aké boli posledné dni kňaza, politika, prezidenta, vojnového zločinca a napokon (pre niektorých) martýra? Retribučné súdnictvo na povojnovom Slovensku, či lepšie povedané v obnovenom Československu, sa inšpirovalo Norimberským tribunálom pre nemeckých nacistických zločincov. Nepochybne najsledovanejší bol u nás prípad prezidenta Slovenskej republiky 1939 – 1945 Jozefa Tisa. Súdili ho spoločne s ministrom vnútra a hlavným strojcom protižidovských opatrení Alexandrom Machom a tiež (v neprítommnosti, keďže ušiel) s ministrom zahraničia Ferdinandom Ďurčanským. Popravený bol iba Tiso, čo mnohých úprimne prekvapilo.
„Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa mučeníkom slovenského národa a protiboľševického stanoviska,“ tieto slová, údajne zo 16. apríla 1947, teda sformulované dva dni pred popravou, odovzdal Tiso svojmu obhajcovi Ernestovi Žabkayovi. Ten v spomienkach, ktoré vyšli knižne až v roku 1990, uvádza, že keď tie slová počul v cele Justičného paláca vysloviť, vytrhol list zo svojho zápisníka a ceruzkou zapísal Tisov odkaz. Potom ho požiadal, aby zápis podpísal. Tak sa aj stalo. Legenda o martýrovi, na ktorú sa odvolávali neskôr mnohí, od Stanislava Pánisa (spomínate si na túto postavičku?) až po kotlebovcov, tak dostala základy do svojej stavby.
keď ožili Tisove tiene
Kto bol Žabkay? Autor tohto článku v polovici 90. rokov pripravil námet pre dokumentárny film režiséra Dušana Trančíka Tisovy stíny (Česká televízia, 1996). Kľúčovými postavami filmu boli traja ľudia: žalobca Anton Rašla, obhajca Ernest Žabkay a John L. Spiegler. Tento dôstojník americkej armády a pracovník jej kontrarozviedky CIC, rodák z Bratislavy, po vojne objavil Tisa aj so šoférom Karolom Murínom, ako sa ukrývajú v kapucínskom kláštore v bavorskom Altöttingu. Ten patril pod americkú okupačnú zónu. Nie dlho po natočení unikátneho filmového svedectva všetci traja zomreli.
„Jozef Tiso: Cítim sa mučeníkom slovenského národa a protiboľševického stanoviska.“
Žabkay bol pozoruhodnou postavou. Vitálny drobný muž dožíval v ústraní rodinného domu v centre Žiliny, jasná myseľ ho do smrti neopustila. A nielen to, mimoriadny bol aj jeho kolegiálny vzťah, plný vzájomnej úcty, s prokurátorom Rašlom zvaným „Džugo“. Keď boli spoločne po novembri 1989 na jednej búrlivej diskusii s vysokoškolákmi, na ktorej chceli Rašlu ako „Tisovho vraha“ inzultovať, Žabkay sa pred neho razantne postavil a paličkou začal hromžiť: „Háveď jedna, len cez moju mŕtvolu!“ A pritom to nebol nijaký ľudák, či nebodaj fašista! Naopak, v mladosti bol ľavicovým intelektuálom, blízkym hnutiu DAV a členom Spolku ľavicových akademikov, po vojne bol aj členom komunistickej strany. Za vojny obhajoval politicky a rasovo prenasledovaných, po vojne takisto, za čo si vyslúžil ostrú kritiku od oboch režimov, a v roku 1946 aj vylúčenie zo strany. V spomienkach Žabkay uvádza, že v období medzi rokmi 1950 až 1966 ho komunistický režim rôznymi spôsobmi prenasledoval za Tisovu obhajobu. Spisový materiál preto ukrýval pred Štátnou bezpečnosťou na rôznych miestach. Systematicky ho začal spracúvať až od roku 1984, keď ochorel a mal na dôchodku čas.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.