Sultán prišiel

recep Tayyip Erdogan sa narodil v roku 1954 na predmestí Istanbulu, v rodine, ktorá sa presťahovala z provincie Rize. Inak, práve v Rize nedávno vyhlásil, že Európania sú vnuci národných socialistov. „Dajte týmto vnukom národného socializmu, ktorí uplatňujú fašistické represie, hlasom ‚áno‘ patričnú odpoveď,“ vyzval na hlasovanie v referende, ktoré posilní jeho právomoci. Tie tvrdé a urážlivé slová sú vraj za to, že najmä Nemecko a Holandsko (inak, oprávnene) zamedzili predreferendovej kampani na svojom území a Erdogana tým poriadne nasrdili. Tieto dve, ale aj ďalšie krajiny teraz doplácajú na fakt, že dopustili dvojité občianstvo pre Turkov, ktorých pred desiatkami rokov pozvali ako gastarbeitrov v ilúzii, že si pár rokov odpracujú a vrátia sa domov. Oni ale na nemalé prekvapenie hostiteľov ostali a ich potomkovia tiež. Nemecko má asi 1,4 milióna Turkov, ktorí môžu v referende hlasovať, Švajčiarsko asi štvrtinu tohto počtu. Komunita týchto ľudí môže tvoriť v Európe potenciálnu a povestnú piatu kolónu v službách Erdogana. Demonštrácie a potýčky s políciou sú iba začiatok.

z prezidenta sultán

Mladý Recep vychodil náboženské školy, privyrábal si pouličným predajom a neúspešne sa pokúšal stať profesionálnym futbalistom. Láska k tomuto športu mu však ostala a všemožne ho podporuje: jeden istanbulský štadión už dokonca stihli po ňom aj pomenovať. Za jeho života, pochopiteľne.

Neskôr založil Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorá v krajine vládne od roku 2002, ako jediný turecký politik Erdogan vyhral voľby trikrát po sebe. Prezidentom je od roku 2014. Po aktuálnom referende zrejme politik, ktorý sám seba definuje ako konzervatívneho demokrata, zmení systém na prezidentský – s takmer neobmedzenými právomocami. S pomocou dekrétov vládne od vlaňajšieho 20. júla, keď vyhlásil po pokuse o prevrat výnimočný stav. Dekrétmi nariadil uzavretie viac ako dvoch tisícok súkromných škôl, spolkov a nadácií, ale aj desiatok odborových zväzov, univerzít či zdravotníckych zariadení, ktoré sú podľa neho podozrivé zo stykov s Fethullahom Gülenom, údajným strojcom pokusu o prevrat a jeho úhlavným nepriateľom. Nemecko si Erdogana popudilo viackrát, nielen uznaním genocídy Arménov z čias Osmanskej ríše v roku 1915, ale najmä tým, že Nemci verziu o sprisahaní gülenovcov silne spochybňujú. Navyše, práve šéf nemeckej tajnej služby BND Bruno Kahl nedávno zistil, že Turci sledujú na území Nemecka údajných gülenovcov. Jeho kolega, šéf tureckej tajnej služby MIT, mu na februárovej bezpečnostnej konferencii v Mníchove totiž odovzdal zoznam s menami viac ako tristo ľudí a dvesto organizácií, ktoré majú byť spojené s Gülenovým hnutím. Kahl zoznamy okamžite odovzdal vláde, pričom nemecké úrady dotknutých varovali pred sledovaním a možným ohrozením. Varovali ich aj pred cestou do Turecka. „Je úplne neprijateľné, že turecká tajná služba sleduje ľudí v Dolnom Sasku,“ uviedol tamojší minister vnútra Boris Pistorius. Prípad sa týka aj Severného Porýnia-Vestfálska.

Čo teda bude nasledovať? Zrejme čoraz väčšie zdesenie sveta nad vládnutím tohto syna príslušníka pobrežnej hliadky pri Čiernom mori, ktorý sa a rodičmi a štyrmi súrodencami vo veku trinásť rokov presťahoval do Istanbulu. Tam ako tínedžer najprv predával na ulici limonádu a sezamové semienka, až sa v roku 1994 stal starostom úžasného mesta na pomedzí Európy a Ázie. Žiaľ, čoraz viac tej Ázie a jej samovládcov. Dnes Erdogan avizuje, či skôr hrozí, že po referende 16. apríla vznikne „veľmi rozdielne Turecko“. Čo pod tým chápať? Tí, ktorí doteraz predvídavo hovorili o ťažení nového sultána, možno napokon neboli až tak ďaleko od pravdy. Z úst človeka, ktorý o Európe hovorí ako o „fašistickej a krutej, podobne ako pred vojnou“, to znie príliš znepokojujúco.