A teraz idem za seba

medzi bratislavskými štyridsiatnikmi vraj koluje jedna vtipná urbánna legenda. Každý, kto chodil do školy v hlavnom meste, bol vraj aspoň chvíľu spolužiak s Miroslavom Beblavým. Ten totiž po prvých ročníkoch na základnej škole v Petržalke prešiel dvojicou staromestských gymnázií a neskôr absolvoval bakalára na Ekonomickej univerzite aj VŠMU. „Bol taký geniálny, že na žiadnej škole dlho nevydržal, alebo nevydržali jeho,“ spomína si na spoločné stredoškolské časy z Gymnázia na Grösslingovej ulici spisovateľ Michal Hvorecký.

Počas štúdií sa zúčastňoval na všetkých možných súťažiach a olympiádach – v humanitných aj prírodovedných odboroch. „Zo začiatku bol voči nemu aj preto strašný odpor, lebo o ňom všetci hovorili, že príde génius,“ spomína si Hvorecký na moment, keď sa v jeho triede dozvedeli, že k nim do tercie príde akýsi „kockáč Beblavý“. Na začiatku to nemal ľahké. Na nových spolužiakov pôsobil Beblavý, ktorý bol o hlavu vyšší, ako mudrlant, ktorý zjedol celú múdrosť sveta. Do partie zapadol, až keď jeho mimoškolské úspechy začali robiť dobré meno aj jeho novým spolužiakom. V elitnej triede elitného gymnázia si vydobyl miesto tým, že bol ešte snaživejší, než jeho spolužiaci.

Privlástok „pracovitý“ v spojitosti s ním používajú azda všetci opýtaní vrátane tých, ktorí ho v obľube príliš nemajú. Sám o sebe hovorí, že ho práca baví a napĺňa. Keď mal dvanásť rokov, bol vraj na matematickom tábore, kde si deti čítali Hobbita – vtedy z ideologických dôvodov ešte zakázanú literatúru. Beblavému sa kniha zapáčila a doma zistil, že teta jeho kamaráta má v knižnici aj ďalší Tolkienov román, Pána prsteňov. Jediným problémom bolo, že bol v angličtine. „Rozhodol som sa, že tú knihu pre kamarátov preložím. Od leta som stihol asi tristo strán, no v Novembri prišla revolúcia, kniha vyšla aj po slovensky a môj preklad už nikoho nezaujímal. Ale tá príhoda možno ilustruje, že už vtedy som aj vo voľnom čase rád pracoval,“ spomína.

„V elitnej triede elitného gymnázia si vydobil miesto tým, že bol snaživejší, než jeho spolužiaci.“

Na pád komunizmu si Beblavý nespomína len v súvislosti s Tolkienom. V správnom čase podľa vlastných slov dostal historickú lekciu o tom, aby nikdy v budúcnosti neprepadol žiadnej podobnej ideológii. Politike sa však dlho vyhýbal. „V našej rodine bol na to striktný pohľad, že politika je zradné a špinavé prostredie, v ktorom sa ľudia ako my môžu len stratiť. Aj preto som si radšej držal pózu, že som odborník a nejdem sa špiniť,“ hovorí Beblavý. Takýto obraz politiky v rodine zasial jeho dedo, navigátor letky Zboru povereníkov, ktorá prepravovala aj slovenskú vládu. V päťdesiatych rokoch ho zo dňa na deň z práce vyhodili a stal sa kuričom. „Skúsenosť, že s vami moc zametá sprava-doľava, bez ohľadu na vaše schopnosti, prispela k tomu, že v rodine sa zažilo presvedčenie, že v politike sa pohybovať nevieme,“ hovorí Beblavý. No napokon aj on pochopil, že ak chce byť vo svojej celoživotnej ambícii čo najefektívnejší, politike sa nevyhne.

Dlho sa ako nestraník motal v prostredí okolo SDKÚ. Ivanovi Miklošovi najprv pomáhal s projektom auditu štátnej správy. Na konci prvej Dzurindovej vlády si odišiel dorobiť doktorát do Spojených štátov, kde ho zastihla ďalšia pozvánka od Mikloša – vraj či nechce byť ministrom práce alebo alebo aspoň štátnym tajomníkom. Taká ponuka sa nedala odmietnuť. Beblavý sa prvýkrát pozrel do veľkej politiky. Aj keď stále opakuje, že sám seba ako politika vníma až od roku 2010, keď prvýkrát kandidoval do parlamentu za SDKÚ, svoju politickú dráhu začal už oveľa skôr. V roku 2002, keď ako dvadsaťpäťročný Miklošov protežant nastúpil na Kaníkovo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.

tajomník a jeho hranice

Mladý, nadpriemerne inteligentný odborník s titulom z prestížnej St. Andrews University, tretej najstaršej univerzity v anglicky hovoriacom svete, sa teda stal štátnym tajomníkom u Dzurindovho ministra. Mal politické krytie od Mikloša, čo vo vzťahu ku Kaníkovi znamenalo voľné ruky a veľa priestoru robiť vážne zmeny. Sám Beblavý tvrdí, že sa len nedávno dozvedel, ako boli pri tvorbe druhej Dzurindovej vlády viacerí ľudia proti nominácii Kaníka na ministerské kreslo. Upokojilo ich až Miklošovo uistenie, že „Beblavý ho postráži“. V tomto období sa ukázalo niečo, čo doteraz medzi niektorými politikmi vyvoláva pri pohľade na Beblavého zdržanlivosť až rozpaky.