kauza Cervanová | 1976–2006

Niekedy v septembri roku 2013 išiel Robert Kirchhoff, režisér filmu Kauza Cervanová, so svojou kanadskou priateľkou po jednej z bratislavských ulíc. Pristavil sa pri nich akýsi zvláštny chlapík a začal Kirchhoffovi niečo vzrušene rozprávať.

Kanadská priateľka nerozumela, o čom je reč, jasne však vnímala narastajúce rozčúlenie toho podivného muža, ktorý čoraz viac brunátnel, poskakoval a správal sa naozaj zvláštne. Keď sa Kirchhoffovi konečne podarilo zbaviť sa dotieravej nepríjemnosti, spýtala sa ho priateľka, čo to bolo za bizarnú osôbku. „To bol sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,“ odpovedal režisér šokovanej Kanaďanke.

Nedôstojné správanie jedného z najvyšších predstaviteľov súdnej moci na Slovensku nie je len nejakou poľutovaniahodnou epizódkou. Je to prirodzený dôsledok traumy, ktorú slovenskej spoločnosti spôsobuje už niekoľko desiatok rokov prípad medičky Ľudmily Cervanovej. Za jej únos, znásilnenie a vraždu bolo v roku 1982 odsúdených sedem mužov v procese, ktorý bol priam čítankovou ukážkou manipulácie v neprospech obžalovaných. Po páde komunizmu v roku 1989 skonštatoval federálny súd viac ako 70 procesných pochybení komunistického súdu a prikázal obnovu celého procesu. Tá sa ťahala takmer pätnásť rokov a na jej konci slovenské súdy potvrdili vinu údajných páchateľov.

Medzitým však viacero novinárov prinieslo množstvo argumentov pre nevinu odsúdených a verejná mienka sa do značnej miery preklopila na ich stranu. Ľudia, ktorí sa o prípad čo len trochu zaujímali, prišli často k záveru, že ak si aj nevedia urobiť celkom jasný obraz o celom prípade, zdôvodnenia rozsudkov sú celkom eviden­tne veľmi nedostatočné. Malú dôveru obyvateľov Slovenska k súdnictvu vlastnej krajiny tak tento prípad ešte výrazne znížil.

Ak si chceme urobiť predstavu o kvalite nášho súdnictva, stačí si prečítať rozsudok Najvyššieho súdu SR v kauze Cervanová zo 4. 12. 2006. Zásadný argument obhajoby, ktorým bolo nezákonné vynútenie priznaní niektorých obžalovaných, odbavuje uvedený rozsudok takýmto psychologickým nezmyslom: „Ak by bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak.“

Pod rozsudkom je podpísaný predseda senátu JUDr. Štefan Michálik, jeden z účastníkov zvráteného žúru sudcov a právnikov v bare Bonanno, podporovateľ Harabina v prípade voľby predsedu Najvyššieho súdu, a zároveň človek zapletený podľa Úradu boja proti korupcii do úplatkárskej aféry. O kvalite jeho slaboduchého slohového cvičenia svedčí aj vyjadrenie jedného z členov senátu v maile režisérovi Kirchhoffovi: „Vážený pán Kirchhoff, prosím Vás, aby ste sa v budúcnosti v tejto veci obracali výlučne na predsedu senátu NS SR JUDr. Štefana Michálika. Keď mal tento sudca odvahu písomne odôvodniť rozsudok odvolacieho súdu spôsobom, ako ho odôvodnil, určite bude mať odvahu jeho závery aj verejne prezentovať.”

NATÁLIA LOŽEKOVÁ / NATALIALOZEKOVA.SK

A akú odvahu verejne prezentovať svoj postoj má tento člen Michálikovho senátu, ktorý je tiež presvedčený o vine odsúdených? Ak nepočítame jeho obťažovanie ľudí na verejnosti (áno, ide o sudcu spomínaného v úvode tohto textu), tak priamej konfrontácii sa usilovne vyhýba.

Doplňme do tretice ďalšiu skúsenosť Roberta Kirchhoffa s týmto človekom. Keď ich predseda SaS Richard Sulík žiadal o verejnú diskusiu na tému kauza Cervanová, sudca najprv súhlasil a tvrdil, že režisér nebude mať odvahu sa na takej diskusii zúčastniť. Keď však Kirchhoff bez problémov svoju účasť prisľúbil, sudca tú svoju odvolal.

