v úvode Smutných anekdot o svojom svete hovorí: „Môj svet je anekdota. Môj svet hmatateľný, v ktorom žijem od chvíle, ako ma prvý raz plesli po zadku a ja som prestal plakať, ale anekdota (Čechov, Thurber, Gogoľ) ovplyvnila aj môj svet literárny, v ktorom žijem odvtedy, ako som sa naučil čítať a písať.“ Potom už síce nenazýval Tomáš Janovic svoje knižky smutnými anekdotami, ale začal ich pravidelne písať do niekdajšieho Domino Fóra a pokračuje v tom týždeň čo týždeň od vzniku .týždňa. Tomu hovorím aforistická vernosť. Keď si .týždeň otvorím, najprv si prečítam editoriál a potom .smutnú anekdotu a viem, na čom som. V poslednom čase si však najprv prečítam .smutnú anekdotu a až potom editoriál, aby som sa pripravil na svet, ktorý je smutný, ale nedá sa na ňom zasmiať.
Aforizmy Tomáša Janovica vznikajú na zvláštnych scénach písania. Odohrávajú sa pri káve s Milanom Lasicom, Paľom Vilikovským či Jánom Štrasserom ako odkazy, trebárs Jánovi Johanidesovi, v chôdzi, ale zrejme aj cestou električkou z domu do kaviarničky Martinusu a späť. Možno aj v čakárni. Často sa vynoria pri rozhovore, medzi Jajkelem a Mošem, Jajkelem a Sárou, Sárou a Jajkelem, ale ako nám to sprostredkoval František Mikloško, aj pri modlitbe, čiže rozhovore medzi Jajkelem a Bohom a Bohom a Jajkelem. Zaiskria pri čítaní v kresle, ale najmä v posteli, čo nie je bohorúhačstvo, lebo v posteli vzniká množstvo dobrých vecí. A dokonca aj na záchode, lebo anekdoty sú texty profánneho, telesného sveta: „Dávam prednosť ľuďom, čo sa ani na záchode // nesprávajú ako na hajzli.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.