Ako si Čobejová, Bán, Hríb a Korda pamätajú únos

štefan Hríb – V roku 1995 redaktor Rádia Slobodná Európa

Pracoval som vtedy v Slobodnej Európe, na striedačku v bratislavskej kancelárii hneď vedľa Kalligramu a Nadácie Charty ´77 a v pražskej centrále, ktorá sídlila v budove bývalého Federálneho zhromaždenia ČSFR. Pamätám si to obdobie ako novinársky krásne, ale súčasne ako jediné v mojom živote, keď som v duchu – a denne – vulgárne nadával.

Krásne bolo to, že som vtedy dôverne spoznal Prahu, a tá láska ma už neprešla. A krásne bolo aj to, že som sa denne dotýkal legiend československej žurnalistiky, ako boli Pavel Tigrid, Agneša Kalinová, Ivan Hoffman či Lýda Rakušanová.

Ale to, čo sa vtedy dialo a o čom sme denne písali, bolo hrozné.

Bol to napríklad čas, keď sa mnohí ľudia cítili na Slovensku nechcení. Mečiarovská tlač, rozhlas aj televízia im ako protislovenským silám odporúčali emigrovať, ich prívrženci na uliciach každého kritika Mečiara a vtedajšej zloby bez zábran urážali. A bolo to pre mňa aj dosť osobné. Na mítingu HZDS v PKO na mňa ako mladučkého novinára ukázal zlostný minister kultúry Slobodník a pred fyzickým útokom davu ma zachránila iba ochranka. A keď bol Mečiar v roku 1994 na chvíľu odvolaný, štátna polícia ma pred zúrivým davom ochrániť rovno odmietla. Vtedy som si jedinýkrát v živote na chvíľu položil otázku, či tu ešte chcem žiť.

Keď potom prišiel únos, mnohí ľudia nemohli uveriť, že to urobil štát. Ale nám v Slobodnej Európe sa to po skúsenostiach s Lexovou tajnou službou, mafiou a rôznym násilím zdalo skôr ako logické pokračovanie celého vulgárneho pohybu, na ktorom vznikol Mečiarov štát, než ako nejaký neuveriteľný exces. Mečiarovo Slovensko bolo na násilí (voči kritikom, ústave, Havlovi, Prahe, Maďarom a nakoniec aj väčšine voličov) založené, takže sme pri správe o únose brali ako logické, že násilím aj pokračuje.

Vtedy som zažil jeden z vrcholov novinárskej práce a kolegiality. Väčšinou som vtedy moderoval hlavné hodinové spravodajstvo Slobodky, a už nezabudnem na tú atmosféru. S mnohými kolegami sme sa len o pár rokov neskôr na život a na smrť posekali, ale vtedy, pri únose, sme žili jediným životom a dýchali jediným dychom. Hľadali sme, pátrali sme, stretávali sme sa s policajtmi, tajnými, politikmi, pomáhali sme ohrozeným, aby sme podvečer odovzdali hlavnú reláciu Slobodnej Európy, hodinové pásmo Aktualít, súvislostí a argumentov, ako to najlepšie, čo bolo na Slovensku možné počuť. Každý sa vydal úplne celý – na jednej strane autori prvých investigatívnych príspevkov, Sergej Michalič, Ivan Štulajter a ďalší, ktorí v nepriateľskom prostredí získavali prvé informácie, na druhej strane my s Danom Bútorom a ďalšími, ktorí sme v pražskom a bratislavskom štúdiu všetko uvádzali a spájali do úderných celkov, na tretej strane technici, ktorí to celé nahrávali a finalizovali minúty pred ostrým vysielaním. Vôbec sme neuvažovali o tom, čo nás to môže stáť, čo všetko si tým ohrozujeme a čo na nás chystá mafiánsky štát. A chystal. Myslím, že až vtedy sme sa naozaj naučili, že sloboda nie je zadarmo a že keď sa za ňu ako novinári nenasadíme až nadoraz, prehrá. V tom jedinom bol únos užitočný.