Namiesto verejnej diskusie napísal tento sudca s jedným amorálnym spolupáchateľom dve knihy, v ktorých len zopakoval všetky mnohokrát vyvrátené argumenty. Krstu prvej z týchto kníh sa s veľkou pom­pou zúčastnil aj istý Robert Kaliňák. To je ten, čo kšeftuje s Ladislavom Bašternákom, ktorý spolupracuje s Mariánom Kočnerom, a ten zrejme najnovšie kuje pikle s riaditeľkou Čistého dňa a Petrom Tóthom. Kruh sa uzatvára a slovenská spoločnosť má všetky dôvody byť frustrovaná a traumatizovaná.
.martin Mojžiš

mečiarove amnestie | 1998

Je streda, krátko po dvadsiatej. Pred veľkou kinosálou v jednom z bratislavských nákupných centier sa tvorí dlhý rad. Je tu dusno. Prekvapivo tu čaká výrazne veľa mladých ľudí, nemôžu mať viac ako dvadsaťpäť rokov.

Páriky a skupinky vyjedajú nadrozmerné vedierka s pukancami, bavia sa. Akoby išli na nejakú komédiu, pri ktorej sa dobre vypína. Bežia upútavky, reklama, začína sa film. Otravné chrúmanie pukancov prestáva. Ako sa na plátne odvíja dej filmu Únos v dôverne známych slovenských kulisách, nastáva prekvapivé ticho. Keby sa dalo materializovať, nôž by cez to ticho neprešiel.

Deväťdesiate roky, hrubé spôsoby, len málo rozlišovacích znakov medzi politikom, policajtom a mafiánom. Na konci filmu sugestívny monológ hlavnej postavy, ktorá hrá matku Róberta Remiáša. To meno mnohí z tých dvadsiatnikov zrejme ešte nepočuli, no keď po titulkoch v šoku odchádzajú, bude v nich ešte dlho doznievať. Práve sa zoznámili s traumou, ktorú na duši krajiny vyhĺbil Vladimír Mečiar. Popravde, ten film je béčkový, ale všetko to kompenzuje silou príbehu. Záporáci z filmu sú stále tu medzi nami.

Vlastnia jazdecké areály, cestujú po svete a užívajú si dôchodok v nevkusnej vile v Trenčianskych Tepliciach. A pritom by tie isté postavy mali robiť spoločnosť mafiánskemu bosovi Mikulášovi Černákovi vo väzenskej jedálni v Ilave. Nakoniec, ich cesty sa už raz preťali. To, že sa nám vysmievajú do tváre, je traumatickým zhmotnením nespravodlivosti a nefunkčnosti vymáhania spravodlivosti v krajine, ktorú táto partia založila na svoj obraz a generácie po nich ho musia prefarbovať. Na jednu čiernu škvrnu – Mečiarove amnestie – akoby žiadna krycia farba nestačila.

Za všetko môže Vladimír Mečiar, ktorý 3. marca 1998 po vypršaní mandátu prezidenta Michala Kováča prevzal jeho kompetencie a udelil amnestiu páchateľom zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska. A tým sa stal spolupáchateľom. To zavlečenie na konci augusta 1995 zorganizovala a neuveriteľne amatérsky uskutočnila Slovenská informačná služba, ktorú si Vladimír Mečiar a jeho HZDS po víťazných voľbách v roku 1994 skrotili ako predĺženú ruku politického boja. „Ide o mocenský štátny orgán, aj keď zbiera informačné správy, zásah alebo deformovanie činnosti tohto orgánu vedú k hlbokým a závažným deformáciám v spoločnosti ako celku,“ povedal v roku 1995 prorocky Mečiar na pôde parlamentu.

NATÁLIA LOŽEKOVÁ / NATALIALOZEKOVA.SK

Aj prezident Kováč bol Mečiarov človek, ale prestal spolupracovať. SIS s Ivanom Lexom na čele preto dostala za úlohu Kováča dostať z paláca diskreditáciou jeho syna, na ktorého Nemci vydali medzinárodný zatykač. Zavlečenie sa im podarilo, nechali ho omráčeného v kufri v Hainburgu. Ale rakúsky súd ho po vyšetrení celého prípadu napokon vrátil domov. Zavlečenie malo veľa svedkov. Jeden z nich, Oskar Fegyveres, sa rozhodol ísť s pravdou von. SIS bola vtedy neoficiálnou pobočkou podsvetia. Lexov námestník, dnes už nebohý Jaroslav Svěchota, bol pre mafiánov kamarát na telefóne. Ako mariánske zjavenie sa vždy „náhodou“ objavil tam, kde niektorý z bosov podsvetia skončil v záplave guliek konkurenčného klanu. Chcel len drobné službičky – tam, kde sa už ani štátna moc neodvážila ísť. Tu zastrašiť svedka, tam zapáliť auto novinárovi, tam niečo ukradnúť. Fegyveresa vyhnali z krajiny, lebo chceli, aby svoje priznanie pozmenil. Spojkou s ním zostal Róbert Remiáš, z ktorého SIS v spolupráci s podsvetím urobila horiacu pochodeň v zakliesnenom aute.