Eurostop?

lukáš Krivošík, redaktor časopisu .týždeň

Šesťdesiate výročie podpisu Rímskych zmlúv využili lídri 27 členských štátov EÚ, aby na pozadí brexitu deklarovali, že Úniu pokladajú za osudové spoločenstvo. Európske sebaskúmanie tlačí aj Slovensko, aby hľadalo svoj postoj k budúcnosti kontinentu.

Hoci oslavu šesťdesiatky sprevádzala vzhľadom na pretrvávajúci šok z brexitu pochmúrna nálada, európska integrácia sa ani v minulosti nezaobišla bez nezdarov a slepých uličiek. Tak to bolo nakoniec už v roku 1957, keď sa v Ríme stretli predstavitelia šiestich zakladajúcich krajín: Francúzska, západného Nemecka, Talianska, Belgicka, Holandska a Luxemburska. Na Kapitole, jednom zo siedmich pahorkov Večného mesta, vtedy podpísali dve zmluvy, ktoré vošli do dejín: Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a dôležitejšiu Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva.

Už vtedy išlo o východisko z politickej slepej uličky. Po sľubnom rozbehnutí integrácie v podobe Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v roku 1952 stroskotali ešte v prvej polovici 50. rokov plány na Európske obranné spoločenstvo a Európske politické spoločenstvo. Najmä pre Francúzov totiž išlo o neprijateľný zásah do ich štátnej suverenity. A tak sa otcovia zakladatelia zjednotenej Európy, ako Jean Monnet, obrátili od citlivých oblastí politickej integrácie a obrany k ekonomike, kde sa spolupráca dala presadiť jednoduchšie.

Ak teda aj odchod Britov bolí, lekcia z uplynulých šesťdesiatich rokov je jasná: Európska integrácia odjakživa napreduje štýlom dva kroky vpred, jeden vzad.

obnovený sľub

Tento rok išlo o okrúhle výročie podpísania Rímskych zmlúv. Vzhľadom na medzinárodný kontext sa tiež patrilo vyslať signál do sveta, že to Európa stále myslí vážne. A tak predstavitelia EÚ-27 (bez britskej premiérky Theresy May) podpísali v Ríme deklaráciu, ktorú komentátori charakterizovali ako „obnovu svadobných sľubov“. Jednotnú líniu napokon držali aj nespokojní členovia eurorodiny, v súvislosti s ktorými zaznievali obavy, či narodeninovú oslavu nepokazia. Išlo predovšetkým o poľskú premiérku Beatu Szydlo a gréckeho premiéra Alexisa Tsiprasa.

„Urobíme Európsku úniu silnejšou a odolnejšou prostredníctvom ešte väčšej jednoty a solidarity medzi nami a rešpektovaním spoločných pravidiel,“ píše sa v dokumente okrem iného. Napriek tomu, že Rímska deklarácia sa pokúša reagovať aj na aktuálny vývoj (silnejúci protekcionizmus či migračné výzvy), neobsahuje jasné rozhodnutie pre jeden z piatich scenárov ďalšieho vývoja Únie, ktoré predložil pred mesiacom predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Je skôr potvrdením, že lídri sa hlásia k tomu, čo EÚ zosobňuje už teraz – od jednotného trhu cez zvyšovanie sociálnych štandardov až po podporu diverzity.

Napriek tomu dve formulácie naznačujú, že najväčšiu šancu majú dva scenáre. Jedným je Európa viacerých rýchlostí, ktorá je už dnes realitou, keďže nie všetky členské štáty sú v Schengene či platia eurom. Explicitná zmienka o viacrýchlostnej Európe sa síce do deklarácie nedostala, ale namiesto toho tento scenár reprezentujú slová o záväzku „spolupracovať rôznym tempom a intenzitou, kde to bude treba, a postupovať rovnakým smerom“.

V Rímskej deklarácii sa tiež nachádzajú slová: „Chceme Úniu, ktorá je veľká vo veľkých veciach a malá v malých veciach.“ Táto formulácia zase evokuje scenár, ktorý predpokladá, že Európska únia bude aktívnejšia v niektorých oblastiach, no vycúva zase z tých, kde pridanú hodnotu neponúka.

manifest eurorealizmu

Ďalší vývoj Európskej únie bude výsledkom konsenzu dvadsaťsedmičky, nie rozhodnutím jednej krajiny. A tak sa o ďalšom smerovaní spoločenstva diskutuje aj na Slovensku. Vláda i ľavicovo-liberálna časť intelektuálnej obce v tom majú jasno: V prípade viacrýchlostnej Európy chcú Slovensko vidieť v tom najužšie integrovanom jadre okolo Nemecka. A varujú pred osudom periférie, ak náhodou zaváhame.

Lenže pozícia Slovenska takto vôbec stáť nemusí. Predovšetkým, naša krajina je dnes vďaka euru súčasťou najhlbšieho integračného jadra. Problém eurozóny spočíva v tom, že obsahuje od začiatku konštrukčnú chybu: Je to menová únia, ale bez fiškálnej únie, ktorá by tlmila šoky, aké sme zažili počas dlhovej krízy. Ak vznikne v eurozóne konsenzus, aby sa fiškálna únia dobudovala, Slovensko nebude mať celkom možnosť byť mimo. Na druhej strane, ani ostatní členovia si nebudú môcť dovoliť Slovensko len tak vynechať. Niečo také by totiž ohrozovalo fungovanie spoločnej meny.

Viacrýchlostnú Európu podporuje nemecká kancelárka Angela Merkel i francúzsky prezident Francois Hollande. Ich krajiny by sa asi chceli integrovať viac, no od prehĺbenia svojho spojenia očakávajú diametrálne odlišné veci. Zjednodušene, Francúzi dúfajú, že sa dostanú k nemeckej kreditke a budú môcť viac míňať. Nemci, naopak, dúfajú, že svoju rozpočtovú zodpovednosť vštepia notoricky deficitným Juhoeurópanom. Inými slovami, je pekné, že sa Berlín a Paríž zhodnú na viacrýchlostnej Európe i na tom, že sa chcú viac integrovať – no obsah tej hlbšej integrácie je stále otvorený.

O komplexný príspevok do diskusie sa pokúsila minulý týždeň strana Sloboda a solidarita. Jej predstavitelia zverejnili 64-stranovú publikáciu s názvom Manifest slovenského eurorealizmu. Podľa Richarda Sulíka ide o odpoveď na výčitku, že SaS len Úniu kritizuje, ale neponúka vlastnú víziu Európy. Liberáli označujú členstvo v EÚ, kam smeruje 85 percent nášho exportu, za „kľúčový strategický záujem“ Slovenska. Práve preto by nám malo záležať, aby toto spoločenstvo bolo funkčné a vyhýbalo sa napríklad porušovaniu vlastných dohôd – od Paktu stability a rastu po Schengenskú dohodu.