Majstri sobášnej politiky

veľkolepý dvojsarkofág Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského od rakúskeho umelca Balthasara Ferdinanda Molla patrí k hlavným atrakciám habsburskej hrobky vo viedenskom kostole kapucínov. Na prvý pohľad má návštevník dojem, že vidí manželské lôžko, a nie miesto posledného odpočinku. Navrchu sa nachádza súsošie, znázorňujúce vladársky pár polosediac-pololežiac. Mária Terézia a jej manžel si hľadia priamo do očí. Posmrtný pomník ich lásky. Aj keď niektorí návštevníci vo vážnom výraze ich tvárí nepochybne spoznajú náznak výčitky. Možno sa panovníčka na manžela práve hnevá pre romániky, o ktorých sa v súvislosti s cisárom šepkalo.

Nech je, ako chce, umelecká symbolika sarkofágu Márie Terézie odkazuje na spôsob, akým žila. A v istom zmysle aj jej dynastia. Kým iné ríše sa totiž rodili na bojiskách, sláva tej habsburskej rástla po stáročia najmä vďaka manželskému lôžku. „Vojny nech vedú iní, ty, šťastné Rakúsko, sa sobáš,“ bolo heslo, ktoré sa skloňovalo v súvislosti s Habsburgovcami.

rodina nadovšetko

V skutočnosti tých vojen nebolo ani vtedy málo. No ich príčiny boli v istom zmysle jednoduchšie. Suverénom nebol ľud, ale panovník, ktorý sa zodpovedal jedine Bohu. A často predstavovali jablko sváru rodinné záujmy jednotlivých vládnucich dynastií. Nie náhodou prvá vojna, ktorú bola Mária Terézia nútená viesť, vošla do histórie pod názvom „vojna o rakúske dedičstvo“. Išlo o to, že iní panovníci neuznali nároky ženy na rakúsky trón, lebo chceli územia habsburskej ríše sami pre seba.

Keď sa v názve nejakého vojnového konfliktu nachádza slovo „dedičstvo“ (vojna o rakúske, španiel­ske, bavorské... dedičstvo), máte istotu, že niekde vymrel panovnícky rod bez mužského potomka, a tak majú o krajinu záujem iní panovníci, spravidla vzdialenejší príbuzní zosnulého. Mimochodom, práve od manželstva Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského treba presnejšie ako o „rode Habsburgovcov“ hovoriť o „rode habsbursko-lotrinskom“.

„Choroby, úrazy a smrť mohli sťažiť alebo úplne zmariť zámery sobášnej politiky.“

Vo svete sobášnej politiky slúžili dcéry ako platidlo. Ich city boli vedľajšie. Prostredníctvom manželstiev sa spájali a poisťovali majetky vrátane väčších území či celých krajín. Zakladali či utužovali sa spojenectvá a urovnávali spory. Aj keď manželské puto dodávalo dynastickým vzťahom akú-takú istotu, výsledky sobášnej hry boli veľmi nepredvídateľné. Mohli zato epidémie, vysoká úmrtnosť detí, ale tiež žien pri pôrodoch. „Zubatá“ nevyberavo kosila aj osoby urodzené. „Manželstvo a smrť boli vzájomne v tesnom spojení,“ napísal Hannes Etzlstorfer v knihe Vladárka v súkromí s podtitulom „Manželstvo, materstvo a móda Márie Terézie“. Rakúska panovníčka aj s jej najbližším potomstvom si v tomto zmysle užili svoje. Pri toľkých deťoch sa osobné príbehy zlievajú do štatistiky.

Mária Terézia porodila šestnásť detí. Prvé, keď mala devätnásť rokov. Posledné vo veku 39 rokov. Z nich bolo jedenásť dcér a päť synov. Dospelosti sa dožilo desať detí. Päť dcér a jeden syn zomreli – medzi príčinami nájdeme komplikácie pri pôrode, kiahne či iné choroby. Niektoré z detí Márie Terézie mali vzhľadom na úmrtia rovnaké meno. Tri dievčatá niesli meno Mária Karolína, dve dievčatá sa volali Mária Alžbeta. A všetky dcéry Márie Terézie, okrem jednej, mali v mene Máriu.