvateľov.

väčšie dediny

Pre Slovensko dlho boli typické malé mestá. Súviselo to aj s historickým vývinom. „Na Slovensku boli v podstate tri typy miest,“ hovorí historik Peter Šoltés. „Veľké privilegované mestá, ktoré mali aj v porovnaní so svetom punc mestskosti – Bratislava, Košice, Banská Štiavnica a Komárno. Tie mali nad desaťtisíc obyvateľov. Potom nasledovali mestá, ktoré mali tisíc až dvetisíc obyvateľov, ako Levoča, Sabinov, Nová Baňa, Modra. No pre ľudí, ktorí do týchto miest prišli z Viedne, to boli iba väčšie dediny s murovanými domami. Hoci ich obyvatelia mali právne štatút mešťanov.“

Historik Šoltés dodáva, že naše mestá mali špecifický stredo-východo-európsky ráz. Ľudia, ktorí sem prišli zo západnej Európy, si všímali, že cesty sú nekvalitné, hostince špinavé, mestá zablatené. „Hovorí sa, že Martin, ktorý bol centrom slovenského pohybu, mal ešte na konci 19. storočia iba jednu trojsposchodovú budovu a niekoľko domov. A ráno cez stred mesta mašírovali kravy na pašu a večer sa vracali.“

V rámci Uhorska však na tom slovenské územie vôbec nebolo zle. Vzhľadom na počet obyvateľov sa tu totiž nachádzalo veľa miest. Keď bolo v Uhorsku 40 kráľovských miest, na slovenskom území ich bola viac ako polovica (24), pritom územie so slovenským obyvateľstvom bolo podstatne menšie než len polovica Uhorska. Súviselo to s tureckým ovládnutím veľkej časti Uhorska, na naše územie sa vtedy sťahovali mešťania z uhorských miest obsadených Turkami. „No keď sa centrum krajiny znova presunulo do Budapešti, naše kedysi veľké mestá začali sprovinčnievať,“ pripomína Šoltés.

Kľúčový význam pre rozvoj miest mala výstavba železnice v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Z malých poddanských miest, ako Ružomberok, Liptovský Mikuláš či Žilina, ktoré mali v čase Ľudovíta Štúra niečo nad tisíc obyvateľov, sa za pár generácií stávajú priemyselné centrá. Celý obchod sa dial po železnici. „Napríklad Modrania sa báli, že im železnica zničí úrodu na poliach, a preto trať do svojho katastra nepustili. Tak Modra zmeškala modernizačný vlak,“ hovorí historik Šoltés. „Železnica zmenila mentálnu mapu Slovenska. Tak ako ju teraz mení diaľnica.“

Niektoré mestá upadli vinou chýbajúcej železnice, v iných sa zase vyčerpali nerastné suroviny, kvôli ktorým vznikli. A keď tu tradičné spôsoby obživy nefungovali, ľudia odchádzali do miest nového typu – najmä do Košíc, Bratislavy, Budapešti, ktorá bola svojho času najväčším mestom Slovákov (z milióna bolo stotisíc Slovákov). Do veľkých miest sa sťahovali už aj ľudia, ktorí tam išli za kariérou, teda nielen kvôli manuálnej práci, ale aj právnici, lekári či umelci.