ako si sa ocitol na tomto svete, konkrétne 22. mája 1937 v Bratislave?
Môj budúci otec kurizoval istej mladej panej, ktorej manžel odišiel z Bratislavy na protest, že jej rodičia s ním neboli spokojní. Mladá pani však mala mladšiu sestru, osemnásťročnú, a tá môjho budúceho otca svojej staršej sestre jednoducho prebrala. Tá mladšia sestra bola moja budúca mamka.
aká je tvoja prvá detská spomienka?
Prvú jasnú spomienku mám na to, ako sa ja, neskôr celý život antimilitarista, hrám doma na koberci s cínovými vojačikmi. Až neskôr mi mamka povedala, že to boli nemeckí vojaci.
židovstvo sa vo vašej rodine prejavovalo aj nábožensky?
Vôbec nie. Boli sme čisto sekulárna rodina. Mamka mi povedala, že jej otec si síce každé ráno uviazal modlitebné remienky a modlil sa, ale potom si dal štamperlík slivovice a kus slaniny. A pred smrťou sa mi priznala, že prestala veriť v Boha, ktorý dopustil, aby vyvraždili celú jej rodinu.
v roku 1939 si Slováci začali prvý raz vládnuť sami a súčasťou ich vlády bol aj smutne známy Židovský kódex, ktorý pripravil slovenských židov o ich ľudské a občianske práva, o majetky a neskôr aj o holé životy. Ako ste prežili ten čas?
Otec mal výnimku ako hospodársky potrebný Žid. V roku 1942 naša rodina nebola v zoznamoch Židov určených na odsun do koncentrákov. Starí rodičia z matkinej strany to šťastie nemali, skončili v koncentráku v Opole.
výnimka chránila celú rodinu?
Áno. Ale otec urobil ešte čosi: za pomoci priateľov vybavil pre mňa antedatovaný katolícky krstný list. Pán farár v Piargu nám všetkým doslova zachránil život, lebo tým krstným listom som vlastne ja chránil svojich rodičov. No a po vojne, keď sa narodila moja sestra Dáša, ma otec – sicher je sicher – dal spolu s ňou pokrstiť na luterána.
v auguste 1944 vypuklo Povstanie. Tvoj otec odišiel do Bystrice. Čo tam robil?
Môj otec, na rozdiel od Gustáva Husáka či Laca Novomeského, buď vedel alebo vycítil, že sa niečo chystá. Odišiel do Banskej Bystrice ešte pred vypuknutím Povstania. Keď sa Povstanie začalo, odkázal mamke, aby sme prišli za ním. Otec pracoval na Povereníctve SNR pre sociálnu spravodlivosť, ktoré viedol Laco Novomeský. Pamätám sa, raz prišiel domov dosť zaskočený. Rozprával nám, že na povereníctve sa diskutovalo, čo bude po oslobodení s majetkami, ktoré Slováci vzali židovským majiteľom a že Novomeský povedal, že židovským kapitalistom a statkárom sa nič vracať nebude.
koncom októbra 1944 Banská Bystrica padla...
...a my sme sa zbalili a utekali preč. Ešte teraz mám pred očami, ako masa ľudí šliape do hôr. Dnes viem, že to bolo smerom na Slovenskú Ľupču a Brezno. Dobrí ľudia v Čiernom Balogu nám poradili, aby sme šli do hôr a vykopali si tam zemľanku. Tak sa aj stalo. Skrývali sme sa v nej ôsmi.
v tej zemľanke ste boli až do oslobodenia?
Áno, až do marca 1945. Oslobodili nás rumunskí vojaci.
ako ste žili po vojne?
Klasickým meštianskym životom. Otec pracoval, matka sa starala o rodinu. Rodičia viedli čulý spoločenský život. Viacero rodín, ktoré sa zachránili tak ako my, si povedalo, že budú žiť naplno. Navštevovali sa, chodili do kaviarní, na plesy, do divadla. V nedeľu sme celá rodina chodili na prechádzky, ja v bielych podkolienkach, sestra v kočíku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.