je to jeden z najznámejších prejavov Jozefa Tisa. Keď prezident vojnového slovenského štátu 15. augusta 1942 obhajoval v Holíči politiku svojho režimu, transporty Židov zo Slovenska do koncentračných táborov trvali už päť mesiacov. Tiso sa dotkol aj židovskej témy: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida?“
Skôr, než Tiso došiel k známemu zvolaniu „Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“ ozrejmil hlavný ekonomický dôvod likvidácie židovstva: „Nie na poli, ale v úradoch, v bankách a na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Títo odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38 percent národného dôchodku mali Židia. Vtedy, keď tri milióny národa mali 62 percent, vtedy 5 percent Židov malo 38 percent národného dôchodku!“
išlo o peniaze
To, že Židia sa pred druhou svetovou vojnou podieľali na slobodných povolaniach (advokáti, lekári), obchode, finančníctve či priemyselnej výrobe Slovenska viac, než by zodpovedalo ich zastúpeniu v populácii, je zrejme pravda. Nakoniec, nie je vylúčené, že keby sa vypracovala podobná štatistika o slovenských evanjelikoch, tiež by priniesla fakt, že na významných miestach v ekonomickom i spoločenskom živote sú zastúpení viac, než by zodpovedalo ich podielu na obyvateľstve.
V každom prípade, tento argument o nadproporčnom podiele Židov na slovenskej ekonomike dodnes hypnotizuje. Použil ho aj národný socialista Matej v e-mailoch, ktoré si vymieňal s Fedorom Gálom. Táto komunikácia sa stala základom ich pozoruhodnej knihy Cez ploty. „Rád by som sa vyhol trápnemu antisemitizmu, ale sám dobre viete, koľko židov bolo pred vojnou na Slovensku a koľko toho vlastnili (4 percentá obyvateľov, 39 percent hospodárstva)“, píše Matej. „Je mi jasné, že pre vás je to indikátor šikovnosti, ale pre mňa ako Slováka je to indikátor vykorisťovania...“
Pre pochopenie tragédie holokaustu je nutné poznať aj ekonomické motívy, ktoré boli v jeho pozadí. Keď sa ľudáci na Slovensku dostali koncom 30. rokov k moci, tvrdili, že majetkové nerovnosti medzi konfesiami a národnosťami musí štát riešiť. Prvou obeťou boli českí úradníci a učitelia, ktorí zaberali miesto mladej slovenskej inteligencii, vychovanej v medzivojnovom období. „Sľubujeme, že nezostane ani jeden Čech na Slovensku proti vôli slovenského národa,“ vyhlásil Jozef Tiso ešte v roku 1938.
„Tiso a Novak zosobňujú dva úplne protichodné koncepty politického katolicizmu.“
Arizácie židovského majetku sa zase režimom prezentovali ako akt akejsi medzietnickej sociálnej spravodlivosti. Židom sa majetok s posvätením štátu skonfiškoval a mal sa prerozdeliť spoľahlivým roduverným osobám za účelom vytvorenia slovenskej kapitálotvornej vrstvy, ktorá by bola zaviazaná ľudáckemu režimu. „Arizácia priniesla kontraproduktívne výsledky, lebo sa rýchlo zvrhla na primitívnu, úradmi riadenú hospodársku lúpež,“ píšu historici Katarína Hradská a Ivan Kamenec v knihe Slovenská republika 1939 – 1945. „Skončila sa úplným ekonomickým neúspechom, respektíve totálnym morálnym fiaskom, prejavujúcim sa dovtedy na Slovensku nevídaným stupňom korupcie a demoralizácie.“ Arizátori boli často ľudia s politickými konexiami, ale bez podnikateľských schopností. Podniky po Židoch riadili od desiatich k piatim.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.