ak chceme odhadovať možné scenáre budúcnosti, musíme čo najlepšie rozumieť prítomnosti, a tú nepochopíme bez návratu do minulosti. V našom prípade sa musíme vrátiť až do Samovej ríše. Nie do tej prvej, zo siedmeho storočia, ale do tej druhej z 90. rokov storočia dvadsiateho: vtedy túto krajinu charakterizovali slová ako samoúnos, samovýbuch, samoamnestie a samoderžavie.

Pokúsme sa teda o čo najkratšiu rekapituláciu dlhého príbehu z našej nedávnej histórie. Keď sa prezident Michal Kováč stal pre premiéra Vladimíra Mečiara nepríjemnou prekážkou na ceste k neobmedzenej moci, padlo rozhodnutie zdiskreditovať prezidenta prostredníctvom jeho syna. Slovenská informačná služba pod vedením Ivana Lexu preto uniesla Michala Kováča mladšieho (na ktorého existoval v tom čase medzinárodný zatykač) a zavliekla ho do Rakúska (ktoré ho malo podľa plánu SIS vydať na trestné stíhanie do Nemecka). Rakúsky súd však konštatoval, že nemôže vydať človeka zavlečeného do zahraničia proti jeho vôli. Mečiarovská propaganda sa tomu vehementne bránila tvrdením, že Kováč mladší sa dostal do Rakúska samoúnosom.

Vyšetrovanie však jednoznačne potvrdilo, že išlo o únos vykonaný príslušníkmi SIS. Najdôležitejším bolo svedectvo príslušníka SIS Oskara Fegyveresa. Snahy o zastrašenie tohto svedka vyvrcholili vraždou jeho priateľa Roberta Remiáša nástražným výbušným systémom. Mečiarovská propaganda vehementne tvrdila, že išlo o samovýbuch. A keď sa táto propaganda ukazovala ako čoraz menej účinná, zabezpečil Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident beztrestnosť páchateľov udelením amnestií. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tým amnestoval aj sám seba.

sedemkrát, a stále nie dosť

Hneď po voľbách v roku 1998 sa začal boj o zrušenie amnestií, ktoré urobili zo štátneho terorizmu súčasť nášho právneho systému. Premiér Mikuláš Dzurinda ako zastupujúci prezident amnestie zrušil, ale Ústavný súd vyhlásil toto zrušenie za protiústavné. Jedinou možnosťou zrušenia samoamnestií sa tak stalo prijatie ústavného zákona parlamentom.

Pri doterajších siedmich pokusoch v parlamente sa však vždy našlo dosť poslancov HZDS, Smeru a SNS, ktorí návrh takéhoto ústavného zákona zablokovali. Ich hlavným argumentom, ak sa vôbec snažili argumentovať, bolo porušenie princípu právnej istoty. Roztomilé na tomto argumente je, že nezrušenie amnestií pre páchateľov únosu a vraždy, organizovaných tajnou službou v spolupráci s podsvetím, znamená porušenie nielen právnych, ale úplne všetkých istôt bežných obyvateľov tejto krajiny.

Na argumentoch, samozrejme, vôbec nezáležalo. Dôležité boli len mocenské hry a parlamentné počty. A tie boli vždy proti zrušeniu Mečiarových amnestií. Aký význam mali pokusy o zrušenie amnestií, keď bolo dopredu jasné, že nebudú úspešné? Bývalý minister vnútra Vladimír Palko k tomu hovorí: „Mečiarove amnestie boli pre mňa jedna z tých vecí, o ktorých verím, že sa s nimi nikdy nemožno zmieriť. Pretože sú také cynické a šokujúce. Keby sme ich čas od času neboli pripomenuli, pociťoval by som to ako svoje zlyhanie. Také veci nikdy nemajú byť také zahrabané, aby sa na ne zabudlo. Dnešné oživenie záujmu o zrušenie amnestií je pre mňa príjemným prekvapením.”

A tým sa dostávame do prítomnosti. Ôsmy pokus o zrušenie amnestií, ktorý má parlament prerokovať v druhom čítaní na marcovej schôdzi, má iné šance na úspech, ako tie predchádzajúce. Čo sa zmenilo? Zmenila sa nálada v spoločnosti a z nej prameniaci verejný tlak na poslancov Smeru a SNS.