Ochrancovia trónu

keď cisár Karol VI. s definitívnou platnosťou zistil, že ani jemu, ani jeho bratom osud nedožičí mužského potomka, musel zmeniť nástupnícky poriadok. To až tak zložité nebolo, bol, nakoniec, cisár a hlava habsburského panovníckeho domu. Nástupnícky poriadok v Uhorsku sa dokonca ani meniť nemusel, lebo uhorskou kráľovnou sa legitímne mohla stať aj žena. Problém s uznaním vlády ženy bol v tzv. dedičných habsburských zemiach. Karol VI. preto venoval nemálo úsilia, aby diplomatickou cestou zabezpečil trón pre svoju najstaršiu dcéru Máriu Teréziu. Zhmotnením jeho snaženia bola tzv. Pragmatická sankcia a Karolovým strategickým cieľom bolo, aby európske panovnícke dvory tento dokument uznali ako legitímne pokračovanie vlády dynastie Habsburgovcov.

Je až zarážajúce, ako cisár Karol opomenul podoprieť svoje diplomatické snaženie vojenskou silou. Habsburskej armáde sa po smrti skvelého vojvodcu princa Eugena Savojského nedarilo. Počas rakúsko-tureckej vojny v rokoch 1735 – 1739 Viedeň stratila takmer všetko územie, ktoré jej vydobyl brilantný princ Eugen pred dvadsiatimi rokmi. Očakávanie porážky sa stalo v rakúskom dôstojníckom zbore nebezpečnou normou, a čo bolo zarážajúce, cisár ani žiaden z jeho maršalov s tým nič nerobili.

Preto nie div, že ambiciózny pruský kráľ Fridrich II. Hohenzollern využil prvú príležitosť, aby moc mladej panovníčky podlomil. V tzv. Prvej sliezskej vojne išla habsburská armáda od porážky k porážke a trón Márie Terézie sa otriasal v základoch. Situáciu zachránil zásah vtedajších tradičných spojencov Veľkej Británie a Ruska. V Londýne si nemohli dovoliť dopustiť prílišné posilnenie pruských spojencov Francúzska a Španielska a v Petrohrade mali zase otvorený účet voči ďalšiemu pruskému spojencovi, Švédsku. Podľa hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ sa vojny o rakúske dedičstvo stali ďalším z celoeurópskych konfliktov. Panovníčka však udržanie na tróne aj tak musela Fridrichovi zaplatiť odstúpením podstatnej časti Sliezka – jednej z najrozvinutejších častí habsburského súštátia. Nič na tom nezmenila ani Druhá sliezska vojna, v ktorej sa Mária Terézia pokúšala o znovuzískanie Sliezska. Výsledkom bol iba prísľub Fridricha II., že podporí manžela Márie Terézie Františka Lotrinského pri voľbe za cisára Svätej ríše rímskej.

Vzhľadom na to, že panovníčka len tak-tak neprišla aj o nizozemské provincie a niektorú z dedičných rakúskych krajín, bolo jasné, že na vojenskom poli musí habsburská ríša podstatne zlepšiť svoj výkon, inak sa pre ostatné veľmoci stane kusom salámy, z ktorej si budú ukrajovať podľa chuti. To, že dôjde k ďalšej vojne s Pruskom, bolo len otázkou času a tretiu porážku si panovníčka nemohla dovoliť.

odvážny reformátor, opatrný vojvodca Daun

Jedným z mála rakúskych generálov, ktorí prešli sliezskymi vojnami so cťou, bol generál Leopold gróf Daun. Gróf na pobúrenie dvora úplne otvorene vyhlasoval, že u Prusov sa treba učiť a kopírovať od nich, čo je prospešné pre modernizáciu cisárskej armády. Panovníčka nedala na urazené reči neúspešných generálov, ktorí ku svojim hodnostiam prišli len vďaka svojmu pôvodu. Daun dostal maršalskú palicu a bol poverený uskutočnením reformy pechoty a delostrelectva.